Určite je smutné, keď sa život človeka posunie za hranice, kde je viac toho čo bolo, ako čo bude. Spomínanie sa stáva akousi každodennou potravou pre seniorov, aj keď si to mnohí nepripúšťajú. O to riskantnejšie je, keď sa začne spomínať vo filmovom dokumente v prvej osobe jednotného čísla. Mnohé vybledlo a na veľa vecí sa spomína s ružencom a ružovými okuliarmi. V dokumente MEKY sa na šťastie nič také nestalo.

Je len jeden človek, aspoň z okruhu mojich známych, ktorý má prezývku MEKY. Vlastne je to dnes jeho vlastné meno, ktoré vymenil za Miroslav. Hovorím o Žbirkovi. Slovenskej superstar, ktorá prekonala storočia a naďalej napína plachty československej hudobnej scény. Nedávno sa jeho príbeh objavil v kinách, kde by mal konkurovať hraným thrillerom a kasovým trhákom. Názov dokumentu, či skôr dokumovie, akémusi hybridu medzi dokumentom a filmovým príbehom, je MEKY. Podtitul si tvorca Šimon Šafránek požičal z Mekyho elpíčka „Nemoderný chalan“. Opusácka LP s pesničkami ako 22 dní, Poraď si sám, ale aj pesnička V klub. Práve vo V klube po skončení bratislavského beatového festivalu v šesťdesiatych rokoch som sa s Mekym stretol po prvýkrát. Ja, už ako ostrieľaný bigbíťák a Meky, také šparátko s veľkými okuliarmi. Už na prvýkrát ma zaujal jeho spevácky prejav. Prenikavý hlas, čistá intonácia a ozajstná anglická angličtina. V PKO na koncerte vtedy spieval známy hit skupiny Bee Gees New York Mining Disaster 1941. Netušil som, že nás oveľa neskôr spojí práca pri Rhytmicku, televízneho cyklu, kde sa v Československej televízii po prvýkrát objavili aktuálne videoklipy z celého sveta. Tak trochu tomu prispel pád Berlínskeho múru. Práve v tých dňoch som sa vo vtedajšom východnom Berlíne zúčastnil konferencie Looking East. Stretli sa tu dominantní medzinárodní hráči v hudobnom priemysle. A ja medzi nimi, akýsi bezvýznamný dramaturg zábavnej redakcie, ktorá to s populárnou hudbou a videoklipmi českých a slovenských spevákov a skupín po dlhé roky nemala ľahké. Tak trochu naivne som ponúkal veľkým bosom spoluprácu na televíznej hudobnej relácii. Pri predstave že ešte v osemdesiatych rokoch bola u nás zakázaná skupina ABBA a takzvané západné videoklipy boli v televízii tabu, bola takáto ponuka skôr snom ako realitou. Nakoniec, vlastne na začiatku to boli Holanďania, ktorí mali záujem spolupracovať. Holandsko – slovenská koprodukcia sa zázračne zrodila ešte počas konca roka 1989. Zámer spustiť koprodukčnú výrobu sa zrazu dal do pohybu s tým, že sa najprv pripraví jedna ukážková relácia. Ako moderátora som si okamžite našiel Mekyho. Nie preto, že bol vtedy už mojim priateľom, známym spevákom, hudobníkom a autorom, ale vedel aj plynule po anglicky. Chceli sme to využiť na rozhovory s hviezdami v holandskom Hilversume, kde sa mal program nakrúcať. Súhlasil a vycestovali sme do Holandska. Bol výborný partner v lietadle medzi Prahou a Amsterdamom. Všetky voľne pridelené malé fľaštičky s červeným vínom putovali od Mekyho, úbohého abstinenta, ku mne. Prvým hosťom v holandskom štúdiu mala byť známa saxofonistka Candy Dulfer, ktorá hrávala so svetovými hviezdami (Jackson, Prince). Všetko však nakoniec bolo inak. Hneď ráno, v deň nakrúcania, som stretol Mekyho vo výťahu hotela. Plný očakávaní som sa ho spýtal ako sa cíti pred prvou klapkou. Žiadna odpoveď, len Mekyho gesto ukazujúce na svoje hrdlo. Meky stralil hlas a ja moderátora pilotnej relácie. Nič sa nedalo robiť. Rhytmick, na ktorý čakala celá bratislavská televízia sa musel vyrobiť. Nezostávalo mi nič iné, ako si obliecť kostým pripravený pre Mekyho, postaviť sa do štúdia, urobiť rozhovor s mojou „cooking“ angličtinou a hotový zostrih priniesť do Bratislavy. Na kontrolnej projekcii nastalo veľké prekvapenie, keď som sa ako moderátor prvého vydania objavil ja. Napriek vysvetleniu, že som len záskok, začalo sa šíriť, že som Mekyho vyhodil z Rhytmicku a nasáčkoval sa tam sám. Nechal som to tak, nech si legenda žije svoj život. Našťastie Bratislava a celé Československo prijalo hudobný program s nadšením. Mal obrovský úspech. Nepreháňam, ale denne mi chodili dve veľké vrecia listov a darčekov. Dokonca aj živých. Jedného chudáka holuba som v Mlynskej doline osobne oslobodil ako holubicu mieru. Tak sme s Mekym na Slovensku otvoril bránu svetovej popmusic. Spočiatku mi poniektorí vyčítali, že som tým položil domácu tvorbu na lopatky, ale neskôr sa ukázalo, že to bolo v pravý čas. Aj naša hudba sa prebúdzala a začala konkurovať tomu, čo k nám prichádzalo spoza roztavenej železnej opony.

Tento môj žbirkovský príbeh sa v celovečernom dokumente MEKY objavil len ako ukážka z jedného Rythmicku bez komentára. Tých príbehov, ktoré mohol využiť scenárista a režisér Šimon Šafránek, je množstvo. Rozhodol sa však ukázať Mekyho, akého sme ho poznali my. Dobrého speváka a priateľa s osobitým anglickým humorom. Nejedna Mekyho obeť sa po rozhovore s ním určite spýtala sama seba: „To ma chcel uraziť?“ Meky bol už taký, priamy, zásobáreň vtipných bonmotov a vždy férový.  

Určite mnohí očakávali, že to bude dokument o „živote a diele“ významnej slovenskej osobnosti. Režisér projektu, našťastie zvolil inú cestu. Cez Mekyho sa snažil priblížiť dobu, v ktorej sme žili aj my, ostatní. Muzikanti, poslucháči, diváci, ale aj zvukári, osvetľovači, šoféri. Práve to je vzácne na 80 minútovom filme. Ak si niekto položil otázku, prečo tam nebolo to, či ono, prečo vo filme neprihovorila Marika Gombitová, prečo sa nehovorilo o súčasnosti, prečo nezneli nové Žbirkove pesničky, odpoveď je jednoduchá. O Žbirkovi by sa dalo nakrútiť všeličo. Našťastie Šimon Šafránek s kameramanom Martinom Žiaranom zvolili nefalšovanú osobnú výpoveď človeka, ktorý sa nerád stáva objektom bulváru, pikantných historiek, či tajomstiev zákulisia šoubiznisu. To prenechali iným. Nie je ani nostalgiou za minulosťou,  zrkadlom o živote bez farieb. Je o nás, jeho súčasníkoch, úprimný, vtipný a pravdivý. Taký, akým je aj MEKY, nemoderný chalan.

Ľubo Belák

25.7.2020