Po čase absencie divadelného života v Bratislave konečne rozkvitli scény, ale najmä hľadiská. Napriek hladomoru, ktorý nastal v umeleckej brandži bola vynútená prestávka na niečo dobrá. Bol čas, pripraviť sa na otvorenie kohútika, z ktorého by mala začať vytekať kvalita, úspech a našetrená energia. Až na spisovateľov a výtvarníkov, ktorí osamotene, bez divákov, tvoria v priestoroch s naplnenými chladničkami a plnými domácimi barmi. Divadlo potrebuje hlad javiska, ale najmä smäd divákov po kumšte.

Určite takto pôsobilo otvorenie arény Juventy, ktorá sa aj napriek ministerskému vykopnutiu Ďurovčíkovho Slovenského divadla tanca z grantového systému nevzdala a poskytla priestor novému muzikálu School of Rock. Po slovensky Škola Ro(c)ku. Čo spôsobilo výbuch na pomníku padlých divadiel počas pandémie? Príčin bolo viac.

V prvom rade to bola úspešná filmová komédia School of Rock z roku 2013.  Jack Black v úlohe gitaristu Deweya Finna dokázal napriek banálnemu romantickému príbehu nadchnúť nielen deti, ale aj ich rodičov v kinách. Bol to hlavne scenárista Mike White, ktorý Jackovi ušil príbeh na mieru. Sám o Blackovi hovorí: „Jack je skvelý herec, fantastický muzikant a perfektný antihrdina."

Po pár rokoch sa nápadu chytil preslávený autor Jesus Christ Superstar a Cats (Mačky) Andrew Lloyd Webber. Vo svojej sieni slávy sa môže popýšiť siedmimi oceneniami Tony, tromi Grammy a Oscarom. Britská umelecká verejnosť ho štrnásťkrát ocenila prestížnou Ivor Novello Awards a v roku 2006 k tomu pridal jedno z najvyšších ocenení za prínos pre americkú kultúru, Kennedy Center Honors. Spolu so Zlatým glóbusom sa tak zaradil do panteónu nesmrteľných. Je rovnako známy ako Mozart, Beethoven alebo Čajkovský. Právom mu patrí prvenstvo medzi osobnosťami hudobného divadla. Zároveň je však aj šikovný producent a divadelný impresário. Preto sa nemožno čudovať, že okrem svojho majetku v odhade asi 740 miliónov libier (uvedené v Sundays Times) vlastní aj šesť divadiel. „Ani pesnička nazmar!“, mohlo by byť jeho mottom skladateľskej práce. Veď už v roku 1969, spolu s libretistom a textárom Timom Riceom, napísal pesničku určenú do súťaže Eurovision Song Contest s názvom "Try It and See". Napriek prepadáku sa neskôr, už ako King Herod's Song, objavila v nezabudnuteľnom muzikáli Jesus Christ Superstar. Rovnako megahit Memory, ktorý pôvodne ležal v skladateľovom šuflíku, uzrel svetlo sveta až v muzikáli Cats. A to aj s umiestnením v Top Ten UK.

Webberov príbeh lúzra, rockového gitaristu Deweya Finna, ktorý urobil revolúciu na hudobnom gymnáziu, zvýraznil najmä vzťah detí a ich rodičov. Možno to vyjadriť veršom z textu pesničky: „ Keby ste len počúvali to, čo chceme, a nie to, čo by ste od nás chceli počuť! “ Finn nie je len tak trochu šialenec, skrachovanec a svojim spôsobom aj podvodník. Má v sebe gén slobody. A ten sa v príbehu šíri ako vírus dvadsiateho prvého storočia. Nekompromisne očkuje svojim žiakom, študentom vychovaným na akademickom spôsobe života a vnímaní hudby, vírus slobody. Cez Finna deti nájdu to, čo v hudbe vždy bolo. Nenahraditeľný elixír života, môcť rozhodnúť sami o sebe. Tak trochu kopíruje známu pieseň skupiny Pink Floyd „We don´t need no Education“.

Slovensko sa na úspechu School of Rock určite podpíše najmä osobitou realizáciou a posilnením komediálnosti témy. Nie je to absurdný humor, ktorý sa všetkému vysmieva. V Ďurovčíkovej inscenácie vládne pochopenie, zmier a najmä láskavý humor, ktorý neraz pohladí dušu každého. Aj toho, kto do divadla na komédiu chodí len z donútenia. Pritom postavy sa nemusia obliekať do ženských šiat, hovoriť s maďarským prízvukom a v najhoršom ukazovať holé zadky. To prenechali súčasným stand-up machrom s oplzlým humorom a nechutnými pointami.

Slovenská podoba School of Rock nevznikala ľahko. Pokiaľ na anglo-americkom muzikálovom trhu možno hľadať detské talenty medzi miliónmi, na Slovensku je ich ani nie sto. Napriek tomu si tvorcovia, a nie je to len Ďurovčík, dali námahu a hľadali po celom Slovensku. Neraz zaznie: „Zase tí východniari!“ Áno, dôležitým partnerom režiséra a choreografa Jána Ďurovčíka bol Miro Tásler, kľúčový člen skupiny IMT Smile. Multiinštrumentalista úspešnej slovenskej rockovej skupiny prevzal úlohu tvorcu slovenskej verzie hudby Webberovho muzikálu. Nebola to len interpretácia toho, čo sa objavilo v londýnskom West Ende, alebo na Broadwayi v New Yoorku. Bola to aj práca stalkera, ktorý hľadal detských hrdinov školského príbehu. Pritom jednou z požiadaviek bolo, aby chlapec či dievča malo hudobnú skúsenosť. Či už ako hráč na hudobný nástroj, spev alebo tanec. To všetko si vyžaduje svetový muzikál. Po roku sa podarilo nájsť, naštudovať a odpremiérovať divadelný kus, ktorý nemá na Slovensku obdobu. Ide najmä o mladosť, nasadenie, energiu a muzikalitu, ktorá ovládla na celý večer Juventu. Aby celé dielo šťastne pristálo medzi divákmi, nesmel chýbať humor. A ten znásobil Martin Hudec.

Na domácej muzikálovej scéne sme si už zvykli, že naši divadelníci vedia spievať, tancovať, hrať, ale povýšiť svoje remeslo na humor je určite niečo, čo sa na scéne neobjavuje každý deň. Tentoraz sa na scéne objavil Martin Hudec, ktorý padol ako rozpálený meteorit doprostred pokojného námestia. Jeho meno je po dlhé roky spojené s väčšinou zahraničných, ale aj domácich muzikálov. Dostal množstvo príležitostí od rôznych režisérov. Možno o ňom povedať, že je vždy oporou divadelného ansámblu, či už je to na doskách Novej scény alebo inscenácií pod taktovkou Jána Ďurovčíka. Po rokoch strávených v zahraničí (austrálska Sydney) natrvalo zakotvil v Bratislave. Napriek rokom stráveným na scéne sa až dnes objavil v úlohe, s ktorou presvedčil, že sa konečne na Slovensku zrodil komik najvyššej triedy. Je ľahko udržať divákov v strachu pri melodráme s dlhými uplakanými monológmi Hamletov a kráľov Learov. Od dôb Chaplina však vieme, že komická situácia, gag, vydrží nie viac ako dvadsať sekúnd. Ak komédia trvajúca takmer tri hodiny má udržať diváka na stoličke, potom tých komických situácií musí byť stovka. Navyše ani to nestačí. Ak tomu, kto je nositeľom humoru v príbehu chýba humor v duši, nie kopírovanie nedosiahnuteľných vzorov, potom je každá námaha márna. A to sa zrazu na scéne Juventusu narodilo. Martin Hudec možno práve cez úlohu skrachovaného antihrdinu zrazu v sebe objavil to, čo v ňom stále bolo. Zmysel pre humor, komické situácie a istá miera nadhľadu, ktoré robí z herca majstra. Ak k tomu pridáme spevácke a tanečné schopnosti, môžeme hovoriť o všestrannej hereckej osobnosti.  Spozornieť by mali najmä slovenskí producenti a režiséri. Takéto talenty sa na Slovensku rodia raz za sto rokov.

Rovnako dôležitou súčasťou úspechu slovenského School of Rock boli mladí umelci vo veku od desiatich rokov až po pätnásťročných. Na jednej scéne v jednej inscenácii sa stretli deti z celého Slovenska, aby zažiarili nielen pred svojimi rodičmi, ale aj pred muzikálovým obecenstvom. Napriek svojmu  veku museli divákov presvedčiť, že vedia hrať, tancovať a muzicírovať. Hneď skraja treba spomenúť juniorské rockové kvarteto s gitaristom Zackom ( Simon Kuciak, v alternácii Ján Bena), bubeníkom Freddym (Nikolaj Čuvara), keyboardistom Lawrencom (Jakub Glasa, v alternácii Michael Kaľavský) a neuveriteľne talentovanou hráčkou na basovú gitaru Melissou Mandy Maruškovou (v alternácii Ema Bučková) v úlohe Katie. Detských úloh je podstatne viac. Speváčky Nela Náhla, Karolína Tkáčová, odvážny Marcel Mondočko ml. ako kostymér Snake, Sára Suchová ( v alternácii Lima Prágerová) ako nežná a ustráchaná speváčka Tomika.  Medzi účinkujúcimi sa objavujú mená Jana Prágerová, Michal Choma, Veronika Lackovičová, Kristína Vrecková, Mária Šuplatová a ďaší.

Pod School of Rock sa podpísali okrem režiséra a choreografa Jána Ďurovčíka aj scénograf Marek Hollý, kostýmová výtvarníčka Eva Kranich a prekladateľ piesní a libreta Ján Štrasser. Pod hudobné naštudovanie sa podpísal Ľubomír Dolný.

Divadlo sa nezaobíde bez peňazí. Je to kolektívne umenie náročné na technické podmienky, scénu, osvetlenie, zvuk, kostýmy, masky. To všetko stojí peniaze. Akosi sme si už zvykli frflať na tých, čo ich majú. Dali sme im nálepku oligarchovia a všetkých hádžeme do jedného mecha s podvodníkmi, ktorí sa ocitli v kolúznej väzbe. Tento národný šport, ktorý zhubne prerástol až do vrcholovej politiky, úspešne odrádza kohokoľvek, kto nemá v domácom trezore nakradnuté peniaze, aby investoval do umenia. V prípade School of Rock sa stal taký malý zázrak. Producentkou (RDS ART-GROUP) celého projektu sa stala manželka významného „oligarchu“ Patrika Tkáča, Iveta Tkáčová, ktorá poskytla umeleckému tímu realizačné podmienky hodné svojej dôležitosti. Bodaj by takýchto „oligarchov“ bolo na Slovensku čo najviac.

Škola Ro(c)ku – School of Rock nie je len o hudbe. Je to komédia, ktorá sympaticky oslovuje verejnosť, aby sa konečne prebudila, prestala sa navzájom na seba škaredo pozerať a venovala sa užitočným veciam. Určite takýmto počinom je starostlivosť o zdravý a slobodný vývoj vlastných detí a prebudenie zo zlého sna. Každý úprimný úsmev, potlesk a nadšené ovácie sú liekom na šťastie. Bez nich sa udusíme vo vlastnom pesimizme. Choďte si pozrieť School of Rock a nadýchnite sa ozajstného ducha slobody.

Ľubo Belák

V Bratislave, dňa 13.9.2021