Rozpálené Slovensko pomaly pripomína rímske Koloseum s gladiátorskými hrami. Ruleta, ktorú rozkrútili politici sa už nedá nazývať politickou súťažou. Obeťou a zároveň rukojemníkom ich krutých hier je verejnosť. Vo svojich vyjadreniach sa dostali za hranicu svojho územia, a tým je parlament. Pomaly už nie je miesto, kde netrčí aspoň slama z niektorej politickej strany. Dostali sa aj do ponuky detských rozprávok na internete. Čo ponúkajú? SLOVÁ.

Z histórie sme si zobrali ponaučenie, že vojny sa vedú so zbraňou v ruke. Či už je to puška, samopal, delo, alebo atómová bomba, vždy išlo o nástroj zabíjania. A to takého, kedy na bojisku zostávajú mŕtvi a ranení. Všade je veľa krvi a náreku. Nepripustíme si, že rovnako nebezpečnou a neraz i nebezpečnejšou zbraňou je SLOVO. Skúsený vojak slova vie trafiť priamo do duše. Aj napriek tomu, že je neviditeľná, zraniteľná a určite aj zakrvácaná. Jej zranenie však nevedie k smrti, ako je to s telom. Prejavuje sa strachom, neistotou, nedôverou. Navyše priamy zásah slovom nevyvoláva fyzickú bolesť. Možno ho skôr prirovnať jedu, ktorý účinkuje postupne.

Ľudia, ktorí so slovom pracovali sa spamätali a začali sa o slovo a jeho slobodu obávať. Literárne osobnosti, akými boli Karel Čapek, G. B. Shaw, H. G. Wells, A. Moravia, A. Műller v roku 1924 vytvorili združenie spisovateľov so značkou PEN (Poets, Esseists and Novelists) . Táto medzinárodná organizácia, ktorá pretrvala až podnes, si vytýčila chrániť slobodu slova, či prejavu. V ich výzve sa hovorí: „Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.“  Nešlo však o bezbrehú ochranu akéhokoľvek vyjadrenia. Zároveň sa vo výzve objavila aj podmienka „...zahŕňa aj povinnosti, aj zodpovednosť... v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných...“  V tých časoch právny pojem „ochrana ľudských práv“ neexistoval. Až v roku 1948 na pôde OSN Valné zhromaždenie schválilo Všeobecnú deklaráciu ľudských práv pre všetky zúčastnené krajiny. Rezolúcia nebola právne záväzná a vtedajšie Československo sa hlasovania zdržalo. Neskôr, aj na Slovensku , sa ľudské práva dostali do národných ústav. Potiaľ história. A čo súčasnosť?

Pár slov na tému Demokracia...

(video)

A je to tu. Čo sa nepodarilo vo voľbách v roku 2016, neskôr počas protestov Za slušné Slovensko v roku 2018, to sa podarilo v roku 2022 za pol roka parlamentnej demokracii, ktorá si v decembri v roku 2022 zatlieskala svojej vlastnej porážke. Čo začal prezident Kiska v roku 2014, to dokončí súčasná prezidentka Zuzana Čaputová.

Určite desiatky analytikov majú k súčasnej politickej situácii množstvo múdrych, ale aj nekonečný rad hlúpych vysvetlení. Hrabú sa v detailoch a parlamentných počtoch, pritom im uniká takmer nepovšimnutý liberálny puč, ktorý sa stal za búrlivého súhlasu nepriateľov liberalizmu. Iste, pojem liberálny je dnes natoľko sprofanovaný, ako aj nálepka fašistický, konzervatívny, sociálny a iný. Jednoducho dnes už ideologické transparenty neplatia. Súčasnosť poznamenaná neoimperiálnym súbojom o nerastné zdroje a sféry vplyvu vytvorila s eleganciou priestor na spustenie propagandy akýchsi zápasov o šťastnú budúcnosť ľudstva. Prečo? Lebo sa podarilo to, čo doteraz nikto nedokázal. Odstaviť ľudí, občanov, národnosti, ba dokonca národy od možnosti rozhodovať o svojom osude. Mali na to aj účinnú drogu – správanie ľudí, ktoré má jednoduchú trojčlenku. Zarobiť – zakúpiť a zahodiť. Jednoducho trikrát Z je ideológiou spotreby na ovládnutie väčšiny menšinou. V prostredí politiky, ale aj relatívneho blahobytu, to umožňuje hru na slobodu, demokraciu a právny štát. Podarilo sa z väčšiny obyvateľov vytvoriť stádo druhej kategórie, ktoré tlieska pri svojej vlastnej samovražde. Dokonca sa pri tom aj usmievajú a oslavujú akési víťazstvá. Slovensko bolo na to vzorovo zneužité.

Možno raz vznikne literárny príbeh, ktorý popíše jednotlivé udalosti, ktoré nenápadne dospeli k politickému šoku, liberálnemu puču, ktorý vo svojej práci Otvorená spoločnosť popísal už známy pseudofilozof Schwartz György, alias George Soros. Malou pripomienkou je, že redaktorom slovenského vydania publikácie bol dnešný poslanec Národnej rady a súčasný predseda strany SPOLU Miroslav Kollár. Vtedy to György nazval reformáciou globálneho kapitalizmu. V zjednodušenej podobe možno Sorosovu prácu označiť za neomarxisticku teóriu puču v duchu demokracie a právneho štátu.

Demokracia, taká ako funguje v súčasnosti, a nikdy iná nebola, sa podobala a aj dnes je obdobou papierových peňazí. Nevonia, nezapácha, nechutí, ani navonok neubližuje. Je len súčtom tých za a proti. Dokonca aj právo je ohýbané v mene jednoduchých počtov. Zákony a spravodlivosť držia v rukách víťazi. Nepatria porazeným. Snáď jedinou výhodou demokracie je, že pravidelne, za určité obdobie sa vymenia figúrky na šachovnici. V dnešnej, modernej spoločnosti už neplatí ani to. Tých figúrok je čoraz menej. V súčasnosti nám na Slovensku stačia prsty dvoch rúk. Akýsi zákon o združovaní do politických strán je nahradený parlamentnou párty majiteľov straníckych eseróčiek. Záleží len na tom, ako si vzájomne podelia trh. A už sme doma. Matovič, Kollár, Kiska, Sulík, Kotleba...majitelia politických značiek, za ktorými sa skrýva kšeft s kupovaním poslancom. Nie, nie je to korupcia... je to výmenný obchod „niečo za niečo“. Aj tu platí ideológia spotreby, 3xZ (Zarobiť (prípadne ukradnúť) – zakúpiť a zahodiť).

O politickom marketingu vie Sulík svoje. Oproti väčšine majiteľov firiem strana-s.r.o. má nespornú výhodu dostatočného intelektu, ktorý využíva na naše pomery takmer geniálne. Dokonca mu aj pri tom tlieskajú. Jeho euroskepticizmus, proatlanticá zahraničná orientácia, polyrodová (multigender policy) agenda a hlásanie teórie trhu, ktorý všetko vyrieši, má nemálo vplyvných partnerov nielen u nás, ale najmä vo svete. Možno k nim prirátať aj manželov Geisslerovcov.

Na Slovensku k nim určite patria prívrženci hnutia Progresívne Slovensko, strany Spolu a v neposlednom rade súčasná prezidentka Zuzana Čaputová. Ich „liberálna“ DNA až nápadne určuje beh udalostí. Pravdepodobne nápad na liberálny puč sa zrodil už pri vstupe bývalého prezidenta SR Andreja Kisku, podporovaného „filantropmi“ zo spoločnosti ESSET s.r.o. do politiky. Ich proamerické gény (vzťah k vládnej administratíve USA) zasiali na Slovensku takmer nezlomné spojenie. Túto rovnicu neoslabilo ani vypadnutie Andreja Kisku, obvineného z daňového podvodu, z politickej reprezentácie liberálov. Po neúspešnom, prvom  pokuse o liberálny puč mu nevyšiel  ani jeho politický návrat vo voľbách s jeho stranou Za ľudí. Obratom bola naporúdzi progresívna Zuzana Čaputová, ktorej nemožno uprieť šarm a elegantnú komunikáciu s verejnosťou. Tam niekde to však končí. Nastupujú záujmy, ktoré sa nerodia na Slovensku, ani v Európe. Žiaľ sme svedkami toho, že spoločenská, hospodárska a mierová aktivita atlantickej veľmoci využíva takto nastavený politický trend nielen v Európe. Snaha ovládať trh, nerastné zdroje, poľnohospodárstvo a územia štátov sa ako cez pupočnú šnúru prelieva do sveta. Nemožno tvrdiť, že by aj iné mocnosti, akými sú Rusko, Čína, India nemali rovnaký záujem. My sme však priamymi svedkami len euroatlantickej orientácie, ktorá nás tvrdo tlačí ku dnu. Tak sa z obrancu, filantropa, mierotvorcu stáva agresor. Namiesto diplomacie sa prikladá do ohňa vojenskej agresie Rusov na Ukrajine. Vyhlasujú sa sankcie, ktoré ubližujú skôr ich autorom ako cieľu. Energetickú krízu prisudzujú Rusku, pričom ide iba o nechutný biznis korporácií, ktoré zneužívajú kartelové dohody na určovaní cien plynu, nafty a elektriny. Brzdí sa zápas o zastavenie ekologickej katastrofy, ktorá nás asi určite neminie. Zápas s drogami sa realizuje len na úrovni distribúcie. A čo ľudia, ktorým vraj demokracia umožňuje, aby vládu a moc prevzali do vlastných rúk? Tým sú určené rozprávky o pravde a spravodlivosti, prípadne hlúpe televízne telenovely a podpásová zábava, kam je odsunutá všetka pozornosť občanov, ktorým by mala patriť moc v štáte. Tá v súčasnosti po liberálnom puči patrí Sulíkovi, mimoparlamentnému Progresívnemu Slovenku a prezidentke Čaputovej. Určite využijú svoje súčasné postavenie, ústavné zákony a čas, aby do roka a do „DNA“ pripravili ďalší krok na ovládnutie Slovenska. Netreba ani nové voľby.

Podarí sa im to?

Ľubo Belák

19.12.2022

Prešla jar, leto ubehlo ako povodeň a ani sme sa nenazdali, je tu Nežná revolúcia. Presnejšie akési oslavy výročia udalostí z roku 1989. Keď mi niekto v šesťdesiatych rokoch rozprával o Druhej svetovej vojne a Slovenskom národnom povstaní, zdalo sa mi to až príliš dávno na to, aby som to bral vážne. Niečo sa zmenilo. To niečo som ja. Na moje dvadsiate narodeniny si už nepamätám a moje športové výkony sú len matné spomienky na smiešne pohyby.

Jediné, čo mi na neuverenie slúži je relatívne zdravý rozum, ktorý ako videokamera neustále nakrúca všetko, čo sa deje okolo mňa, niekedy aj vo mne. Isteže, videomateriál sa neukladá na pás alebo DVD. Môj hard disk je biologickej povahy a záznam existuje len v biofyzikálnej forme. Vlastne občas sa z neho vyhrnie hrsť slov, ktoré sa snažím utriediť na papieri. Aj dnes sa rozbehol, aby prepustil pár spomienok na revolúciu. Ťažko sa mi píše slovo revolúcia. Pre mňa, obdivovateľa histórie, je to obdobie masových, krvavých a nemilosrdných zmien. Takouto naša Nežná revolúcia žiaľ, alebo našťastie nebola. Masovosť bola zaznamenaná najmä v Bratislave a niekoľkých väčších slovenských mestách. Krv tiekla iba pri bitke v krčme medzi zástancami VPN a jej kritikmi a zmeny sa udiali len v politike. Že aj to je dosť? Áno, je to viac ako som ja, skeptik očakával, ale málo na to, aby som to nazýval revolúciou. Pre mňa sa nezmenilo to podstatné, existenciálny strach ľudí z toho, čo ich v budúcnosti čaká. Ani plné supermarkety a sloboda slova to nezvrátia. Chlieb sa je rovnako a slová sú len slová, slová, slová.

Revolučný čas ma zastihol v Československej televízii. Koncom osemdesiatych rokov som bol bez straníckej knižky hlavným dramaturgom Hlavnej redakcie zábavy, mal som za sebou kariéru hudobníka a od života som toho veľa neočakával. Neznamená to, že by som bol nešťastný. To nie. Mal som zaujímavú prácu, relatívne šťastnú rodinu a po smrti môjho otca mi už nikto nevešal na nos, že som dieťa ľudáckeho hlásateľa a teda nepriateľa režimu. Takto častovali komunistickí funkcionári a riťolezci režimu môjho otca, ktorý mal to nešťastie, že ako vojak Slovenskej armády za Slovenského štátu bojoval v Slovenskom rozhlase ako hlásateľ a nie ako rečník Slobodného vysielača Banská Bystrica. I napriek tomu som sa ako nestraník dostal do vedenia televíznej redakcie, ktorá bola priamo pod drobnohľadom papalášov z ÚV KSS. Bolo to asi preto, lebo som svoju prácu mal rád. Venoval som jej veľa.  A takých potrebovali aj komunisti. Navyše ma do funkcie povolali komunisti z televízie, kde som začínal ako dramaturg. Prišiel som tam po ukončení vysokoškolského štúdia ako doktor filozofie – hovorím si Doktor Sranda. Táto úvaha však nie je o mojom pobyte v Československej televízii, ale o Nežnej revolúcii.

Ako hlavný dramaturg som často chodieval do Prahy na Celostátní odborní komisi televizní zábavy. Českí a slovenskí televízáci sa tu pravidelne stretávali a dumali nad tým, čo bude s televíznou zábavou. Preto som mal aj viacero dobrých kontaktov s českými kolegami a mám dojem, že som si u nich vybudoval dobré meno. Veľmi som si vážil pána Jozefa Dvořáka, od ktorého by sa mohli učiť aj dnešní zabávači. Párkrát sme dokonca spolupracovali na silvestrovských programoch. Bol nekompromisný, profík a slušný človek. V novembri som mal už za sebou viacero zaujímavých pracovných ciest do zahraničia. Spolu so šéfkou filmovej tvorby sme začali vystrkovať rožky na vtedajší Západ a hľadali sme možnosti na spoluprácu. Vtedy sa začala rodiť myšlienka o novej hudobnej relácii, ktorá sa neskôr volala RHYTMICK. Takto som sa dostal aj na európsku konferenciu East - West do východného Berlína, kde sa stretla producentská špička populárnej hudby. Hľadali sa cesty ako prepojiť európsku populárnu hudbu a tým pomaly stierať aspoň hranice hudby. Tým neskôr narodeným musím vysvetliť, že Berlín bol rozdelený hranicou na západný a východný. Západné hity sa mohli vo východných socialistických krajinách hrávať len vtedy, ak boli angažované, kriticky zamerané proti kapitalistom a bojovali za svetový mier pod vedením Sovietskeho zväzu. Aha, vy už neviete ani to, čo to bol Sovietsky zväz?! Nuž prečítajte si to na webe.

Práve počas pobytu v Berlíne som zažil niečo, čo ma drglo a posunulo na cestu, ktorá viedla ku zmenám u nás. Zrazu mi niekto zabúchal na dvere hotelovej izby s výkrikmi, že padol berlínsky múr. Aha, vy neviete, čo bol berlínsky múr? Pozrite web! Ja som to vtedy dobre vedel a tak som zrazu precitol do novej doby. Ľudia na uliciach sa hnali po berlínskych uliciach jedným smerom, k Brandenburskej bráne. Berlínčanom bolo oznámené, že môžu konečne navštíviť západný, americko-britsko-francúzsky Berlín. Vtedy som po prvý krát závidel východným Nemcom, že sú Nemcami. U nás v Československu aj sovietsky komunista Gorbačov /pozri web/ bol vtedy nežiadúcou osobou. Aj on sa stal nebezpečným pre socializmus, ktorý panoval v dezolátnej a chorej Československej republike.

Po návrate domov som už naplno vnímal, že prichádzajú zmeny. Neveril som však, že padne politický režim. Mýlil som sa. Padol.

17. novembra s demonštráciou na Národní třídě a vystúpením Havla na verejnosti sa rozbehol sled udalostí, ktorý tentoraz zachytil aj mňa. O pár dní ma na sekretariát redakcie zavolali, že mám telefón z Prahy. Vzal som slúchadlo do rúk a ozval som sa. Na druhej strane som počul ženský hlas. Nežne mi oznámil, že volá v mene pána /? – dovtedy sme si hovorili súdruhovia/ šéfredaktora a chce ma poprosiť, aby som zorganizoval svojich slovenských kolegov a s písomným vyhlásením sa pridal k iniciatíve pražskej zábavy, ktorá sa postavila za študentov na Národní třídě a žiada vyšetrenie udalostí 17. novembra.

„Už je to tu“ ,povedal som si v duch. „Je tu vzbura, ide sa do revolúcie.“ Trochu rozklepaný som zložil slúchadlo a zaklopal na dvere ešte stále súdruha šéfredaktora. Otvoril som dvere, vošiel  do zasadačky a ťažko som si sadol na stoličku pri jeho stole.

„Milan!“ začal som. „Je tu revolúcia!“ vypadlo zo mňa nečakane. Sám som sa čudoval, ako jednoducho som to sformuloval.

 „Aká revolúcia ?“ nechápavo sa na mňa pozrel. Bol to pohľad zaskočeného dlhoročného člena strany, ktorý dennodenne plnil uznesenia ÚV a ani vo sne ho nenapadlo, že by mu niekto nariadil robiť revolúciu. Šéfredaktor bol i napriek svojej príslušnosti ku komunistickej strane slušný človek. Vlastne už vtedy som nerozdeľoval ľudí podľa straníckej knižky. Dôležitejšie bolo, aký to bol človek, profesionál, priateľ. Alebo nestraník, hajzel, udavač a zloduch. Tak trochu mi ho bolo ľúto, pretože nás po celý život kŕmili len jednou Veľkou októbrovou revolúciou, ktorú urobila robotnícka trieda. Na inú sme ani vo sne nemysleli.

„Volali z Prahy. Máme sa pridať k protestu pražských televíznych pracovníkov.“  vysvetľoval som obsah môjho telefonátu. „Mám aj poznačené, čo by malo vo vyhlásení byť.“

Milan, šéfredaktor, stranícky funkcionár, zostal v nemom úžase. „Ale, to predsa nemôžeme....“  pokúšal si sám sebe položiť otázku čo má robiť.

 „Pozri sa,“ pokračoval som vo svojej historickej chvíli. „Buď sa zobudíme a začneme konať, alebo nás zajtra predbehnú a vykopnú nielen z televízie. Ja osobne idem do toho.“ Naozaj som bol už vtedy presvedčený, že iná cesta nie je. Prišiel čas, keď sa treba jasne vyjadriť. Pomaly sa šéfredaktor preberal zo šoku. „Mali by sme to ale najprv predebatovať s odbormi a straníck......“ začal úradovať ako šéf redakcie.

„To by mala byť iniciatíva ľudí, nie vedenia a odborov“ poznamenal som. Po krátkom rozhovore sme sa dohodli, že cez noc pripravím prehlásenie a skoro ráno sa stretneme v redakcii.

Z Mlynskej doliny som odchádzal v eufórii. Doteraz sa na slovenskej televízne pôde nič podobné neudialo. Naša redakcia srandy a populárnej hudby bola predurčená na historický krok.  Nemal som žiadny vzor textu, nevedel som ako sa robí revolúcia, kto je za ňu zodpovedný, komu sa treba podriadiť. Doma som nič nepovedal. Vedel som, že moja manželka by s mojimi dobrodružnými revolucionárskymi pokusmi nesúhlasila. Až príliš si uvedomovala zodpovednosť za rodinu, aby riskovala existenčné problémy. Tým dobrodruhom som bol v rodine ja. Už vtedy, ako jeden z mála som mal doma počítač a tak som si večer sadol ku klávesnici a pod mojimi ruka sa mi začali objavovať slová, ktoré by som pred rokom asi ťažko dal na papier, o zverejnení ani nehovoriac. Protestujeme...žiadame...chceme..., začali sa slová spájať do textu, ktorý som mal zajtra v redakcii prečítať. Zrazu sa pootvorili dvere a do spálne, kde som sa skrýval aj s počítačom, vkĺzla manželka.

„Čo robíš? spýtala sa bez evidentného záujmu. „Ale, len niečo pre redakciu. Zajtra to mám odovzdať.“ V mojom hlase započula pokus o malé klamstvo. Nahla sa mi poza chrbát k monitoru a prečítala si prvé slová. „Ty si sa zbláznil.“ zhrozene konštatovala. „To chceš, aby ťa vyhodili a s tebou aj mňa?“  s výčitkou v hlase a stupňujúcou sa nervozitou spochybnila moju literárnu činnosť. Vtedy som jej sľúbil niečo, o čom som bol vzápätí presvedčený, že nesplním. „Jasné, nič nebudem písať. To som len chcel niečo zosmoliť, ale nechám to tak.“ Vedel som, že ten text musím dokončiť. Cesta späť bola nemožná. Už som nasadol na vlak bez jasnej konečnej zastávky. 

Ráno som nič netušiac s hotovým prehlásením vošiel k šéfredaktorovi. Zľakol som sa. Za stolom už sedela celá úderka našej redakcie. Predseda redakčných odborov Karol a Nadežda, vedúca straníckej skupiny HRZP. „Ja, ja, som to doniesol......,“ tak trochu som sa zakoktal pri pohľade na zamračené tváre. Karol bol jasný, starý profík, charakter a Naďa, staršia pani, presvedčená komunistka, s ktorou som v redakcii dobre vychádza. Rozdal som text vyhlásenia.  Všetci si prečítali moju nočnú domácu úlohu. Atmosféra bola na krájanie. Nakoniec prijali môj jediný argument, že neurobiť nič by bolo najhoršie riešenie. Dohodli sme sa, že zvoláme všetkých pracovníkov redakcie a predložíme im návrh vyhlásenia. Ak s ním budú súhlasiť, tak sa pôjde ďalej. Ak nie, odovzdáme štafetu ulici – bez nás.

Zvolali sme ľudí. Miestnosť sa zaplnila. Úvod som musel zvládnuť sám. Prečítal som text vyhlásenia. Len na chvíľu bolo absolútne ticho. Potom to začalo. Jedna cez druhú začali padať viac či menej emotívne poznámky. Niekto sa zľakol, iní boli ticho. Pár potencionálnych revolucionárov, známe postavičky s konfliktným správaním sa začínali prebúdzať. Po prvý krát som zažil ako sa otvárajú ľudské charaktery. Len poniektorí pochopili, že prichádza obdobie rozviazaných šnúrok. Aspoň tak som si zadefinoval obdobie, kedy sa staré štruktúry postupne rozpadali a vznikali nové. Toto medziobdobie chcel nejeden využiť na vlastné zviditeľnenie, na odplatu, alebo len tak, povedať si svoje. Iní sa od prvej chvíle chystali na politickú kariéru. Našťastie boli tu aj takí, ktorí očakávali pravú, nefalšovanú, občiansku slobodu.

Text vyhlásenia sa postupne začal škrtať, prepisovať, meniť a posúvať. Radikálnejší volali po tvrdej odplate. Opatrní len po vyšetrení zákroku polície proti demonštrujúcej mládeži. Vznikol kompromis, ktorý aj napriek tomu bol jedným z prvých, žiaľ aj posledných „revolučných“ prejavov pracovníkov Bratislavského štúdia ČST. V ten istý deň vzniklo vyhlásenie televíznych zväzákov (SZM). Obe sa ocitli vo vestibule na nástenke pri vrátnici. Vyvolalo to všeobecné prekvapenie. Nikto nečakal, že vo vnútri organizácie kontrolovanej priamo komunistickými štruktúrami vznikne akýsi revolučný krúžok a nebojí sa, že dostane po nose. Pravdupovediac, sám som si nebol istý, či po tom nose nedostanem práve ja. Nakoniec som dostal, neskôr a úplne z inej strany.  Po odsúhlasení textu som bol kolektívom poverený odovzdať text na námestí SNP Milanovi Kňažkovi, ktorý už vtedy zorganizoval veľké občianske show. Večer som sa ešte s pár spolupracovníkmi predral cez davy ľudí k tribúne. Stretol som viacero známych tvárí, zväčša hercov, muzikantov a umelcov. Bol som úprimne vzrušený atmosférou na námestí. Toľko pozitívnej energie som predtým ani po tom nezažil. Akoby všetci ľudia boli bratia, ale ozajstní, nie tí od Simmela. Keď z pódia zaznel text nášho vyhlásenia, bol som po prvýkrát hrdý, že som členom Hlavnej redakcie zábavy v Bratislavskom štúdiu ČST. Niečo sa vo mne zapálilo a začalo vydávať horúce termonukleárne žiarenie, ktoré mi zasiahlo mozog. Od toho momentu ma nová situácia úplne opantala. Ešte v ten istý deň som prečítal naše vyhlásenie na nádvorí VŠMU. Bol tam aj Jaro Filip a viacerí, vtedy mladší zapálení umelci, ktorí hltali každé slovo. Po prečítaní vyhlásenia ma oslovila mladá zväzáčka, redaktorka z televízie, či by som nemal záujem spolupracovať v novovzniknutom Organizačnom výbore bratislavskej televízie, ktorý vznikol na pôde SZM. Bez rozmýšľania som súhlasil. Veď čo už môžem stratiť. Ak naše „povstanie“ bude potlačené, aj tak ma z televízie vykopnú.

Tak som sa ako hlavný dramaturg redakcie zábavy stal funkcionárom revolučného výboru, ktorý začal riadiť zmeny v našom Bratislavskom štúdiu ČST. Ako jeden z mála, čo ovládal prácu s počítačom som dostal na starosť prípravu a zverejňovanie informácií pre televíznych pracovníkov. Boli to informácie o zmenách v riadení, organizácii, programe a tak trochu aj filozofii rodiaceho sa nového média. Vtedajší riaditeľ Jaroslav Hlinický prekvapujúco súhlasil, aby sa partia samozvancov podieľala na riadení televízie. Nemôžem zabudnúť na poznámku známeho športového komentátora, keď som nasledujúci deň stál pri vchode do televízie počas mítingu na námestí SNP. „Len sa neteš!“, spoza chrbta mi brnkol po svedomí. „Na druhom poschodí sú pripravení milicionári. Tí vám dajú! Už sú aj ozbrojení.“ úplne vážne mi oznámil stav obrany a ochrany objektov proti buričom. Neveril som mu. Možno mal pravdu a na tom druhom poschodí naozaj čakali na signál do útoku. Našťastie žiadny rozkaz neprišiel.

Sled ďalších udalostí bol naplnený výzvami, vyhrážkami a sklamaniami. Ale ten prvý pocit mi už nikto nevezme. Zostal vo mne a vždy, keď začne skepsa a depresia klopať na moje ramená otvorím pamätníček pocitov z tej doby. To bola moja Nežná revolúcia. Žiaľ zmeny v politike neznamenali novú kvalitu osobných príbehov ľudí. Navonok sa zmenilo takmer všetko. Vo vnútri človeka však obava a ostražitosť pred zlom nezmizli. Ani Nežná revolúcia nám nedala šancu zbaviť sa strachu o budúcnosť. Ale to už je iný príbeh o dnešku, ktorý by opäť potreboval takú jednu veľkú Nežnú facku. Zaslúžil by si ju.

Ľubo Belák

Pôvodne napísané

V Bratislave 16.11.2010

P.S. – článok je stále aktuálny aj v roku 2022

Môj pôvodný návrh, ktorý bol postuple upravovaný - originál

Konečné vyhlásenie Hlavnej redakcie zábavných programov ČST v SSR

Vyhlásenie SZM pri ČST v SSR

Podujatie Looking East v Berlíne 9.11.2019