Vzbura davov od José Ortega y Gasset (1930), jedno z kľúčových diel, v ktorom španielsky mysliteľ analyzoval „davového človeka“, vzniklo v čase, keď sa Coca-cola začala predávať v sklenených fľašiach, rodili sa prvé elektrofonické gitary Gibson a Európu zachvátil syndróm národného socializmu.

Napriek takmer sto rokom od úvah významného filozofa sú jeho myšlienky stále aktuálne. V prvom rade mu išlo o Európu, ktorej blízku budúcnosť videl s obavami. Bol presvedčený, že úloha kontinentu je vo svete nenahraditeľná. Keby došlo k jej totálnemu úpadku, skončil by aj celý svet vo všeobecnom barbarstve, v duchovnej „neplodnosti“ a nemravnosti.  Napriek tomu vyjadril presvedčenie, že pokiaľ by Európania s novými ideami našli v sebe novú „renesančnú“ vieru v seba, stanú sa opäť silnými, odvážnymi a húževnatými. Davy sú všade! Potláčajú všetko, čo je iné a individuálne. Dav má podľa Gasseta podobu materiálnej bezstarostnosti. Dnes si môže robiť čo chce a štát mu s tým dokonale pomáha. Potiaľ názor filozofa, a čo s tým má spoločné dnešok?

 Stačí si sadnúť k internetu, televízoru, alebo zobrať do rúk noviny a konzument informácií má všetko ako na dlani. Informačný cirkus je najlepším „koronavírusom“ pre infekciu davovej psychózy. Formuje superkritické skupiny ľudí, u ktorých však absentuje individuálne kritické myslenie. Práve tie sú genetickým materiálom pre vznik ľahko ovládateľnému davu „občanov“, ktorí s určitosťou vedia „čo chcú“ a „ako to dosiahnu“. V čase parlamentných volieb je to najvhodnejšia skupina voličov. Sú anonymní, nečitateľní, ale zároveň hmatateľní a ľahko ovládateľní. Stačí zverejniť posolstvo, ktoré dav očakáva a voľby majú svojho víťaza. A taká je dnešná Európa. Davy žiadajú ZMENU, ktorú im zabezpečí „ich štát“. Úchylka iluzórnej bezstarostnosti je kompasom, ktorým voliči narábajú pri voľbe svojho víťaza. Vďačnými tlmočníkmi týchto posolstiev sú novodobí VODCOVIA. Spravidla sú to stranícki predsedovia, ktorí musia spĺňať viacero osobnostných kritérií, aby si ich dav všimol, ale najmä aby ich počúval. Je úplne jedno či je štát tvorený parlamentnou, či liberálnou(?) demokraciou, oligarchiou, alebo aristokraciou. Súčasné civilizované spoločenstvá zažívajú renesanciu politikov a štátnikov z prvej polovice dvadsiateho storočia.

Slovensko má v porovnaní s inými krajinami Európy krátku existenciu.  Jeho cesta k štátnosti je skôr akási púť od formovania slovenského národa, uvedomenia si Slovákov svojej národnej identity, cez viaceré pokusy a sklamania až po samostatný demokratický štát. Navyše jeho sebauvedomenie je stále ešte len procesom, ktorý podobne ako zápas o životné prostredie, musí neustále dokazovať svoju opodstatnenosť. A v Európe, ktorá je historicky akýmsi „žalárom“ národov, je to o to ťažšie. Preto aj projekt spoločného domu Európskej únie je neraz atakovaný a nechránený proti útokom zvnútra, ale aj zvonku. Politické dejiny Slovenska či už v rámci Československa, Česko-Slovenska, alebo samostatného Slovenska sú lemované VODCAMI, ktorí spravidla skončili fatálne na hranici zloduchov. Evanjelik Milan Hodža, jedenásty predseda vlády prvej Československej republiky bol na Slovensku zatratený pre svoju oddanosť čechoslovakizmu. Jozefa Tisu, jediného prezidenta Slovenska s oficiálnym titulom Vodca, po zániku prvej Slovenskej republiky popravili. Gustáva Husáka dejiny zmietli spolu s koncom vlády komunistov. Vladimíra Mečiara spolu s jeho HZDS dav vygumoval zo slovenskej politickej scény. Podobne Mikuláša Dzurindu položila na lopatky Gorila a naostatok Róberta Fica verejnosť „upálila“ za nákazu korupcie. Ani jeden z menovaných neodišiel bez úrazu . Na Slovensku „je to tak“, ako sa píše v Novom zákone „Hosana!....Ukrižuj ho!“.

Najnovší adept na rovnaký politický osud je Igor Matovič, majiteľ politickej strany OĽaNO. Spolu s ďalšími majiteľmi strán v týchto dňoch dohadujú budúcu „demokratickú“ koalíciu. To, že ich strany nevznikali na základe demokratického práva na združovanie, ale jednoducho vôľou svojich VODCOV, nikoho nezaujíma. Aj teraz davy očakávajú posolstvá od nich. Pokiaľ ostatní traja zaspali na svojich volebných programoch, Igor Matovič si vzal príklad od populárneho kazateľa Martina Luthera, ktorý v roku 1517 po Wittenbergu zverejnil 95 téz o pokání a odpustkoch. Igorov nápad zverejniť 11 téz mu zabezpečil neočakávaný nárast popularity a dav očakávane zacielil  svoju pozornosť na VODCU, ktorý mu ponúka ako Luther, či antimediciovec Savonarola, očistu spoločnosti od kupovania odpustkov, vlády oligarchie a korupcie. Určite sú to vznešené ciele a „biedny“ dav to s nadšením prijal. Davu je jedno, že k presadeniu svojich zámerov sa jeho víťazný VODCA s pochybnou minulosťou spája s bývalým spolupracovníkom slovenského podsvetia, daňovým a pozemkovým podvodníkom a priateľom práve odsúdeného legitímneho mafiána. Možno sa vo svedomí davu prebudili spomienky na slovenského hrdinu Jánošíka, ktorý bohatým bral a chudobným dával. Žiaľ ani jeden zo spomínaných VODCOV „demokratickej“ koalície takúto minulosť a asi aj budúcnosť nemá.

Čo zatiaľ spomínaní VODCOVIA ponúkajú? Napriek reálnym politickým, ekonomickým, environmentálnym, migračným a dnes aj zdravotným hrozbám vyťahujú z rukáva svoje tromfy. „Drahá nevesta“ Boris Kollár sa chystá stavať celé štvrte nájomných bytov a kilometre diaľnic. Jeho spásonosná myšlienka vyčleniť tieto aktivity mimo priameho dosahu štátu vyňatím Štátneho fondu rozvoja bývania z rozpočtu verejnej správy je už na začiatku podozrivá. Určite byty a diaľnice treba, ale kto a ako ich bude stavať pod VODCOVSKOU paličkou Borisa Kollára, zostáva utajené. Neslávny exprezident Andrej Kiska sa so svojimi volebnými 5,77 % zastrája bojom za vysoký morálny a odborný profil každého člena vlády najradšej s jeho ministrom spravodlivosti. Pritom už dlhší čas čelí dôvodnému podozreniu zo spáchania trestných činov. Snáď len Richard Sulík, obdarený vlastnou skúsenosťou, len beztrestne máva so svojimi 1144 tézami, ktoré určite nikto z davu nečítal, a ponúka výpredaj „príma nápadov“ do každého počasia. Sám Igor „Luther“ Matovič všetkých ubezpečuje nerozlomnou súdržnosťou jeho strany „Národného frontu“, podobnému stavovskému parlamentu prvej Slovenskej republiky či vláde Národnému frontu socialistického Československa. VODCA má všetko pevne v rukách. Otázkou je, ako menovaným VODCOM môže dav veriť? Zatiaľ je to jednoduché. Dostal to, čo chcel počuť a sľuby, ktoré mu vraj zabezpečia bezstarostný život v očistci. Problémom však je, že reálny svet, nielen na Slovensku, nepotrebuje nezmyselné, neraz podozrivé sľuby, ale riešenia už spomínaných hrozieb. Tam sa zatiaľ naši povolební VODCOVIA nedostali. Igor Matovič si od Slovenska vypýtal poverenie viesť našu spoločnosť. Dúfajme, že neskončí ako jeho predchodcovia, ale najmä, aby nás vláda „demokratickej“ koalície nevrhla o niekoľko desaťročí späť, kedy sa zo Slovenska len rodil demokratický štát. K tomu nám ani odkaz Martina Luthera nepomôže.

6.3.2020

Ľubo Belák