Už dávno sa slovenská divadelná scéna potkýna na zlovestných koľajniciach všednosti v uvádzaní divadelných a tanečných predstavení. Pod vlajkou diváckej “úspešnosti” sa tak strácajú hodnoty, ktoré si zaslúžia väčšiu pozornosť. Príkladom je osud Milana Sládeka stvárnený v dokumente Martina Šulíka - Milan Sládek (2020). Príbeh umelca európskeho formátu, ktorý skončil v Bratislave na periférii záujmu tých, ktorí by sa mali starať o umenie. Najmä o také, ktoré ašpiruje na medzinárodné výslnie živého umenia, umenia jedinečnosti, originality, ale zároveň aj reprezentanta krásy a úprimnosti, ktorá súčasnému svetu nesvedčí. Jediným meradlom záujmu je komerčný úspech na verejnosti, predané lístky, plné hľadiská divákov, burácajúce potlesky a priemernosťou napáchnutá divadelná obec. Aby sa to na Slovensku nestalo samozrejmosťou, treba veľa odvahy a snáď aj korektnej drzosti, aby sa všetko nevšedné pravidelne nestrácalo vo víre podpriemerného karnevalu.

Na takúto odvážnu cestu sa dalo novootvorené divadlo Aréna. Za ostatných pár týždňov predstavilo dve nepochybne originálne inscenácie. Každé z iného súdka, avšak s rovnakou mierou umeleckosti a osobnej kreatívnej slobody. Demonštrácia slobody umenia bez transparentov a pouličných majdanov. Sloboda tvorby a neústupčivosť vo výrazových prostriedkoch. Prvá inscenácia patrila originálnej Hirošima, moja láska a druhá hudobno-tanečnému performasu Walking Songs.

Už sám názov inscenácie Hirošima, moja láska predznačuje dramatický konflikt života a smrti. V roku 1956 vznikol film podľa románu režisérky, scenáristky a autorky Marguerite Durasovej pochádzajúcej z mesta Gia Dinh vo Francúzskej Indočíne. Zámerom filmového režiséra Alaina Resnaisa bol nakrútiť dokument o hirošimskej tragédie. Nakoniec sa na filmové plátna dostal ako filmová báseň o láske a jej zmare, o večnej sile citu a neodvratnosti zabudnutia. Tento filmovo - estetický kánon bol v tom čase akýmsi predobrazom estetiky vtedajšej formujúcej sa novej vlny. Tá zasiahla aj filmovú tvorbu v Československu. Príbeh je o stretnutí filmovej režisérky s japonským priateľom, s ktorým strávi jednu noc pred odchodom z mesta hrôzy, kde nakrúcala dokument . Vynárajú sa jej spomienky na  okupáciu mesta Nevres počas druhej svetovej vojny, kedy spoznala nemeckého vojaka. Ich vzťah skončil tragicky. Jeho v deň víťazstva zabijú a na znamenie hanby jej ostrihajú vlasy. Osobná tragédia s tou hirošimskou je stvárnená obrazovou kolážou filmových metafor. Príbeh, obraz a dialóg, trojjedinosť diela inšpirovala režiséra Martina Čičváka preniesť poetizmy na scénu divadla Aréna. Dvojicu stvárnila Táňa Pauhofová s Robom Rothom. Skúsenosť oboch aktérov, ktorí ovládajú divadelný priestor bola až do záveru istotou citlivej hereckej tvorby na míle vzdialenej od divadelnej machy za peniaze. Úprimnosť, pravdivosť ale aj nežnosť a poetika prevládala na scéne novootvoreného divadla. V scéne scénografa Hansa Hoffera sa v sprievode živej hudby sláčikového kvarteta Violette quartet odvíja koláž obrazov a dialógov dotvorený scénickým pohybom. Rodénovská telesnosť a drobnokresba dialógu vytvára nevšedný obraz pocitov vystavaných z tehličiek hudby, obrazu a slova. Celý dej je rozfázovaný scénickými doplnkami s využitím videoprojekcie v akejsi troske vagónu mestského metra. Na inscenácii sa podieľali prekladateľka Elena Flašková, dramaturgička Saša Sarvašová, kostýmová výtvarníčka Katarína Holková a choreografka Silvia Beláková. Rovnocennú úlohu zohrával aj zvuk, videoprojekcia a svetlo. Róbert Mačkay, Jakub Oslík a František Gažík sa plnohodnotne zhostili tejto úlohy.

V rovnakom duchu náročnosti, nevšednosti a vysokej artificiality sa nieslo aj ďalšie pôvodné slovenské scénické dielo Walking Songs. Spojenie pohybu, hudby a výtvarného umenia. Autorke konceptu Marte Polákovej sa podarilo spojiť talentovaných tanečníkov a hudobníkov do nezvyčajnej scénickej feérie, kolektívneho performansu, ktorý sa podobne ako jazzová skladba vyvíja od témy k improvizácii a finále. V pamäti mnohých Bratislavčanov zostala spomienka na slovenského míma, génia európskeho formátu, Milana Sládeka, ktorý na týchto doskách odštartoval nový život divadla. Nakoniec sa so svojou pantomímou znechutene pobral preč do Nemecka. Aj Walking Songs ašpiruje na jedinečnosť a nevšednosť s obavami a neistotou pri uvádzaní takejto inscenácie. Vznikla na základe grantu Fondu na podporu umenia. Otázna je však budúcnosť. Zostáva len držať palce, aby sa Jurajovi Kukurovi, impresáriovi divadla Aréna, podarilo obhájiť finančné prostriedky na ďalšie reprízy. V hudobno-tanečnom performanse sa rozvíja akýsi pomyselný príbeh tela, či už v kolektívnom pohybe alebo individuálnom prejave. Telo človeka a telo hudobného nástroja. Obe sú v pohybe, každé so svojim jazykom. Klarinet a kontrabas či syntezátor sa objíma s tanečníkmi, milujú sa a nenávidia, sú neslobodní v kánonoch umeleckej tvorby, ale zároveň slobodní vo výraze, tónoch, premenách. Stelesnenie všeobecných obrazov cez artefakty tanca a hudby nevšedne komunikuje s divákmi. Množstvo originálnych nápadov a brilantnej realizácie nenechá nikoho ponoriť sa do akejsi umeleckej nirvány. Naopak, objavujú sa tu skratky, humor, gagy, ako v dobrej groteske, dramatickom príbehu alebo literárnej poviedke. Naozaj je na čo sa dívať a čo počúvať. Hudba plynie od konsonancie po voľné hudobno-zvukové plochy, aleatorické pasáže ale aj vtipné akcenty ideálne prepojené so scénickým pohybom. Nechce sa veriť, že nie všetko je vopred dané. Sú miesta voľnej improvizácie, ale ani tá neprináša chaos ale zaujímavé logicky späté  momenty. Aby vzniklo takéto dielo, musia sa aktéri na scéne nielen vzájomne cítiť, ale si aj rozumieť a chápať sa. Dôležitou je aj vzájomná tolerancia. Jednoducho ide pri Walking Songs o nevšedný zážitok.  Nefalšovaný dych slobody umenia a radosti zo života. Pod skupinovú choreografiu a zároveň tanec sa podpisujú Lívia Balážová, Silvia Bakočková, Marta Poláková, Andrej Petrovič a Andrej Štepita. Rovnako k hudobnej kolektívnej kompozícii sa hlásia Tibor Feledi, Martina Kamenská a František Výrostko ml. Celkovému, inak striedmemu vyzneniu inscenácie prispela dramaturgička Saša Sarvašová, autor vizualizácie Branislav Vincze, kostýmová výtvarníčka Viktória Kubicsková a svetelný dizajner Robert Polák.

Kde sa vzalo toľko nevšednosti na jednom mieste a v jednom čase? Nie je to mávnutím kúzelnej paličky Harryho Pottera. Je to zmysel pre umenie v pravom slova zmysle, ale najmä pre jeho úlohu reflektovať náš život. Taký, aký sme si ho sami vytvorili. Zbytočne sa vyhovárame na okolnosti, čas, politickú atmosféru, slnko, dážď, zimu, vraždenie nevinných. Každý z nás môže priložiť ruku k nevšednosti a originalite nielen na javisku divadla, ale najmä na scéne reálneho života. To sa v Aréne, ktorá znamená divadelný svet aj s odvahou Juraja Kukuru uvádzať kvalitu bez čarovnej paličky, stalo. Chce to len odvahu, skúsenosť, profesionalitu a lásku k životu. To je ten pravý majdan dobrej spoločnosti. Klobúk dolu divadlo Aréna.

V Bratislave 21.1.2025

Ľubo Belák

Ak si myslíte, že nasledujúci text bude o zábavnej televíznej relácii, mýlite sa. Presnejšie, tému skôr vystihuje zvolanie nášho národného hrdinu Jánošíka, ktorý sa s nami rozlúčil výkrikom: „Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!“ Súčasnosť na Slovensku naozaj vyzerá tak, akoby každý niečo piekol, niekomu sa niečo prepieklo, alebo niekto chce niekoho upiecť. Samozrejme, že sa to týka aktualít našej politickej scény.

Po minuloročných voľbách sme si mysleli, že veľké víťazstvo „národných“ síl nasmeruje vývoj v spoločnosti správnym smerom. Zastaví sa nezmyselný militarizmus Európanov, v hospodárstve sa konečne začne uplatňovať zdravý sedliacky rozum a verejnoprávne médiá začnú zverejňovať pravdivé, neskreslené informácie, ktoré by mohli poslúžiť občanom pri ich rozhodovaní ako ďalej. Tri politické strany vytvorili asymetrický trojuholník s jasnou predstavou o budúcnosti Slovenska. Dokonca si to dali na papier, aby náhodou nezabudli. Žiaľ zabudli.

Prvým výkričníkom bola voľba nového slovenského prezidenta. Ukázalo sa, že z trojuholníka sa stali úsečky s rôznymi vektormi. Už nešlo o Slovensko, ale o figúrky, ktoré očakávali akúsi sladkú odmenu za postoje v ostatných pár rokoch. Presnejšie v troch rokoch vlády hulvátov, zlodejov, revanšistov a exhibicionistov. Vo veľkom finále to nakoniec získal ten, ktorý sľúbil nekompromisný postoj proti eskalácii vojny na Ukrajine. Už počas volebnej noci zažiarila závisť koaličného partnera. Navyše toho najmenšieho a najkrehkejšieho. V koaličnom kvetináči bolo zrazu až príliš tesno. Namiesto tulipánov tam začali kvitnúť kaktusy s ostrými pichliačmi. Stále hovoríme o koalícii. Ako obyčajne, opozícia opakovala mantry bez snahy prijať akékoľvek legislatívne, spoločenské a kultúrne zmeny navrhované víťazmi. Popravde ani nemuseli nič robiť. Sama koalícia si vymyslela vlastnú opozíciu. Namiesto štátnických postojov, ktoré si neraz vyžadujú kompromisy a ústupky, sa začalo hrať takmer vabank. Dnes a každé ďalšie nové ráno sa čudujeme, že sa vládna koalícia nerozpadla. Zápasy o miesto na koaličnom slnku snáď ani netreba vymenúvať. Dokonca aj sám veľký guru, predseda vlády, priznal, že takto sa vládnuť nedá. Takže, ako sa dá? Čo sa pečie za našimi chrbtami v radoch úradníkov a politikov vrátane lekárskej loby, ktorá opäť naštartovala poker o vyššie platy?

Súčasná slovenská verejnosť sa počas pár rokov nenávistne rozdelila na takmer dve rovnaké časti. Už to nie je rozdielny pohľad na život, ale súboj o moc. Kto z koho. Jeden druhého by najradšej zaškrtil, upiekol, vymazal, zrušil „v mene demokracie“. Tej demokracie, ktorú sme si upravili na obraz vlastný, nie Boží. Demokracia sa zmenila na slogan, ktorý možno použiť v akejkoľvek situácii. Demokratické je to, čo chcem ja a nedemokratické zas to, čo chce niekto iný. Tento „demokratický zápas“ ukazuje, že môžeme namiesto tohto honosného politologického termínu použiť slovo CHAOS. Nájdu sa aj ostrejšie výrazy. Nanešťastie pre nás, ale aj ostatných Európanov je táto spoločenská situácia pre celú Európu rovnaká. Pečieme koláč, aký robila mačička so psíkom v Čapkovej rozprávke. Aj oni sa nakoniec čudovali, čo to napiekli. Cudzie nechceme, vlastné si nedáme....aj keby mala vlastná koza zdochnúť.

Sme natoľko degenerovaní, neskúsení, hlúpi, že sa nevieme na seba pozrieť trochu z výšky, nadhľadu? Nemožno sa čudovať, že na politickom nebi sa stále viac objavujú figúrky, ktoré s „vládou ľudu“ nemajú nič spoločné. Práve chaos im dláždi cestu k moci. Nie je to po prvýkrát v histórii, kedy sa chaos mení na diktatúru. Komunisti to doplnili na „diktatúru proletariátu“. Akúsi kolektívnu autokraciu bez šance na zmenu. Preto sa nemožno čudovať, že aj vo svete sa upevňuje sieť autokracií, neporaziteľných vládcov, ktorí buď násilne, alebo s podporou fanatickej väčšiny si zabetónujú svoje postavenie vo svetovej politike. Dokonca niektorí si hovoria demokrati. Teoretici farebných prevratov radi používajú na zakrytie pokrytecký postojov termín „dialóg“. Ani tu vlastne o výmenu názorov nejde. Dialóg sa zmenil na zápas o víťazstvo s použitím akýchkoľvek zbraní. Aj atómových.

Staršie generácie, pamätníci, porovnávajú život „vtedy“ a „dnes“. Žiaľ je to len sentimentálna spomienka na mladosť. Pokiaľ minulosť bola chudobnejšia na veci vo výkladoch obchodov, súčasnosť trpí na vzťahy, družnosť, stretávania sa na ulici, v krčme alebo rodine. Všetci sú prilepení na obrazovky mobilov a tabletov a hltajú „pravdu“ digitálnych sietí a realitu, ktorá je len majstrovsky skonštruované NIČ. Pohodlie digitálneho sveta degraduje ľudskosť na klávesnicu počítača. Nové generácie rezignovali na spoločenský život, nesprostredkovanú komunikáciu. Už ani klasické krčmy nie sú tými, čo boli kedysi. Rum a pivo nahradili stovkami druhov cudzokrajných farebných fliaš a exotických chutí. Borovičku vystriedal kokaín. Sme zajatcami konzumu, spotreby a stresu zo zarábania peňazí. Teplo tradícií vystriedal chlad prosperity. Niečo zhnité je v štáte dánskom, hovoril klasik pred pár sto rokmi. Platí to aj dnes.

Blíži sa koniec roka 2024. Opäť sa bude oslavovať, pripíjať, sľubovať. Nestačí to. Na zmeny k lepšiemu treba niečo urobiť. Po roku 1989 sme sa veľa naučili, ale najmä pochopili, že pravidlá vo svete určujú mocní. Preto, pokiaľ je šanca postaviť do čela krajiny schopných, silných a podľa možnosti aj čestných ľudí, je na každom, aby začal hľadať toho svojho kráľa na šachovnici. Svet politiky nie je individuálny šport. Ihrisko je rozdelené na politické strany, ktoré si navzájom konkurujú. Tento politický kolektivizmus má zmysel len vtedy, keď sa medzi nimi presadia osobnosti. Potrebujeme ich? Podľa toho ako sa ukazuje, okrem premiéra Fica nemáme autority, ktoré by vedeli utiahnuť svoj politický záprah. V koalícii je to jasné. Ani Hlas a ani SNS  nepostavili do čela vodcov, ktorí by vedeli zjednotiť svoju politickú jednotku. Opozícia sa chváli nepochváliteľným. Mladý péesák Šimečka, vizážista Gröhling, ani desperádny Matovič s vyhoretým OĽANOm nie sú v stave vytvoriť akúkoľvek alternatívu, ktorá by na Slovensku prevzala moc do svojich rúk. Rovnako sú na tom politické trosky - Demokrati s Kollárova Sme rodina. Snáď len Republika s Milanom Uhríkom doteraz neukázala, čo môže priniesť do slovenského parlamentu. Zatiaľ to boli len silné slová a ukazovanie svalov.  Opozícia by si mala uvedomiť, že nestačí robiť alternatívny parlament na uliciach. Je to skôr prejav nemohúcnosti viesť politický dialóg v Národnej rade. Na ideologickom chvoste „visí“ Kresťanskodemokratické hnutie, ktoré už dávno opustilo všetko, čo v začiatkoch prinieslo do slovenskej politiky. Už to nie sú kresťanské témy, dokonca ani demokratické a o hnutí a jeho predsedovi Milanovi Majerskom treba úprimne pochybovať. Je čas na RESET. Nie ten Schwábov z čias Covidu. Ak sú sily, a peniaze(?) na nové tváre, je najvyšší čas sa zmobilizovať a predstaviť alternatívu slovenskej politickej scény.

Svet sa mení a s ním aj požiadavka na nové usporiadanie partnerstva krajín. Reálne vzniká nový priestor bez dominancie USA, EU a čiastočne aj Ruska. Je tu Čína, India, Brazília, nové výrazné mocnosti, ktoré odmietajú diktát postimperialistických krajín takzvaného západu. Zabudnime na zápas Východ – Západ, Rusi – Američania, Víťazi a porazení. Nie je čas na víťazstvá, lotérie, politické mariáše. Nielen my na Slovensku, ale aj vo svete máme jedinú šancu, nájsť spoločný jazyk, vzdať sa geopolitických doktrín akou je „America first“ a uplatniť „Human first“.  Sme stále bližšie k armagedonu, kedy už nebude dôležité kto z koho. Zemeguľa je len jedna a ľudstvo nemá inú alternatívu, ako nastoliť „TOTALITNÝ MIER“ bez nekonečných sporov. Na reči dnes už nikto nedá.

Nenechajme sa upiecť na panvici demagógie, aj keď Pečie celé spolitizované Slovensko. Zbytočne budeme analyzovať svet, keď nám ten náš uniká. Veľké zmeny nemajú šancu ak sa na samom začiatku neuplatní motýlí efekt. Teória Edwarda Lorenza platí všeobecne, aj na Slovensku. Na sviatky narodenia Pána si dávame rôzne želania. Čo tak si zaželať efekt Motýlích krídiel, ktoré zamávajú svetom, na začiatku tým svetom na Slovensku. K tomu nech nám Pán Boh pomáha.

V Bratislave, 17.12.2024

Ľubo Belák