Heslo, ktoré sa určite objaví na námestí hneď po zvolaní „Dosť bolo Fica!”. Po čase sa k týmto prejavom slobody slova pridá „Dosť bolo Babiša!...Orbána!...Putina...Kim Čong-una...“  Stačí to? Pár tisíc nespokojných, ale dobre organizovaných „Protestujúcich“ na námestiach spievajú hymnu, zborovo vyjadrujú svoj názor a určite očakávajú, že sa nakoniec všetko zmení v ich prospech. Aký? Aké sú ich požiadavky? Okrem hesla „Dosť bolo Fica“ sa len ťažko dočkáme niečoho konkrétneho, rukolapného, pre všetkých užitočného. Dokonca ani slogan „Slovensko je Európa“ nemá logiku. Ibaže by nám Pán Boh preniesol Slovensko na Madagaskar. Slovensko sa nedá premiestniť do Ázie ani Afriky. Našťastie. Aj keby väčšina Slovákov žiadala vystúpiť z Európskej Únie, európske hranice zostávajú...zatiaľ. O čo teda protestujúcim občanom ide? Prečo neprotestujú proti sankciám a politike EÚ, ktorá nás ťahá ku dnu? Prečo nevyjadrujú nespokojnosť s vojnou na Ukrajine a nežiadajú mier? Otázok je veľa. Odpovede sa však na námestiach s určitosťou nedočkáme. Liberálna politika presadzujúca nedemokratickú liberálnu demokraciu už minula všetky svoje heslá, ktoré mala v talóne. Je smutné, že voči väčšine občanov stoji alternatíva budúcnosti Slovenska bez reálnej politickej a spoločenskej ponuky, ktorá by bola zmysluplná. Nestačí bojovať proti klimatickým zmenám zrušením CO2, uzákonení 64 pohlaví bez účasti matky Prírody a za zbrojenie dnes už asi proti celému svetu. Väčšina ľudí na svete to odmieta. Rovnako ako exodus moslimského sveta do krajín západnej civilizácie. Dokonca už neplatí podozrenie z ožobračovania jednej krajiny druhou. Ekonomické záujmy už nie sú v rukách národných korporácii. Globalizácia ekonomiky už dávno vymazala hranice. Hranice sa dnes používajú skôr na ochranu proti invázii iných kultúr a spôsobu života, ktorý je v rozpore s tradíciami a zvykmi. Svet ľudstva sa zmenil a s tým aj to, čo pod demokraciou nazývame. Volíme neslobodne z ponuky, ktorú nám servírujú ti, ktorí majú na to, aby investovali do politiky. Heslo „Kto na to nemá nech nelezie do parlamentu“ sa stalo dokonca verejne známou nepísanou pravdou modernej demokracie.  Právo voliť a byť volený je len stĺpčekom v nedeľnej prílohe regionálneho plátku.  Už ani revolúcie bez dobre zaplateného prevratu neexistujú. A vojny? Pri nich platí hláška z Jakubiskovej a Jarošovej Tisícročnej včely „Na vojnu treba peniaze, peňeži a peníze“.

Po zmenách v Európe, ale najmä po nástupe amerického prezidenta Trumpa, sa mnohé zmenilo. Nastúpilo tvrdé zúčtovanie so svetom, ktorý ponúkal chaos a nenávisť. Žiaľ zmeny neprichádzajú zdola, ale zhora, z premiérskych a prezidentských kresiel. S nálepkou autoritárske, despotické a diktátorské. História sa opakuje. Stačí si prelistovať dejiny starého Ríma. Keď prišlo k najhoršiemu, nastúpil diktátor. Keď nebolo uniku z prehratej vojny a obliehania  mesta, domáce obyvateľstvo otváralo brány svojim nepriateľom. Dokonca aj sama nenávisť má v Európe svoju históriu. Pamätná je Bartolomejská noc alebo Parížska krvavá svadba, kedy katolícky kráľ Karol IX dal pre nenávisť vyvraždiť všetkých hugenotov, protestantov protestujúcich proti katolicizmu. Všetko tu už raz bolo, len súčasníci sú nepoučiteľní. Chcú niečo, čo im odmieta aj ten Najvyšší.  Zázraky sa deju len v rozprávkach. Dávnejšie jeden múdry žurnalista pri téme o drogách poznamenal: „S drogami sa nedá bojovať, dá sa s nimi len naučiť žiť. Ľudský egoizmus, nenávisť, krutosť a hnev sa dá len potláčať. Nie lopatou a gilotínou známou z dôb francúzskej revolúcie za Robespierrovej vlády teroru. Aj tá mala vznešené heslá, pokiaľ sa nenávisť pretavila do masového vraždenia.

Ľudstvo je, ak chce samo seba prežiť, odkázané na kultúru. Neustálym oživovaním hodnôt, ktoré sú historicky zväčša ukryté v kultúrnom odkaze a pamäti ľudstva. Nie je to len akýsi systém symbolov a metafor ako je napríklad populárne heslo „Pravda víťazí“. To nestačí. Žijeme vo svete, ktorý sa pokúšame ovládať, ale nikdy ho neporazíme. Príroda, nekonečný svet, vzdialenosti a nepolapiteľné sily nám určujú ako sa správať. Ak to pochopíme, tak sa možno zachránime. Ak nie, potom „s Pánom Bohom“, už nám naozaj nič nezostáva, len sa úprimne modliť k niekomu, ktorého nemáme šancu uvidieť, nieto spoznať. A o tom by mali byt plné námestia.

Byť proti niečomu je ľahké. Horšie je  „Byť za niečo“. To si však od každého vyžaduje čin. Sme pripravení? Namiesto aktívneho života radšej väčšinu osobného času venujeme sledovaniu televízie. Čumíme do múdrych telefónov a na sociálnych sieťach hltáme nezmysly anonymných autorov. Hľadáme prácu za peniaze, kde nemusíme pracovať. K životu nám najnovšie stačí zábava a oslavy za prítomnosti celebrít. Takí sme. Takí sme boli a takí žiaľ aj budeme. Dobrovoľne odsúdení na nenávisť, ktorá sa v dôsledku obráti proti nám, spoločne na námestiach a s heslami „Dosť bolo...Fica, Babiša, Orbána, Putina, Kim Čong-una, Trumpa, Vučiča, Jána Krstiteľa, Piláta, Sokrata, Attilu, Džingischána...zabudli sme na samých seba. „Dosť bolo nás“, tu na tomto svete.

V Bratislave, 2. marca 2025

Ľubo Belák

Signály pohrebného sprievodu na Slovensku sa stávajú realitou. Demokracia dostáva na frak a my?...sa prizeráme, ako by sa nás to netýkalo. Necháme to na Ústavu, pričom aj tá je len akýmsi dohovorom, aby sme sa navzájom nepozabíjali. Právny štát je len floskula v ústach politikov, ktorí s ňou o nás, bez nás narábajú. Pravdu povediac, nepatrí im, ale nám. Je to nekonečný zápas o vlastné JA. Dnes sme na prahu zmien, pri ktorých sme odsúdení jasne vyjadriť svoj názor. Ide o veľa....o budúcnosť.

Už dávno sa slovenská divadelná scéna potkýna na zlovestných koľajniciach všednosti v uvádzaní divadelných a tanečných predstavení. Pod vlajkou diváckej “úspešnosti” sa tak strácajú hodnoty, ktoré si zaslúžia väčšiu pozornosť. Príkladom je osud Milana Sládeka stvárnený v dokumente Martina Šulíka - Milan Sládek (2020). Príbeh umelca európskeho formátu, ktorý skončil v Bratislave na periférii záujmu tých, ktorí by sa mali starať o umenie. Najmä o také, ktoré ašpiruje na medzinárodné výslnie živého umenia, umenia jedinečnosti, originality, ale zároveň aj reprezentanta krásy a úprimnosti, ktorá súčasnému svetu nesvedčí. Jediným meradlom záujmu je komerčný úspech na verejnosti, predané lístky, plné hľadiská divákov, burácajúce potlesky a priemernosťou napáchnutá divadelná obec. Aby sa to na Slovensku nestalo samozrejmosťou, treba veľa odvahy a snáď aj korektnej drzosti, aby sa všetko nevšedné pravidelne nestrácalo vo víre podpriemerného karnevalu.