Moje Nežné revolučné spomínanie

Prešla jar, leto ubehlo ako povodeň a ani sme sa nenazdali, je tu Nežná revolúcia. Presnejšie akési oslavy výročia udalostí z roku 1989. Keď mi niekto v šesťdesiatych rokoch rozprával o Druhej svetovej vojne a Národnom povstaní, zdalo sa mi to až príliš dávno na to, aby som to bral príliš vážne. Niečo sa zmenilo. To niečo som ja. Na prekvapenie nie som stále dvadsiatnik a moje športové výkony sú len matné spomienky na smiešne pohyby. Jediné, čo mi na neuverenie slúži je relatívne zdravý rozum, ktorý ako videokamera neustále nakrúca všetko, čo sa deje okolo mňa, niekedy aj vo mne.

Isteže, videomateriál sa neukladá na pás alebo DVD. Môj hard disk je biologickej povahy a záznam existuje len v elektronicko-biofyzikálnej forme. Vlastne občas sa vyvrhne na papier v podobe viet a článkov, ale to je len mizivé percento. Práve teraz prišiel čas, aby som z môjho záznamu „vyemanoval“ /emanácia – výron/ pár spomienok na čas revolúcie. Ťažko sa mi píše slovo revolúcia. Pre mňa, obdivovateľa histórie, je to obdobie masových, krvavých a nemilosrdných zmien, ktoré sa násilne a raz navždy rozlúčili s tým, čo bolo a len v ideáloch prinášalo to, čo by sa malo stať. Takouto naša Nežná revolúcia žiaľ, alebo našťastie nebola. Masovosť bola zaznamenaná najmä v Bratislave a niekoľkých väčších slovenských mestách., krv tiekla iba pri bitke v krčme medzi zástancami VPN a jej kritikmi a zmeny sa udiali len v politike. Že aj to je dosť? Áno, je to viac ako som ja, skeptik očakával, ale málo na to, aby sme to nazývali revolúciou. Nehovorím to preto, lebo som v tých časoch sedel za pecou, ale jednoducho preto, lebo je to tak. Pre mňa sa nezmenilo to podstatné, existenciálny strach ľudí z toho, čo ich v budúcnosti čaká a aké mizerné šance majú, aby mohli pre zmenu niečo urobiť. Ani plné supermarkety a sloboda slova to nezvrátia. Chlieb sa je rovnako a slová sú len slová, slová, slová.

Revolučný čas ma zastihol v Československej televízii. Koncom osemdesiatych rokov som bol hlavným dramaturgom Hlavnej redakcie zábavy, mal som za sebou kariéru hudobníka a od života som toho veľa neočakával. Neznamená to, že by som bol nešťastný. To nie. Mal som zaujímavú prácu, relatívne šťastnú rodinu a po smrti môjho otca mi už nikto nevešal na nos, že som dieťa ľudáckeho hlásateľa a teda nepriateľa režimu. Takto častovali komunistickí funkcionári a riťolezci režimu môjho otca, ktorý mal to nešťastie, že ako vojak Slovenskej armády za Slovenského štátu bojoval v Slovenskom rozhlase ako hlásateľ a nie ako rečník Slobodného vysielača Banská Bystrica. I napriek tomu som sa ako nestraník dostal do vedenia televíznej redakcie, ktorá bola priamo pod drobnohľadom Vedúcej úlohy komunistickej strany. Bolo to asi preto, lebo som rád pracoval a veľa. A takých potrebovali aj komunisti. Navyše ma do funkcie povolali komunisti z televízie, kde som začínal ako dramaturg. Prišiel som tam po ukončení vysokoškolského štúdia ako doktor filozofie – hovorím si Doktor Sranda. Táto úvaha však nie je o mojom pobyte v Československej televízii, ale o Nežnej revolúcii.

Ako hlavný dramaturg som často chodieval do Prahy na Celostátní odborní komisi televizní zábavy. Českí a slovenskí televizáci sa tu pravidelne stretávali a dumali o tom, čo bude s televíznou zábavou. Preto som mal aj viacero dobrých kontaktov s českými kolegami a mám dojem, že som mal u nich dobré meno. Veľmi som si vážil pána Dvořáka, od ktorého by sa mohli učiť aj dnešní zabávači. Párkrát sme dokonca spolupracovali na spoločných silvestrovských programoch. Bol nekompromisný, profík a slušný človek. V novembri som mal už za sebou viacero zaujímavých pracovných ciest do zahraničia. Spolu so šéfkou filmovej tvorby sme začali vystrkovať rožky na vtedajší Západ a hľadali sme možnosti na spoluprácu v západoeurópskych krajinách. Vtedy sa začala rodiť myšlienka o novej hudobnej relácii, ktorá sa neskôr volala RHYTMICK. Takto som sa dostal aj na európsku konferenciu East - West do východného Berlína, kde sa stretla producentská špička populárnej hudby. Hľadali sa cesty ako prepojiť európsku populárnu hudbu a tým pomaly stierať hranice hudby. Tým neskôr narodeným musím vysvetliť, že Berlín bol rozdelený hranicou na západný a východný a západné hity sa mohli vo východných krajinách hrávať len vtedy, ak boli angažované, kriticky zamerané proti kapitalistom a bojovali za svetový mier pod vedením Sovietskeho zväzu. Aha, vy už neviete ani to, čo to bol Sovietsky zväz?! Nuž prečítajte si to na webe.

Práve počas pobytu v Berlíne som zažil niečo, čo ma drglo a posunulo na cestu, ktorá viedla ku zmene politického režimu u nás. Zrazu mi niekto zabúchal na dvere hotelovej izby s výkrikmi, že padol berlínsky múr. Aha, vy neviete, čo bol berlínsky múr? Pozrite web! Ja som to vtedy dobre vedel a tak som zrazu precitol do novej doby. Ľudia na uliciach sa hnali po berlínskych uliciach jedným smerom, k Brandenburgskej bráne. Berlínčanom bolo oznámené, že môžu konečne navštíviť západný, americko-francúzsky Berlín. Vtedy som po prvý krát závidel východným Nemcom, že sú Nemcami. U nás v Československu bol vtedy aj Gorbačov /pozri web/ nežiadúcou osobou, pretože bol nebezpečný pre Rozvinutý socializmus, ktorý panoval v dezolátnej a chorej Československej republike, kde vládli hlupáci.

Po návrate domov som už naplno vnímal, že prichádzajú zmeny, na ktoré som bol vzhľadom na moju predchádzajúcu kariéru hudobníka dostatočne pripravený. Poznal som život na západe a nebál som sa nových manierov, ktoré by mohli prísť tentoraz z východu, od Gorbačova. Neveril som však, že padne politický režim. Mýlil som sa. Padol.

17. novembra s demonštráciou na Národní tříde a vystúpením Havla na verejnosti sa rozbehol sled udalostí, ktorý tentoraz zachytil aj mňa. O pár dní ma na sekretariát redakcie zavolala sekretárka, že mám telefón z Prahy. Vzal som slúchadlo do rúk a ozval som sa. Na druhej strane som počul ženský hlas. Nežne mi oznámil, že volá v mene pána /? – dovtedy sme si hovorili súdruhovia/ šéfredaktora a chce ma poprosiť, aby som zorganizoval svojich slovenských kolegov a s písomným vyhlásením sa pridal k iniciatíve pražskej zábavy, ktorá sa postavila za študentov na Národní tříde a žiada vyšetrenie udalostí 17. novembra.

„Už je to tu“ ,povedal som si v duch. „Je tu vzbura, ide sa do revolúcie.“ Trochu rozklepaný som zložil slúchadlo a zaklopal na dvere súdruha šéfredaktora. Otvoril som dvere, vošiel  do zasadačky a ťažko som si sadol na stoličku pri jeho stole.

„Milan“,začal som. „Je tu revolúcia!“, vypadlo zo mňa nečakane. Sám som sa čudoval, ako jednoducho som to sformuloval.

„Aká revolúcia ?“,nechápavo sa na mňa pozrel. Bol to pohľad nechápavého dlhoročného člena strany, ktorý denno-denne plnil uznesenia ÚV a ani vo sne ho nenapadlo, že by mu niekto nariadil robiť revolúciu. Šéfredaktor bol i napriek svojej príslušnosti ku komunistickej strane slušný človek. Vlastne už vtedy som nerozdeľoval ľudí podľa straníckej knižky. Dôležitejšie bolo, aký to bol človek, profesionál, priateľ. Alebo nestraník, hajzel, udavač a zloduch. Tak trochu mi ho bolo ľúto, pretože nás po celý život kŕmili len jednou Veľkou októbrovou revolúciou, ktorú urobila robotnícka trieda. Na inú sme ani vo sne nemysleli.

„Volali z Prahy. Máme sa pridať k protestu pražských televíznych pracovníkov.“ Vysvetľoval som obsah môjho telefonátu. „Mám aj poznačené, čo by malo vo vyhlásení byť.

Milan, šéfredaktor, stranícky funkcionár, zostal v nemom úžase. „Ale, to predsa nemôžeme....“ , pokúšal si sám sebe položiť otázku čo má robiť.

„Pozri sa,“ pokračoval som vo svojej historickej chvíli. „Buď sa zobudíme a začneme konať, alebo nás zajtra predbehnú a vykopnú nás nielen z televízie. Ja osobne idem do toho.“ Naozaj som bol už vtedy presvedčený, že iná cesta nie je. Prišiel čas, keď sa treba jasne vyjadriť. Pomaly sa šéfredaktor preberal zo šoku. „Mali by sme to ale najprv predebatovať s odbormi a straníck......“ začal tvoriť ako šéf redakcie.

„To by mala byť iniciatíva ľudí, nie vedenia a odborov“, poznamenal som. Po krátkom rozhovore sme sa dohodli, že cez noc pripravím prehlásenie a skoro ráno sa stretneme v redakcii.

Z Mlynských Nív som odchádzal v eufórii. Doteraz sa na slovenskej televízne pôde nič podobné neudialo. Takže naša redakcia srandy a populárnej hudby bola predurčená na historický krok.  Nemal som žiadny vzor textu, nevedel som ako sa robí revolúcia, kto je za ňu zodpovedný, komu sa treba podriadiť. Doma som nič nepovedal. Vedel som, že Darina, manželka, by s mojimi dobrodružnými revolucionárskymi pokusmi nesúhlasila. Až príliš si uvedomovala zodpovednosť za rodinu, aby riskovala existenčné problémy. Tým dobrodruhom som bol v rodine ja. Už vtedy, ako jeden z mála som mal doma počítač a tak som si večer sadol ku klávesnici a pod mojimi ruka sa mi začali objavovať slová, ktoré by som pred rokom asi ťažko dal na papier, o zverejnení ani nehovoriac. Protestujeme.....žiadame........chceme.......začali sa slová spájať do textu, ktorý som mal zajtra v redakcii prečítať. Zrazu sa pootvorili dvere a do spálne, kde som sa skrýval aj s počítačom vkĺzla Darina.

„Čo robíš?, sa spýtala bez evidentného záujmu. „Ale, len niečo pre redakciu. Zajtra to mám odovzdať.“ V mojom hlase iste započula pokus o malé klamstvo. Nahla sa mi poza chrbát k monitoru a prečítala si prvé slová. „Ty si sa zbláznil.“ Zhrozene konštatovala. „To chceš, aby ťa vyhodili a s tebou aj mňa?“  S výčitkou v hlase a stupňujúcou sa nervozitou rezolútne zamietla moju literárnu činnosť. Vtedy som jej sľúbil niečo, o čom som bol vzápätí presvedčený, že nesplním. „Jasné, nič nebudem písať. To som len chcel niečo zosmoliť, ale nechám to tak.“ Vedel som, že ten text musí dokončiť. Cesta späť bola nemožná. Už som nasadol na vlak bez jasnej konečnej zastávky.

Ráno som nič netušiac s hotovým prehlásením vstúpil k šéfredaktorovi. Zľakol som sa. Za stolom už sedela celá úderka našej redakcie. Predseda redakčných odborov Karol a Blaženka, vedúca straníckej skupiny HRZP. „Ja, ja, som to doniesol......, tak trochu som sa zakoktal pri pohľade na zamračené tváre spolusediacich. Karol bol jasný, starý profík, dávnejšie zlikvidovaný straník a Blaženka, staršia pani, s ktorou som v redakcii dobre vychádza. Rozdal som môj literárny pokus. Pozorne si všetci prečítali moje nočné slová. Atmosféra bola na krájanie. Bol som presvedčený, že ani jeden z nás sa ešte v takejto situácii v minulosti nenachádzal . Nakoniec prijali môj jediný argument, že neurobiť nič by bolo najhoršie riešenie. Dohodli sme sa, že zvoláme všetkých pracovníkov redakcie a predložíme im návrh vyhlásenia. Ak s ním budú súhlasiť, tak sa pôjde ďalej. Ak nie, je to vôľa verejnosti. Tak sme zadefinovali ľudí z našej redakcie.

Miestnosť sa zaplnila. Na rozdiel od porád bolo plno. Hádam nikto nechýbal aj keď netušili, prečo sme narýchlo zvolali celoredakčnú poradu. Úvod som musel opäť zvládnuť sám. Prečítal som text vyhlásenia. Len na chvíľu bolo absolútne ticho. Potom to začalo. Jeden cez druhého začali padať viac či menej emotívne poznámky. Niekto sa zľakol, iní boli ticho. Pár potencionálnych revolucionárov, známe postavičky s konfliktným správaním sa začínali prebúdzať. Po prvý krát som zažil ako sa otvárajú ľudské charaktery. Doteraz to boli viac-menej sporadické poznámky k práci. Teraz každý musel začať od seba a vyjadriť vlastný názor. Samozrejme, že sa to darilo len tým odvážnejším. Vtedy sme si mysleli, že ide o akési vyjadrenie rebélie. Poniektorí už pochopili, že prichádza obdobie rozviazaných šnúrok. Aspoň tak som si zadefinoval obdobie, kedy sa staré štruktúry postupne rozpadali a vznikali nové. Toto medziobdobie chcel nejeden využiť na vlastné zviditeľnenie, na odplatu, alebo len tak od zlosti. Iní sa chystali na politickú kariéru. Našťastie boli tu aj takí, ktorí chceli najmä pravú nefalšovanú občiansku slobodu bez cenzorskej stráže vedúcej úlohy strany.

Vyhlásenie sa postupne začalo škrtať, prepisovať, meniť a posúvať. Radikálnejší volali po tvrdej odplate. Opatrní len o vyšetrenie zákroku polície. Vznikol kompromis, ktorý aj napriek tomu bol jedným z prvých prejavov pracovníkov Bratislavského štúdia ČST. V ten istý deň vzniklo vyhlásenie televíznych zväzákov. Obe sa ocitli vo vestibule na nástenke pri vrátnici. Vyvolalo to všeobecné prekvapenie. Nikto nečakal, že vo vnútri organizácie kontrolovanej priamo komunistickými štruktúrami vznikne akýsi revolučný krúžok a nebojí sa, že dostane po nose. Pravdupovediac, sám som si nebol istý, či po tom nose nedostanem sám. Nakoniec som dostal, ale z úplne inej strany.  Po odsúhlasení textu som bol poverený odovzdať text na námestí SNP Milanovi Kňažkovi, ktorý už vtedy zorganizoval veľké občianske show. Večer som sa ešte s pár spolupracovníkmi predral cez davy ľudí k tribúne. Stretol som viacero známych tvárí, zväčša hercov, muzikantov a umelcov. Bol som úprimne vzrušený atmosférou v zákulisí a na námestí. Toľko pozitívnej energie som predtým ani po tom nezažil. Akoby všetci ľudia boli bratia, ale ozajstní, nie tí od Simmela. Keď z pódia zaznel text nášho vyhlásenia, bol som naozaj prvý krát hrdý, že som členom Hlavnej redakcie zábavy v Bratislavskej televízii. Niečo sa vo mne zapálilo a začalo vydávať horúce termonukleárne žiarenie, ktoré mi zasiahlo mozog. Od toho momentu ma nová situácia úplne opantala. Ešte v ten istý deň som prečítal naše vyhlásenie na nádvorí VŠMU. Bol tam aj Jaro Filip a viacerí, vtedy mladší zapálení umelci, ktorí hltali každé slovo. Po prečítaní vyhlásenia ma oslovila mladá zväzáčka, redaktorka z televízie, či by som nemal záujem spolupracovať v novovzniknutom Organizačnom výbore, ktorý vznikol na pôde SZM v televízii. Bez rozmýšľania som súhlasil. Veď čo už môžem stratiť. Ak naše „povstanie“ bude potlačené, aj tak ma z televízie vykopnú.

Tak som sa ako hlavný dramaturg redakcie zábavy stal funkcionárom revolučného výboru, ktorý začal riadiť zmeny v našom Bratislavskom štúdiu. Ako jeden z mála, čo ovládal prácu s počítačom som dostal na starosť informačný kanál, pre ktorý som pripravoval texty pre televíznych pracovníkov. Začali sa tam objavovať informácie o zmenách v riadení, organizácii, personálnych zmenách a kompetenciách. Vtedajší riaditeľ Jaroslav Hlinický až prekvapujúco súhlasil, aby partia samozvancov začala riadiť televíziu. Nemôžem zabudnúť na poznámku známeho športového komentátora, keď som nasledujúci deň stál pri vchode do televízie na námestí SNP počas mítingu. „Len sa neteš!“, spoza chrbta mi brnkol po svedomí. „Na druhom poschodí sú pripravení milicionári. Tí vám dajú! Už sú aj ozbrojení.“ Úplne vážne mi oznámil stav obrany a ochrany objektov proti buričom. Neveril som mu. Ale možno mal pravdu a na tom druhom poschodí už čakali na signál do útoku. Našťastie žiadny rozkaz neprišiel.

Sled ďalších udalostí bol naplnený výzvami, vyhrážkami a sklamaniami. Ale ten prvý pocit mi už nikto nevezme. Zostal vo mne a vždy, keď začne skepsa a irónia klopať na moje ramená otvorím pamätníček pocitov tej doby. To bola moja nežná revolúcia. Žiaľ zmeny v politickom živote sa len málo odrážali a dodnes odrážajú v osobných príbehoch ľudí. Navonok sa zmenilo takmer všetko. Vo vnútri človeka však strach a ostražitosť pred zlom nezmizli. To síce zmenilo svoju tvár, je farebnejšie, lákavejšie a ponúka ti množstvo príležitostí, ako ho uplatniť. Vedieť odolávať mu nás nenaučila ani Nežná revolúcia. Ale to už je iný príbeh o dnešku, ktorý by opäť potreboval takú jednu veľkú nežnú facku. Zaslúžil by si ho.

 

Ľubo Belák

Ten čo presadol na vlak bez konečnej zastávky.

 

V Bratislave 16.11.2010