Potrebujeme Dni slovenskej literatúry?

(odpoveď na pamflet uverejnený v časopise .týždeň)

Hneď na úvod mojej odpovede na článok Moniky Kompaníkovej s potešením musím konštatovať, že Dni slovenskej literatúry potrebuje nielen spisovateľská obec, ale najmä verejnosť, pred ktorou sa už dlhé roky akoby spisovatelia skrývali. Boli to ich diela, ktoré určovali kde a ako sa mohli záujemcovia stretnúť s tvorcami. Dni slovenskej literatúry ponúkli opak. Počas piatich, presnejšie štyroch dní sa vyše dvesto tvorcov stretávalo na rôznych miestach Bratislavy. Akýmsi nosným heslom bolo Zaži knihy naživo. Výstižné slová predstavili zmysel podujatia, ktoré na Slovensku určite chýbalo. Jeho vznikom sme sa zaradili medzi vyše sto podobných literárnych festivalov, ktoré po dlhé roky existujú po celom svete.

Krédo dní slovenskej literatúry sme zhrnuli do niekoľkých viet:
Vytvárame a šírime príbehy.
Predstavujeme literárne udalosti, ktoré vzbudzujú zvedavosť, sú výzvou a zabávajú.
Pripravujeme projekty, ktoré inšpirujú lásku k čítaniu a písaniu.
Podporujeme literatúru známych a neznámych foriem, vrátane poézie, beletrie, literatúry faktu, tvorivej interpretácie a rozprávania.
Staráme sa o naše korene, spoločnosť, ktorej sme súčasťou a krajiny okolo nás.
Veríme príbehom, ktoré vytvárajú kultúrnu rozmanitosť.
Výsledok dopadol nad očakávanie. Nultý ročník Dní slovenskej literatúry ukázal schopnosť slovenskej literárnej obce priamo osloviť verejnosť, ktorá zámer Dní slovenskej literatúry prijala. Výsledkom boli stovky návštevníkov v najrôznejších priestoroch Bratislavy, kde sa čítala poézia, diskutovalo sa na rôzne témy, predstavovali sa literárne projekty, ale sa aj hralo a zabávalo. Všetko s jediným úmyslom, posilniť vedomie, že sa oplatí venovať kultúrnej činnosti akou je tvorba a percepcia literatúry v celom jej rozsahu.
Preto som čiastočne s prekvapením prijal článok mne neznámej autorky Moniky Kompaníkovej, ktorá sa odhodlala namiesto serióznej publicistiky napísať pamflet, ktorý nič nerieši, nehodnotí, len haní a ohovára. O to viac sa čudujem šéfredaktorovi .týždňa, že na svojich stránkach prenechal miesto nekultúrnosti a zlému úmyslu. Práve zlý úmysel viedol ruku autorky, ktorá nielenže nevypovedala pravdu o Dňoch slovenskej literatúry, ale išla ďalej k osočovaniu mojej osoby a akémusi pokusu o dezinformáciu a podsúvaniu významov, ktoré zostali len na papieri.
Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska (AOSS) je združenie literárnych tvorcov, ktorí rezonujú v čitateľskej verejnosti. Niektoré mená sú dokonca uvedené v školských učebniciach. Navyše si združenie plní aj úlohu pripomínať odkaz slovenských spisovateľov, ktorí už medi nami nie sú. Rovnako každoročne prostredníctvom niekoľkých desiatok podujatí aktivizuje literárnu činnosť či už priamo v čitateľskom prostredí, alebo formou vedeckých seminárov a odborných stretnutí. Nie je účelom tu vymenovať celý rad funkcií a aktivít, ktoré AOSS počas svojej dlhej existencie plní.
Aj myšlienka vzniku Dni slovenskej literatúry, ktorá vznikla v minulom roku na spoločných stretnutiach zástupcov Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska a Spolku slovenských spisovateľov, len ťažko nadobúdala svoju reálnu podobu. Netreba hovoriť, že neprajníctvo a zlý úmysel od začiatku sprevádzali všetky kroky pri príprave a realizácii projektu. Preto nie som veľmi prekvapený, že sa objavili aj na stránkach „kultúrneho“ časopisu .týždeň. Viem, že zlý úmysel má svojich rodičov. V článku Moniky Kompaníkovej to rozhľadený čitateľ ľahko odhalí. Znôška výmyslov a neprávd sa striedali s nárekom akejsi nezaradenej skupinky, ktorá už dlhodobo znečisťuje literárne prostredie a tendenčne servíruje svoju optiku na to, čo literatúra je a čo nie, kto je spisovateľ a kto nie, kto má zastupovať slovenskú literatúru vo svete a kto nie. Toto rozdeľovanie a panovanie, žiaľ, sa im vo veľkej miere darí, čo je biedou slovenskej knižnej kultúry. Tí, o ktorých hovorím, si neuvedomujú, že si takto kopú svoj vlastný hrob. Ich snaha vytvoriť atmosféru akéhosi komplotu spisovateľských organizácií a ministerstva kultúry je biednym pokusom. Musia akceptovať, že väčšina tvorcov, ktorí sú organizovaní v literárnych združeniach, má záujem spolupracovať na rozvoji kultúry a pri veľkých projektoch sa spájať so štátnymi orgánmi, akým je v prvom rade ministerstvo kultúry. Práve hľadanie možnej spolupráce a vzájomnej pomoci posilňuje snahu skultúrniť naše prostredie. Vieme, že takýchto možností je stále menej. Podsúvať kultúrnej verejnosti akési „rodinkárstvo“ alebo „nečestnosť“ pri vzniku podujatia, akým boli Dni slovenskej literatúry je nezmysel. Ako predseda jednej z najväčších spisovateľských organizácií to odmietam a určite to odmieta aj minister kultúry, ktorý bol po prečítaní pamfletu Moniky Kompaníkovej určite prekvapený, do akej súvislosti sa so mnou a s AOSS dostal. Podotýkam, nevinne. Rozhodnutie prevziať myšlienku literárneho festivalu a zaradiť ho medzi svoje priority na rok 2014 bolo legitímnym krokom štátneho orgánu, ktorý sa už zo zákona musí starať o rozvoj kultúry. Je len šťastím pre slovenskú literatúru, že aj na najvyššej úrovni dostala takýto priestor. Ten nepatril len mne, či ministrovi, ale najmä všetkým literárnym tvorcom, vydavateľom, kníhkupcom, ale aj čitateľom a širokej verejnosti. Dokonca aj tým, ktorí iniciovali pamflet s otázkou Potrebujeme Dni slovenskej literatúry? Odpovedal som už na začiatku – potrebujeme ich ako soľ nad zlato.

Ľubo Belák
predseda AOSS
V Bratislave dňa 29.októbra 2014