Príbeh, ktorý nemá koniec

(odpoveď Petrovi Juščákovi a časopisu .týždeň)

V mojej minulej odpovedi na pamflet Moniky Kompaníkovej som v náznakoch spomenul, že to, čo sa objavilo v jej texte má svoje pozadie, ktoré nie je anonymné. Sú to živí ľudia, ktorí vnášajú do literárneho života negatívnu energiu. Zámerne som ich nechcel pomenovať, pretože to nemám v povahe. Čakal som však, že sa postupne objavia sami. Stalo sa.

Peter Juščák svojou plamennou obhajobou autorky pamfletu na Dni slovenskej literatúry sa vynoril ako istý prízrak z nemenovaného jazera v Škótsku a začal sa vyjadrovať k veciam, ktoré, žiaľ, potrebujú odpoveď.   Nebude to o literatúre a spisovateľoch, ale o bývalom stavbyvedúcom, o predsedovi „schránkovej“ Obce spisovateľov Slovenska, o bývalom podpredsedovi a neskôr predsedovi Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska Petrovi Juščákovi.

Priznám sa, čas ktorý musím tráviť napísaním tejto odpovede na opätovnú znôšku jedovatých slín a nepravdivých tvrdení ma oberajú o čas, ktorý by som určite strávil zmysluplnejšie. Ale vzhľadom na funkciu predsedu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska, ktorú v súčasnosti zastávam, je mojou povinnosťou ozvať sa.

Peter Juščák vo svojich tvrdeniach klame. Nie je to žiadna novinka. Podobne sa na moju osobu vyjadroval už viackrát a v iných jemu blízkych novinách. Už vtedy, ale aj teraz sa čudujem, že dostáva takýto priestor autor, ktorý používa lož ako pracovnú metódu. Už prvé tvrdenie, že nepoznám slovenskú spisovateľku Moniku Kompaníkovu je hodné dezinterpretácie pracovníka istej socialistickej tajnej organizácie. Nikde v mojom článku som netvrdil, že nepoznám, čo Kompaníková píše. Konštatoval som, že ju nepoznám a to je pravda. Nikdy som sa s ňou nestretol a dokonca som doteraz nevedel ani koľko má rokov. O tom, že Kompaníková píše, som vedel. Ale to neznamená, že som povinný si niečo od nej prečítať. Určite by som tak urobil, keby ma ako spisovateľka zaujala a chcel by som o nej niečo napísať. Autorka pamfletu to však v mojom prípade neurobila. Je etické, aby sa autor článku, keď už niečo píše, obrátil na objekt svojej literárnej práce a vyjasní si to, o čom pochybuje, prípadne si potvrdí svoje názory pri vzájomnom stretnutí. V literatúre faktu je to zvyčajné. U Juščáka a Kompaníkovej to nepripadá do úvahy. Keď niekoho ponížiť, tak bez poznania pravdy.

Pokiaľ ide o Kompaníkovú, je mi jasné, kto držal jej ruku pri písaní článku. Juščák si svoje pero držal sám. Prečo? Motív útoku proti predsedovi Asociácie je zrejmý. Juščák sa nevie vyrovnať so svojim neúspešným pokusom o prevrat v Rade AOSS, ktorý sa cielene udial v auguste tohto roku s heslom „Najlepšia obrana je útok“. AOSS je občianske združenie ako niekoľko ďalších stoviek na Slovensku, ktoré musia dodržiavať svoje stanovy. Kto ich porušuje, koná nemorálne a proti zmyslu zákona o združovaní. V demokracii je to tak. To však člen Rady AOSS Juščák bez výčitiek odignoroval. Juščák zorganizoval stretnutie svojich sympatizantov, z ktorých len traja z dvanástich boli riadnymi členmi Rady AOSS a nechal si odsúhlasiť „stanovisko mimoriadnej Rady AOSS“, v ktorej mi „mimoriadne“ vyjadrujú nedôveru. Rada AOSS bola v roku 2014 zložená z dvanástich riadnych členov, zástupcov jednotlivých členských organizácií. Deviati na Juščákovom prevrate chýbali. Ako riadne zvolený štatutárny orgán združenia som nemohol akceptovať tento „podvod“ a zároveň pokus o „puč“ v organizácií, v ktorej sú združení slušní ľudia, významní autori a osobnosti slovenskej kultúry. Juščákové tohtoročné snahy o moju diskreditáciu majú svoju príčinu. Už v roku 2011 som ako predseda kontrolnej komisie Rady AOSS pripravil komplexnú správu o stave ekonomiky a riadenia tejto organizácie. Od roku 2008, kedy nastúpil do vedenia AOSS Peter Juščák, predseda Obce spisovateľov Slovenska, sa počas štyroch rokov z bankových účtov vyparilo 14 miliónov slovenských korún. Spolku slovenských spisovateľov bolo neoprávnene vyplatených takmer 200 000 €. Počas troch rokov účtovníčka, ktorú si predseda Obce spisovateľov Slovenska Peter Juščák priniesol so sebou, postupne na svoj účet údajne bez jeho povšimnutia za tri roky previedla takmer 190 000€. Kto bol na vine, že nepriamo aj z vreciek členov Obce spisovateľov Slovenska, kde je Juščák predsedom, sa vytrácali milióny? Určite by na to Juščák mohol odpovedať aspoň svojim členom Obce. Na základe toho boli podané trestné oznámenia. Jedno z nich bolo na neznámeho páchateľa. O celom pôsobení Petra Juščáka ako podpredsedu a neskôr predsedu AOSS je pripravená kniha zostavená z konkrétnych faktúr, potvrdení a výpisov. Stačí ju len vydať. To je príčina Juščákovej poľovačky na človeka, ktorý to zverejnil, terajšieho predsedu AOSS Ľuba Beláka. Cielené ponižovanie, ohováranie a šliapanie po jednom zo základných ľudských práv – dôstojnosti.

Chápem, že slovník Juščáka je vzdialený akejkoľvek kultúre prejavu. Keby mal v živote možnosť humanitného vzdelania, určite by sa nesprával ako arogantný stavbyvedúci. Tak ako bol Juščák stavbyvedúcim, ja, Ľubo Belák som v prvej tretine svojho života pôsobil ako hudobník a skladateľ. Ďalšie dve tretiny som prežil ako dramaturg v médiách a medzi spisovateľmi, aj keď som hudbe zostal naďalej verný. Viac sa možno o mne dozvedieť na webe. Celý život som sa živil a stále živím umením a tvorbou. Neviem, čím sa živí Juščák. Určite v tejto tretine svojho života som sa nepotreboval stať predsedom spisovateľskej organizácie, aby som sa stal slávnym. To už som vďaka Juščákovym výmyslom aj medzi spisovateľmi. Asociácia po štvorročnom Juščákovom šafárení, ktoré vo finále skončilo podvodom pri schvaľovaní podpisu likvidačnej nájomnej zmluvy na vlastný majetok, potrebovala krízový manažment. Rada AOSS si vybrala mňa. Určite som sa im nepáčil ako spievam, či komponujem scénickú hudbu do filmu. Potrebovali profesionálneho manažéra, ktorý zvládne spisovateľský Titanic, z ktorého nad vodou trčal už len komín. Zaviazal som sa, že krach zastavím a zároveň naštartujem nové aktivity v oblasti literárnej činnosti, ktorá za posledných pár rokov existovala zväčša už len ako preambula v stanovách. Obe predsavzatia som naplnil. AOSS je finančne zdravá organizácia a s projektom Dni slovenskej literatúry sme sa po rokoch otvorili verejnosti. Okolnosti príprav a priebehu festivalu si nechám na pokračovanie útoku ďalšieho zo skupinky literárnych kovbojov. Časopisu .týždeň to očividne vyhovuje.

Snáď len jedna poznámka na Juščákove tvrdenia o Dňoch slovenskej literatúry.

„Keď má Juščák rovnaký názor ako autorka pamfletu, prečo využil priestor na festivale literatúry, ktorým opovrhuje a krstí svoju knihu na „literárnej spartakiáde“ (výraz Petra juščáka v minulom článku)  ?“ Asi sa riadi vlastným svedomím, ktoré mu káže „použiť a zahodiť“. Dúfam, že to nepostihne aj jeho nové literárne dielko skôr, ako si ho niekto všimne.

Už dávnejšie som vo svojej práci o verejnej službe použil jeden dôležitý rozmer spoločenského života. Som presvedčený, že je akútne začať konečne vytvárať priestor pre kultúrnu istotu. Jej základným stavebným kameňom sú hodnoty, ľudskosť, mravnosť, spolupatričnosť, tvorivosť, láska, bez ktorých sa rozpadáva akákoľvek spoločnosť bez ohľadu na to, ako ďaleko je vo výrobe zbraní, železa alebo odpadu. Mať istotu, že napĺňanie kultúrnych hodnôt je aj v liberálnom svete najvyšším cieľom spoločnosti, utlmuje strach z prežitia, agresie a krutosti. Civilizácia nezaručuje budúcnosť, aj keď by mala pre ňu vytvárať priestor. Najmä kultúra v širšom slova zmysle túto silu má. Ak si to neuvedomujeme medzi sebou, hudobníkmi, spisovateľmi, hercami, výtvarníkmi, potom to nemožno žiadať ani od ostatných. Som presvedčený, že aj preto sa uskutočnili Dni slovenskej literatúry. Mal by si to uvedomiť aj predseda  „schránkovej“ organizácie Obec spisovateľov Slovenska, Juščák, ktorý v organizovaní literárnych podujatí, uplatňovaní aspoň základných hodnotových kritérií, či pokusoch o morálny postoj na celej čiare prepadol. Jediným jeho nesebakritickým poslaním je útočiť na iných nie preto, aby niečo vzniklo, niečo sa zmenilo k lepšiemu. Juščák je obrazom chudáka, ktorý sa pre vlastné komplexy menejcennosti pokúša ničiť všetko čo sám nepostavil.

                                                                                                                          Ľubo Belák

V Bratislave dňa 14. Decembra 2014

Prílohy:

Článok Petra Juščáka v .táždni

[ ]

135 kB