Ó, Mamma Mia, už aj Kočiš tancuje!
Cherubín hudobného divadla – Jozef Bednárik
Cherubín hudobného divadla – Jozef Bednárik
Aj keď človek od prírody nedostal dar lietania, poniektorí z nás na to, aby sa dostali vysoko do nebies, nepotrebujú ani krídla. Tým nástrojom je duša, ktorá má schopnosť nadnášať nemotorné telo bez toho, aby potrebovala benzín, alebo pravidelnú stravu.
Jožko Bednárik patril k takýmto jedincom, o ktorých sa neraz pošuškáva, že majú dar od Boha. Pán režisér ho dostal vo veľkom balení. Keď ako herec vstupoval na divadelné dosky, prischli mu neraz úlohy babrákov, vtipkárov, nezbedníkov. Určite by nedostal úlohu Hamleta. Aj tu zasiahol osud a z herca sa vyliahla režisérska osobnosť jedinečného významu. V čom bol iný ako ostatní z brandže? Bola to najmä jeho vášeň k divadelnému priestoru. Aj napriek práci v televízii sa jeho domovom stalo javisko. Tam nemožno počas predstavenia nič zopakovať, zmeniť, prípadne dohrať potlesky a smiechy. Všetko je naživo, pravdivé a niekedy kruté. Jožko však vedel ako dobrý vojvodca zvládnuť všetky nástrahy pri vzniku scénického diela. Stretol som sa aj s frflaním poniektorých spolupracovníkov na nekompromisné režijné vedenie všetkého, čo patrilo na scénu. Od hereckej tvorby, cez kulisy, pohyb, hudbu až po svetlá, všetko videl dávno pred tým, ako sa s nimi stretol na javisku. Jeho jedinečnosť však bola najmä v jednote zázračného stretnutia divadelníka, choreografa, hudobníka a scénografa. Aj keď na jednotlivé profesie povolal k spolupráci iných, jeho rukopis bol jednoznačne zakódovaný ako divadelné DNA. Už z kilometra som vedel, že sa pod divadelný, operný, alebo muzikálový kus podpísal Jozef Bednárik.
Posledný autobus animovanej tvorby na Slovensku
Posledný autobus animovanej tvorby na Slovensku
/otvorený list Ivanovi Popovičovi/
Vážený Majstre a priekopník animovaného filmu na Slovensku, Ivan Popovič,
dovoľ, aby som v krátkosti zareagoval na Tvoju zverejnenú korešpondenciu, ktorá sa netýka len audiovizuálneho diela autorov Snopek – Laučíková – Pašš „Posledný autobus“, ale širšie zasahuje do sféry filmovej tvorby.
V posledných rokoch (a stále ich pribúda) sa ozývajú hlasy nielen vo vnútri filmárskej rodiny, ale aj na verejnosti, že niečo nie je v poriadku. Sám vnímam filmovú tvorbu ako následok rozpadu a straty kontinuity v umeleckej tvorbe všeobecne. Po 89 roku sa nová filmárska generácia musí sama hľadať od začiatku. Tí starší, ktorí prežili, zase, úplne logicky, začali budovať obranné hradby pred vplyvmi zo sveta, ktoré s kultúrnosťou nemajú nič spoločné. Nápor nekultúrnosti možno prirovnať vlnám cunami, aj keď Slovensko má ďaleko od akéhokoľvek mora. Táto obranná stratégia sa dotýka aj stavu financovania slovenského filmu, vzťahu štátu a verejnoprávneho média k umeleckej tvorbe, ktoré by malo byť hlavným podporovateľom a iniciátorom filmovej produkcie. Podobne, ako to nefunguje v zdravotníctve, v dôchodkovom a sociálnom zabezpečení, v ochrane životného prostredia..........vlastne všade, nefunguje to ani pri spomínaných stavoch a vzťahoch.
Čítať ďalej: Posledný autobus animovanej tvorby na Slovensku
S Elánom v divadle
(premiéra muzikálu Ôsmy svetadiel)
Do divadla chodievam s pribúdajúcimi mesiacmi stále menej. Nie, že by som nemal záujem o tento druh umenia, ale ekonomická situácia nepraje ani umelcom ani divákom. Tí prví potrebujú na inscenovanie svojich predstáv viac peňazí a tí druhí, diváci, musia platiť za lístky stále viac. Sú však výnimky . Jednou z nich bol voľný lístok od mojej dcéry na premiéru nového muzikálu Ôsmy svetadiel.
KREMNICKÉ GAGY 2007
KREMNICKÉ GAGY 2007
Spoveď akademika
Pohyblivé obrázky a zvuk z pásu alebo neskôr cédéčka ma fascinovali od mojich prvých detských krokov. Ako päťročný som mal už za sebou účinkovanie v televíznom štúdiu s tetou Vierou Bálinthovou a rozhlasový rozhovor so svojim vlastným otcom Michalom Belákom, ktorý vtedy, v päťdesiatych rokoch, robil rozhlasovú zábavnú reláciu – Letná veselica.
Keď odchádza kabatet
HTML clipboard
Keď odchádza kabatet
.......alebo dva kabarety a predsa jeden je