Čo je to za absurdné tvrdenie? Poviete si po prečítaní titulku blogu. Máte pravdu. V týchto dňoch sme účastníkmi absurdného divadla, ktoré zinscenovali dramatici politického neba.

Naháňaním chemických látok a obviňovaním údajných vinníkov sa spustilo tretie dejstvo konfliktu na blízkom východe. Prvé dejstvo predchádzal Zákon o oslobodení Iraku (Iraq Liberation Act) z 31. októbra 1998 podpísaný v USA ešte Billom Clintonom. Nikomu však nebolo jasné od koho chce USA oslobodiť Irak, ktorý mal za sebou zložitú históriu, vojnu s Iránom, vnútorné nepokoje a určite aj autoritárskeho Saddáma Husajna. Americká administratíva už od Vietnamskej vojny neustále vyhľadáva miesta, kde by zasiahla silou. Vždy si hľadala zámienku na útok a neraz k tomu využívala krajiny združené v NATO, aj Slovensko. Čo ju k tomu núti? Hádam len heslo „Ukážme svetu, že na to sme tu!“

 Prvé dejstvo odštartoval 11. septembra 2001 útok štyroch (!) unesených dopravných lietadiel. Jedno z nich si to namierilo na ikonu Spojených štátov amerických, Svetové obchodné centrum v New Yorku. Uskutočnili ho tí, ktorých po dlhé roky sami Američania vojensky školili a vyzbrojovali nie za oslobodenie Afganistanu, ale pre ozbrojený odpor voči ruským okupantm, ktorí desať rokov podporovali komunistickú Ľudovo demokratickú stranu Afganistanu v boji proti mudžahídom. Al-Káida zaútočila na svojich učiteľov bez najmenších problémov a následne tragédia s tromi tisícami obetí vyvolala veľa otáznikov. Najmä „bezproblémový“ let štyroch unesených lietadiel až do cieľa. Bol to signál, ktorý odštartoval konflikt pod vlajkou Islamu. Hra o Afganistan zobudila draka, ktorý sa začal objavovať po celom svete v rôznych podobách. USA prijali Zákon o patriotizme (USA PATRIOT Act) a 7. októbra 2001 rozpútali Vojnu v Afganistane. Partnerom USA bola Veľká Británia. Neskôr sa pod záštitou NATO pridalo aj Slovensko.

Druhé dejstvo s podobným scenárom sa odohralo  20. marca 2003. Nadránom  George W. Bush vydal rozkaz bombardovať Bagdad a USA s medzinárodnou koalíciou „ochotných“ bez rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN začalo útok na Irak. Oficiálnym dôvodom bol údajne ukrývaný nukleárny materiál na výrobu atómových zbraní a zbrojný program týkajúci sa bojových biologických a chemických látok. Nič z toho sa neskôr nepotvrdilo. Naopak išlo o účelovú konšpiračnú informáciu, ktorá poslúžila na vojenskú operáciu.  Dôsledkom bola Vojna v Perzskom zálive, deštrukcia krehkého arabského štátu a vznik ISIS, nelegitímneho štátu sunnitskej militantnej teroristickej organizácie. Svet zaplavili teroristické útoky najmä v Európe. Strach sa ako nervovo -paralytický plyn zažral do dovtedy pokojne žijúcich obyvateľov miest západnej Európy.

Tretie dejstvo sa dlhodobo pripravovalo na území Sýrie. Asad, vlastným menom Baššár Háfiz al-Asad, sýrsky prezident a šéf strany BAAS sa v roku 2000 stal novým prezidentom po svojom otcovi Háfizovi al-Asadovi, ktorý vládol takmer 29 rokov. Dovtedy pokojná krajina začala po čase vrieť. Aj napriek novej sýrskej Ústave schválenej 27. februára 2012, sa začali množiť ozbrojené protesty opozície. Tie vyústili do občianskej vojny. Napriek protestom a aktívnej kritike západných krajín, najmä USA, Veľkej Británie a ďalších „ochotných „ krajín bol Asad 3. júna 2014 po tretíkrát zvolený za prezidenta Sýrskej republiky s podporou 88,70 % voličov. Do občianskej vojny zasiahol aj ISIS, ktorý okupoval časť Sýrie. Džihádisti, sýrska ozbrojená opozícia, USA a Rusko rozkrútili nekonečnú vojnu, ktorej obeťou boli najmä civilní občania. Začal Exodus sýrskych utečencov do Európy, ku ktorým sa pridali aj obyvatelia niektorých afrických štátov, najmä z Líbye, kde už v roku 1986 (14. apríla) ako odvetu za teroristický útok, letectvo USA podniklo bombový útok. Neskôr v roku 2011 ozbrojené protesty proti líbyjskému režimu odštartovali akúsi facebookovú ľudovú vzburu a zvrhnutie Muammara al-Kaddáfího. Jeho smrť znamenala koniec pokojného a prosperujúceho života Líbyjčanov. Doteraz sa Líbya z toho nespamätala. Treba ešte spomenúť, že v roku 1970 boli z Líbye odstránené americké a britské vojenské základne, čo určite pre budúcnosť africkej krajiny nič dobré neveštilo.

Prečo taký dlhý úvod? Pretože tretie dejstvo sa dostalo do finále. Sýria sa stala križovatkou bojových operácií USA, Ruska, Turecka a ISIS. Vlastná občianska vojna sa stala akousi šachovnicou, kde každá mocnosť je chvíľu na ťahu. V rozhovore s prezidentom Asadom pre Českú televíziu v roku 2015 na otázku, kedy nastane mier v Sýrii, sýrsky prezident odpovedal: „Až tie krajiny, o ktorých som sa zmienil - Francúzko, Veľká Británia, USA, Saudská Arábia, Katar a niektoré ďalšie štáty - prestanú podporovať teroristov, hneď ďalší deň bude situácia lepšia. A za pár mesiacov bude mier v celej Sýrii.....Ak nie, ak budú naďalej klásť prekážky, my aj tak nakoniec zvíťazíme.“

Boj s teroristickou ISIS Sýria takmer zvládla, a možno práve to bol signál pre Spojené štáty, Veľkú Britániu a Francúzsko nastúpiť do prvej línie útoku na arabskú krajinu. Nepriamo sa to začalo s dávno odhaleným, bezvýznamným dvojitým ruským agentom Sergeiom Skripaľom a jeho dcérou, ktorých sme doteraz videli len na fotografii a počuli len cez vyjadrenia amerických a britských politikov. Britská premiérka Teresa Mayová a americký prezident Donald Trump bez akéhokoľvek vyšetrovania obratom obvinili Rusko. Dokonca ani po prepustení z nemocnice sa dcéra Skripaľa na verejnosti neobjavila (?) Žiadosť Ruska, ktoré bolo za chemický útok na svojich občanov obvinené, aby sa mohlo zúčastniť na vyšetrovaní kriminálneho činu, bola jednostranne odmietnutá. Chémia sa o pár týždňov preniesla do Sýrie, ktorú USA obvinilo z chemického útoku na vlastných občanov. Keď sa Sýria ohradila, jej hlas sa stratil na ceste do USA, ale aj do Európy. Aj tu bola žiadosť Rusov o spoluúčasť na vyšetrovaní údajného útoku odmietnutá. Chemický útok sa stal pravdepodobne len v zakódovaných konšpiračných informáciách šírených z USA a na neoverených fotografiách z miesta útoku. Americký minister obrany vyhlásil: „Sme presvedčení o chemickom útoku sýrskej armády proti civilistom a teraz hľadáme dôkazy.(?)“ Nemalo by to byť všetko naopak? Najprv hľadajme, nájdime a potvrďme dôkazy a až potom hľadajme odpoveď, podľa možnosti diplomatickú. Nestalo sa.

14. apríla 2018 skoro ráno bez hlasovania v Kongrese, či parlamente, bez rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN a súhlasu NATO zaútočili USA, Veľká Británia a Francúzsko na ciele v Sýrii. Minister obrany USA James N. Matti opäť vyhlasuje: „Ako náš hlavný veliteľ má prezident právomoc podľa článku II Ústavy používať vojenskú silu v zahraničí na obranu dôležitých národných záujmov USA. Spojené štáty majú dôležitý národný záujem zabrániť zhoršujúcej sa katastrofe v Sýrii a konkrétne odrádzať od používania a šírenia chemických zbraní.“ Aké sú dôležité záujmy USA, ale aj Veľkej Británie a Francúzka v Sýrii? Je raketový útok spôsob „odrádzania“ veľmocí od použitia chemických zbraní?

Veľký otáznik vyvolala aj reakcia Ruska na „očakávaný útok“. Moskovská diplomacia sa rozhorčila, pritom vopred vedela, že k útoku príde. Argument, že Rusi nevedeli, kam budú mieriť vypálené rakety, neobstojí. V dobe satelitov a moderných technológií sa dá určiť všetko, aj cez mobilný telefón.

Mocnosti opäť zahrali s nami, drobnými štátikmi Európy, nechutnú hru na pravdu. Pokiaľ by sa táto hra odohrávala v počítači, tak by sme sa možno pridali. Veď hra je hra. V tomto prípade však hra na vojakov a rakety sa preniesla do reality a zomierali ľudia. A čo naši politici? Prezident Kiska, ktorý v „zrýchlenom konaní“ nabádal pri bezvýznamnom dvojitom ruskom agentovi Skripaľovi vládu Slovenskej republiky na okamžitú reakciu vypovedaním ruských diplomatov, je asi opäť na jarnej lyžovačke. Vláda SR sa zas hrá na bobríka mlčanlivosti. A čo námestia s heslom Za slušné Slovensko? Ani jediným slovom sa deň po útoku rozohnení účinkujúci nezmienili o tom, že v Sýrii sa hrá o tretiu svetovú vojnu. Práve silný protest námestia proti agresii by zviditeľnil Slovensko vo svete. Naopak, na scéne sa opäť objavili herci a zahrali obnovenú premiéru so zlým scenárom. „Stačí keď odvoláme pár ministrov, prokurátorov, policajtov a všetko bude v poriadku“. Žiaľ nestačí. Požadované zmeny, ani heslo Za slušné Slovensko, nepomôžu v boji proti korupcii a kleptokracii, ale ani proti tomu, aby sa ku korytu dostali noví kleptokrati. Naopak zborový hlas proti vojne, za mier je v súčasnosti prvoradou povinnosťou ľudí, ktorí to s mierom, ale aj s korupciou a slušnosťou myslia úprimne. Ale na to treba zmenu, ktorá musí nastať v nás a tou je prestať sa nechať manipulovať kýmkoľvek a kdekoľvek. U nás, ale aj vo svete. Zatiaľ je tento boj na Slovensku viditeľne prehratý.

Ľubo Belák

15. apríla 2015