Svet sa zbláznil? Hrá s nami nepoctivú hru? Alebo sa pripravuje na svoj Armagedon? Stále viac a viac sa prepadávame do stavu iracionálneho sveta nenávisti. Navzájom sa obviňujeme z nenásytnosti, revanšizmu, stratofóbii (strachu zo sveta kde žijeme), či krutosti. Jednoducho západný svet sa stal globálnym aktivistom svetovej sebevraždy. Hľadá sa liek. Dnešné poznanie samých seba však na to nestačí. Sme otrokmi vlastných vášní bez toho, aby sme sa na chvíľu zastavili a spoločne našli riešenie.

Erich Fromm, predstaviteľ frankfurtskej filozofickej školy, dávnejšie napísal: „... používať svoj rozum je možné len vtedy, keď človek dospeje k pokore, keď sa zbaví detinských snov o vševedúcnosti a všemohúcnosti." Ako pokračovateľ učenia Sigmunda Freuda posunul psychoanalýzu do analytickej sociálnej psychológie. Jeho práca Strach zo slobody vyšla v roku 1940, v čase prepuknutia druhej svetovej vojny je odhalením zlyhania ľudstva. V roku 1962 sa zúčastnil moskovskej Mierovej konferencie. Vo svojich prácach analyzoval negatívne ľudské vlastnosti ako sú nenávisť, ničenie, agresivita a skúmal ich psychické predpoklady. Prečo tento pohlaď do sveta vedy a poznania? Príčinou je nemohúcnosť našej, a nielen našej, spoločnosti nájsť spoločný jazyk. Stali sme sa otrokmi vlastných izmov, chorých politických názorov, ktoré nemajú iný cieľ ako len znásobovať bariéry medzi nami.

Napriek úvodným slovám existuje čas a miesto, kde sa táto hazardná hra dá prerozprávať cez príbeh divadelnej hry. A nielen to. V divadle sa inscenované myšlienky nestretávajú s hlukom ulice ani s rachotom delostreleckých granátov, aj keď zásobníky divadelného predstavenia sú nabité odvážnym strelivom. Takýmto predstavením je Ibsenov Nepriateľ ľudu. Divadelná hra (1882) neustále ožíva na scéne, aby nám pripomenula našu nahotu. Bezbrannosť pred všetkým, čo nás ovláda. Aj vlastnú sebeckosť. Možno aj preto siahla dramaturgia novotou voňajúceho divadla Aréna po texte starom takmer stopäťdesiat rokov. Henrik Ibsen, najvýznamnejší nórsky spisovateľ, básnik a dramatik, v čase keď doznievali príbehy romantických hrdinov sa obrátil na verejnosť svojim kritickým realizmom. Témami, ktoré dodnes nevychladli v našom svete. Jeho sociálne drámy akými boli  Dom Bábik (Et dukkehjem) a Strašidlá (Gengangere) boli predznamenaním divadelnej hry, ktorá vyzliekla nielen nórsku spoločnosť donaha. Príbeh lekára Tomáša Stockmanna v Nepriateľovi ľudu je obrazom krutého zápasu medzi lžou a pravdou. Hranice medzi ideálom a realitou. Pritom nejde o konflikt medzi poznaním a ilúziou. Naopak. Z ilúzie nás oslobodí poznanie o „pravde“ väčšiny. Ibsen nezostáva len akýmsi antickým dramatikom veľkej drámy. Naopak, vo svojich hrách s prísnou všednosťou a obyčajnosťou života spoločnosti odkrýva jej neschopnosť dať prednosť pravde. Umiera pravda jednotlivca na úkor lži verejnosti. Happyend sa neodohráva na scéne ale v svedomí diváka, návštevníka divadla, ktorému sa predstaví holá pravda. Je len na ňom, či z divadla odchádza nahý, alebo naopak plný nenávisti k hre a autorovi. Henrik Ibsen si to zažil na vlastnej koži, kedy sa po uvedení svojich sociálnych drám sám stal Nepriateľom spoločnosti. Pravda je krutá a nemilosrdná.

17. - 18. november, dátum, ktorý nám pripomína november v roku 1989, bol nielen dňom reinkarnácie divadla Aréna, ale aj verejným protestom divadelníkov voči lži a nenávisti. Riaditeľ a duša Arény Juraj Kukura dal prednosť kvalite pred plytkou a servilnou drámou, ktorá by určite pritiahla davy verejnosti prahnúcej po jednoduchých príbehoch televíznych seriálov. Odštartovať novú históriu divadla chcelo nielen odvahu ale aj trpezlivosť. Prestavba Arény si vyžiadala veľa rokov príprav, riskantných rozhodnutí, politických zmien na stoličkách moci a stavebných prác. Divadlo je živý organizmus a bez divadelných predstavení a divákov vysychá ako „zelená ratolesť bez vody“. Jurajovi Kukurovi sa to podarilo. Sám už nedúfal, že sa do nového divadla vráti späť a uvedie sa s niečím, čo zarezonuje. Premiéra Ibsenovho Nepriateľa ľudu je dôkazom jeho neuveriteľnej sily ako divadelníka a kreativity ako impresária divadla, v ktorom sa tvorcovia vedia postaviť na scénu a umelecky, bez politických prejavov, vyjadriť svoj protest proti lži a nenávisti. Na rozdiel od hereckého ansámblu Slovenského národného divadla, ktorý ako náhradu za neschopnosť umelecky sa vyjadriť k dnešku, na premiére hry Tatarka prinútil divákov nedobrovoľne  po skončení predstavenia sa zúčastniť rukojemníckej drámy divadelnej lúpeže „progresívnych“ umelcov. Určite je načase vyčistiť SND a urobiť z neho stánok pre celú divadelnú verejnosť. Nielen pre  hercov, ktorí pravidelne popri účinkovaniu v televíznych seriáloch chodia do divadla pre výplatu a tvária sa, že im prvá scéna patrí.

Inscenácia Ibsenovho Nepriateľa ľudu v novootvorenom divadle Aréna dokázala toho viac. Dôstojnosť, náročnosť, pokoru a zručnosť. Charakteristiky verejnej služby za peniaze nás všetkých. Výber titulu divadelnej hry odzrkadľuje zrelosť dramaturgie divadla, ktoré skĺbilo všetky uvedené požiadavky, aby nielen slávnostne otvorilo svoje dvere, ale zároveň dokázalo aj životaschopnosť netradičného divadelného zážitku. Saša Sarvašová, dramaturgička, dala dokopy dynamickú a určite vzájomne nekompromisnú skupinu tvorcov, ktorí preniesli stopäťdesiatročný text do súčasnosti. Viliamovi Klimáčkovi, režisérovi Rastislavovi Ballekovi a Laure Fedorovej sa podarilo nielen zosúčastniť pôvodné dielo, dať mu pečať aktuálnosti, ale aj predstaviť možnosti novootvoreného moderného divadla.  Nespoľahli sa na overené inscenácie a filmové spracovania Nepriateľa ľudu. Realistickú, neraz až drsnú drámu postavili na scéne ako divadelnú metaforu bez dobovej a inscenačnej určitosti. Hru, ktorej obsadenie si vyžaduje väčší herecký ansámbel, textovo a tým aj inscenačne upravili pre štyroch hercov. Pripravili tak pre divákov „prebásnenú“, metaforickú drámu, plnú symbolov a emotívnych situácií, náročnú na sledovanie. Prekvapením bola po prestávke zmena divadelného priestoru divadla, kedy z hľadiska zmizli stoličky a diváci sa stali súčasníkmi verejného dialógu odohrávajúceho sa na scéne. Ďalším dôležitým prvkom inscenácie bolo využitie videoprojekcie (autor videoprojekcie František Gažík), čím sa pre diváka okrem celkového pohľadu na javisko dostal do popredia detail postavy. Akési obrazové potvrdenie niektorých častí dialógov.  Rovnocenne k trojdimenzionálnemu inscenovaniu drámy prispelo aj svietenie (Svetelný dizajn Robert Polák, Róbert Mačkay). Ambientné svetlo vytváralo spolu  so svetelnými detailmi a rôznymi výškami častí scény priestor štylizovaných verejných kúpeľov. Striedmy výtvarný minimalizmus bol východiskom pre Barboru Šajgalíkovú, autorku scény a kostýmov, ako aj maskérku Andreu Štrbovú.  Svetlo, tieň, hmlový opar kúpeľov a takmer čiernobiela „bezfarebnosť“ dominovala na scéne. Naopak, pestrosť výrazových prostriedkov hereckej tvorby vytvárala scénický kontrapunkt. Pomohlo to k vzniku akýchsi pomyselných inscenačných plánov oscilujúcich medzi dialógmi, štylizovaným pohybom na scéne a využitím scénických prvkov, akými boli vyrezané písmená z polystyrénu. Všetko aktívne spolupracovalo na scéne. Poriadok a chaos boli energiou sledu udalostí. Umocneniu symboliky inscenácie pomohla hudba Barbory Tomáškovej. Podobne ako ambientné svetlo aj hudobné motívy dotvárali celkový zvukový dizajn (v realizácii Juraja Bielika), ktorý využil nové zvukové možnosti divadla Aréna.

Príbeh Ibsenovej drámy nie je zložitý. Základný konflikt vzniká medzi ústrednou postavou doktora Tomáša Stockmanna a obyvateľmi nórskeho kúpeľného mestečka.  Spočiatku neodškriepiteľné zistenie kontaminácie kúpeľnej vody patogénnymi mikroorganizmami sa stáva predmetom sporu. Na jednej strane snaha o nápravu liečivej vody, ktorá je znečistená a ohrozuje zdravie pacientov. Na druhej strane dôsledky, ktoré by oprava kúpeľov ohrozili majiteľov nehnuteľností a tým aj verejný život v kúpeľoch. Z posla pravdy, doktora Stockmanna sa nakoniec stáva Nepriateľ ľudu. Verejná mienka sa obráti proti nemu. Ibsen v originálom neupravenom texte vkladá hlavnému hrdinovi hry do úst slová: „...najhoršie je, že všetci ľudia tu po celej krajine sú otroci strán. Avšak - možno, že to ani na západe nebude lepšie, tam určite tiež vyčíňa kompaktná väčšina a liberálna verejná mienka a všetka ostatná čertovina...„ Dávid Hartl, Ján Jackuliak, Gregor Hološka a Zdenka Kvasková, herecké kvarteto dostalo neľahkú úlohu. Náročným dialógom, ktoré v Ibsenovom origináli hralo viacero hercov, nehovoriac o verejnom zhromaždení občanov mesta, museli dodať emotívnu silu a razantnosť prejavu. Významne im pomohlo režijné uchopenie Rastislava Balleka. Každá replika bola uvedená nielen hereckým prejavom, ale aj scénickým aranžmánom, takmer choreografiou podliehajúcou obsahu myšlienok. Dávid Hartl, predstaviteľ doktora Stockmanna, kreatívne vystaval vývoj postavy od nadšenia, po sklamanie, ktoré vyústilo v heroické potvrdenie vlastného postoja k pravde. Ján Jackuliak sa zhostil postavy starostu a Gregor Hološka ďalších, viacerých postáv, ktoré si vyžadovali výraznú zmenu v prejave. Spolu so Zdenkou Kváskovou svojou variabilitou v hereckej tvorbe bolo kvarteto nielen nástrojom režijných nápadov, ale aj akýmisi maliarmi charakterov, ktoré prechádzali dejom. Všetci tvorcovia inscenácie čelili najťažšej úlohe – aby diváci, aj tí, ktorí Ibsenovo dielo nepoznali, porozumeli vývoju drámy, textom a zápletke bez straty pozornosti. Nehovoriac o druhej časti predstavenia, kde sa diváci priamo zapojili do vypätej situácie na inscenovanom verejnom zhromaždení. Náročné ale strhujúce. Intelektuálne ale emotívne. Plné metafor a významov, ktoré diváci v reálnom čase museli prijať, porozumieť im a stotožniť sa so základným posolstvom drámy. Väčšina proti jednotlivcovi – lož proti pravde. Bez happyendu a víťazstva. Len potvrdenie toho, že väčšina nemá patent na pravdu, aj keď má moc a mediálny priestor. V koncovke boja o pravdu je v závere jedinec, individualita so silným charakterom. Určite takáto dráma sa aj dnes, každodenne odohráva v našich životoch. Bez koncovky a neraz aj bez očakávania, čo nám budúcnosť prinesie.

 Divadlo Aréna sa nanovo rozžiarilo nielen novým osvetlením a modernou technikou, ale aj dobrým pocitom, že Bratislava nestratila divadlo, ktoré svojou náročnosťou k sebe bude vždy zárukou kvality. Bude miestom, kde sa určite budú pravidelne stretávať tí, ktorí milujú divadlo, ale aj tí, ktorým nie je jedno, či žijú v prostredí LŽI alebo PRAVDY. Nemám pravdu?

Ľubo Belák

24.11.2023