Nie každý si prizná, že začiatky majú aj svoje konce. Najmä keď ide o ľudský život a z tých, ktorých každodenne stretávaš, sa zrazu stanú len smutné tiene spomienok. Najhoršie je však, keď sa na večnosť poberú blízki, priatelia, s ktorými si prešiel časť cesty životom. Jedna z nich patrila Andymu. Obaja sme mali otcov, ktorých osudy sa až neuveriteľne podobali. Milovali sme svoje rodiny a keď bolo treba, stáli sme pri sebe.

Drink in gallery Andy a povestné vernisáže v Električke boli vždy miestom, kde sa stretli ľudia jedného druhu. Voňalo tam priateľstvo, humor, ale aj dobré vínko. Keď mi pred pár týždňami Andy blahoželal k mojim sedemdesiatinám, sľúbili sme si, že sa onedlho stretneme v jeho povestnej Električke. Dokonca sme si napriek jeho zdravotnému stavu robili plány, ako spáchame “on line” rozhovor, ktorý som chcel zverejniť v novej televíznej relácii. Posledná spomienka patrí pondelku 25. januára. V Nočnej pyramíde, naživo vysielanej zo štúdia Slovenského rozhlasu, som na diaľku poslal Andymu pesničku od Janky Kirschenrovej Láska neumiera. Nevedel som, že Andy to počúva. Až ráno som si našiel neprijatý telefonát od Andyho. Už ho nikdy neprijmem. Už nič nie je, všetko len bolo. Až na jedno. Určite, ak príde čas, pôjdem za ním do Nebeskej Električky, kde si budeme spievať smutnú, ale krásnu pesničku Tears in heaven. Boh žehnaj Andyho Hryca.

31. januára 2021 v Bratislave

Ľubo Belák

„Povedz mi otec, ty predsa všetko vieš!... Tak povedz mi otec, jak vyzerá čas!“ je verš Ruda Skukálka, ktorým sa začína rovnomenná pieseň. Kedysi v minulom storočí ju spieval otec s dcérou. Podobne ako film Štefana Uhra Slnko v sieti sa zapísala do zlatého fondu kultúry malého, ale napriek tomu neraz viditeľného Slovenska. Teda ako je to s tým časom, najmä televíznym?

Dnešok nie je naklonený kultúre, ale ani pohľadom späť do histórie. Rýchlosť, ale najmä bezohľadnosť doby ukrajuje z voňavého bochníka toho, na čo by sme mohli byť hrdí. Vlastne ani hrdosť sa už nenosí. Sme zaplavení zbytočnosťami, v ktorých sa topíme. Pritom stačí podať záchranné koleso spomienok a vynoríme sa z blata nenávisti a zloby. Takýmto kolesom by mohla byť aj nová televízna stanica, dnes sa tomu opovržlivo hovorí televízna programová služba, s nič nehovoriacim názvom TROJKA. RTVS ju pripravila a spustila koncom roka ako predsviatočný darček. Pre koho? Na rozdiel od iných televíznych staníc nie je pre všetkých, ale pre každého. Každého, kto má záujem obzrieť sa späť do minulosti, ktorú sme v roku 1989 odmietli. Má čo ponúknuť minulé storočie? Stojí to zato? Určite áno. Napriek tomu, že Československá a neskôr Slovenská televízia vznikla v kolíske päťdesiatych rokov v náručí komunistickej diktatúry. Tá chápala televíziu, ale aj ostatné médiá, ako slúžku ideológie. V každej dobe, a neobišlo to ani Slovensko, vznikali hodnoty, ku ktorým sa môžeme bez obavy z duševnej ujmy vracať.