Čierne na bielom - predaj

Predaj * Martinus * ArtForum Pantarhei

Objednávka CD Bigbíťák

Objednávka CD
CD Bigbíťák

Návštevnosť

457365
DnesDnes41
VčeraVčera114
Tento týždeňTento týždeň344
Tento mesiacTento mesiac1344
CelkoveCelkove457365

Čitáreň

Video vyhľadávanie

Foto

Televízna 3:ka a čas

Lubo 11 obcanka

„Povedz mi otec, ty predsa všetko vieš!... Tak povedz mi otec, jak vyzerá čas!“ je verš Ruda Skukálka, ktorým sa začína rovnomenná pieseň. Kedysi v minulom storočí ju spieval otec s dcérou. Podobne ako film Štefana Uhra Slnko v sieti sa zapísala do zlatého fondu kultúry malého, ale napriek tomu neraz viditeľného Slovenska. Teda ako je to s tým časom, najmä televíznym?

Dnešok nie je naklonený kultúre, ale ani pohľadom späť do histórie. Rýchlosť, ale najmä bezohľadnosť doby ukrajuje z voňavého bochníka toho, na čo by sme mohli byť hrdí. Vlastne ani hrdosť sa už nenosí. Sme zaplavení zbytočnosťami, v ktorých sa topíme. Pritom stačí podať záchranné koleso spomienok a vynoríme sa z blata nenávisti a zloby. Takýmto kolesom by mohla byť aj nová televízna stanica, dnes sa tomu opovržlivo hovorí televízna programová služba, s nič nehovoriacim názvom TROJKA. RTVS ju pripravila a spustila koncom roka ako predsviatočný darček. Pre koho? Na rozdiel od iných televíznych staníc nie je pre všetkých, ale pre každého. Každého, kto má záujem obzrieť sa späť do minulosti, ktorú sme v roku 1989 odmietli. Má čo ponúknuť minulé storočie? Stojí to zato? Určite áno. Napriek tomu, že Československá a neskôr Slovenská televízia vznikla v kolíske päťdesiatych rokov v náručí komunistickej diktatúry. Tá chápala televíziu, ale aj ostatné médiá, ako slúžku ideológie. V každej dobe, a neobišlo to ani Slovensko, vznikali hodnoty, ku ktorým sa môžeme bez obavy z duševnej ujmy vracať.

 Určite si mnohí pamätajú teatrálne vystúpenie kultúrneho demolátora Richarda Rybníčka, keď už ako televízny riaditeľ pred televíznou kamerou mával hrdzavou filmovou škatuľou. Chcel tým charakterizovať stav televíznej tvorby a verejnoprávnej televízie začiatkom dvadsiateho prvého storočia. Pritom práve on bol medzníkom histórie, kedy s televíznymi tvorcami vyhnal z televízie aj kvalitu. Ľahko mu bolo niečo zničiť. O to ťažšie bude jeho nasledovníkom opätovne dvíhať kvalitu z prachu. Verejnoprávna televízia za roky svojej existencie poskytla priestor mnohým osobnostiam slovenskej kultúry a zároveň vytvárala príležitosti, aby sa herci, režiséri, dramaturgovia, zvukári, kostyméri, speváci, hudobníci, tanečníci, redaktori  dostali k umeleckej a žurnalistickej práci. Ak niekto dnes tvrdí, že všetko vznikalo na pokyn Ústredného výboru Komunistickej strany, tak sa mýli, prípadne zavádza. Dalo sa direktívne niečo „zhora“ prikázať, ale tam dolu to už tak nefungovalo. Iste, mnohí sa chceli totalitnému systému, presnejšie niektorým komunistickým funkcionárom votrieť do pozornosti, ich snaha však utrpela porážku ako netrvanlivé pečivo. Ocitla sa na smetisku. Našťastie veľa z toho, čo vznikalo, malo hodnotu nielen pre našinca obohnaného hraničným ostnatým drôtom, ale aj pre svet, ktorý si všimol, že na Slovensku niečo vzniklo. A o tom, najmä o tom by mala a dúfajme, že aj bude programová ponuka TROJKY. Má za sebou takmer mesiac života. Na dojča je to málo. Nemôže sa však sťažovať na nedostatok kvalitnej potravy. A tou je televízny archív. Pôvodný archív s množstvom magnetických pásov a filmového materiálu sa postupne menil na dátové pole s digitálnymi záznamami uloženými v počítačoch. Nové technológie umožňujú v upravenej podobe sledovať staré videozáznamy, filmy, či fotografie. Stačí mať len šťastnú ruku a trochu televíznej alchýmie, aby si novú televíznu stanicu diváci na Slovensku všimli.

TROJKA odštartovala nenápadne s príjemným hlasom a pôvabom hlásateliek. Už len staršia generácia si pamätá na Blaženu Kočtúchovú, Hildu Michalíkovú, Noru Beňačkovú, Adu Strakovú, Miloša Bubána, Sveťa Košického, a mnohých ďalších, ktorí otvárali televízne vysielanie divákom. Pri štarte vysielania TROJKY ich zastúpila Alena Heribanová a Soňa Műllerová. Dnes je vzácne, keď sa z televíznej obrazovky priamo v obývačke niekto prihovorí malebnou slovenčinou a upokojí atmosféru neraz hektického dňa. Kedysi, ale aj teraz, to neboli opotrebované frázy. Hlásateľky svojim prejavom dokázali upútať pozornosť a určite patria k osobnostiam, ktoré si zaslúžia obdiv.

Čo môžeme od TROJKY očakávať? V prvom rade je to žánrová pestrosť televíznych diel. Pokiaľ si na detské, či vzdelávacie relácie len neurčito spomíname, v archíve sa určite zachovali detské cykly, ako Matelko, Slniečko na rukavičke, Od Kuka do Kuka s Paťou Jarjabkovou, či postavička Dancúľa v relácii Poďte deti. Nezabudnuteľný je aj Jozef Nodžák, ktorý vytvoril Majstra N a detský vzdelávací cyklus v réžii Jozefa Bednárika Detektív Karol. Košice sa zas zaskveli hudobno-zábavným cyklom Zlatá brána s pesničkovou hitparádou pre deti. Tu sa po prvý krát postavili pred kameru Zuzka Tlučková, Igor Timko, Mirec Babjak. Dokonca vznikol aj pôvodný muzikál s hudbou Mareka Brezovského určený mladým s jednoduchým názvom Muzikál. Televízna dramaturgia pripravovala aj detské seriály. Spomeňme si na Materské znamienko v réžii Marty Gogálovej, sci-fi  Spadla z oblakov, alebo Sršne v úli s vynikajúcou kamerou Alojza Hanúska.  Málokto vie, že hlavnú úlohu v naposledy menovanom seriáli hral vtedy nádejný herec, dnes excelentný džezový muzikant a producent festivalu One Day Jazz, Martin Valihora. Nemožno nespomenúť legendárne Bambuľkine dobrodružstvá autora Petra Guldána  s Júliusom Pánikom. Ak k tomu pridáme nespočetné množstvo bábkových a divadelných rozprávok, dostaneme neuveriteľný počet príbehov pre deti. Predchodcom populárnych Večerníčkov bolo rozprávanie tety Viery (Bálinthovej) a tety Zory (Bachnárovej) so Zajkom Uškom. Dnes sa s obavou tešíme na Vianoce, kedy sa na Jednotke blysne osihotená pôvodná filmová rozprávka a tŕpneme, či to nebude ďalšie sklamanie pre detského diváka. Určite medzi špičku televíznych „rozprávkarov“ patrila Zora Bachnárová. Režisérka s nesmiernym citom pre krásu, láskavosť a magickosť. Mnohí zo staršej generácie boli odkojení princeznami a princami v podaní Milky Vášáryovej, Dači Turzonovovej, Soni Valentovej, Jozefa Adamoviča, Michala Dočolomanského, alebo Štefana Kvietika. V tých časoch v televíznej dramaturgii pôsobilo viacero osobností. Dramaturgovia, Magdaléna  Glasnerová, Ján Chlebík, Anna  Minichová, Vladimír Predmerský, Gabriela Vyskočilová, Miroslav Horák, pripravovali relácie pre všetky vekové skupiny. Rázny koniec ich bohatej tvorby urobil rok 1989.  Noví „majitelia“ verejnoprávnej televízie po zmene politického režimu „objavili“, že nie je potrebné vyrábať a vysielať programy pre mladú generáciu. V súčasnosti slová prvého vedúceho vysielania pre deti a mládež Jozefa Ružiaka v päťdesiatych rokoch vyznievajú ako sci-fi: „Budeme pre vás vysielať rozprávky, rôzne zábavné i poučné pásma. Povodíme vás po milej našej vlasti, po celom svete. A nakoniec naša kamera zachytí i váš život, vaše zábavy, radosti, vašu prácu, či už v škole alebo rôznych krúžkoch.“

Mŕtvym po roku 1989 bola načas aj animovaný film. Na klasikov, akým bol Viktor Kubal, alebo stále aktívny Ivan Popovič sa akosi zabudlo. Nová generácia súčasníkov z nepochopiteľných príčin zo svojho umeleckého života vymazala to, že na Slovensku sme boli pyšní na animovanú tvorbu, neraz medzinárodne ocenenú. Je potrebné si pripomenúť Kubalovho Zbojníka Jurka, Krvavú pani, Marcipánovú komédiu, či Popovičove Hlavičkove rozprávky s Jozefom Dvořákom, či Pampulónov podľa básne Miroslava Válka. Animovaná tvorba má svoje miesto vo vysielaní TROJKY. Tu treba spomenúť aj slovenský dabing. Režiséri, Svätopluk Šablatúra, Ján Šuda, Juliana Ďurišová a Etela Balgová sa zaslúžili o slovenskú verziu celovečerných rozprávok, akými boli Dumbo, Popoluška, Jack a fazuľka s Gene Kellym, GumkáčiKáčerovo, či slovenská verzia českej Včielky Máji s nezabudnuteľnými výkonmi Evy Večerovej ako Včielky Maji a Marián Zednikovič ako Vilka. A samozrejme vtipní Miazgovci s vynikajúcim dabingom popredných slovenských hercov, Magdy Pavelekovej, Olda Hlaváčka, Maji Velšicovej a Juraja Kukuru.

Pýchou televízie minulého tisícročia v Bratislave bola najmä Vzdelávacia redakcia na čele s jej šéfredaktorom Jánom Slovákom. Vytvoril kolektív redaktorov a režisérov, ktorí boli prvou ligou bratislavského štúdia. Jedným z nich bol aj Ján Fajnor. Zostal v pamäti mnohých svojimi dokumentmi, ale aj satirickým cyklom o filmovej tvorbe  Ráčte vstúpiť v réžii Víta Olmera a Ela Havetu. Aj ďalšie jeho dokumenty, Sen - jama vo mne o spisovateľovi Rudolfovi Slobodovi, Košatý strom plný pozorných očí s Bohumilom Hrabalom, lyrizovaný dokument Blízko je tak ďaleko môžu obdivovať aj dnešní dokumentaristi. Popri ňom sa zaskvel kameraman Richard Krivda a Juraj Galvánek. Ten neskôr presedlal na hranú tvorbu. Pod redakčným dohľadom Jaroslava Čorbu vznikli dnes už legendárne Okná vesmíru dokorán. Publicisticko – vzdelávací cyklus s astronómom Jiřím Grygarom. Skúste si niečo z toho pozrieť. Určite tam nenájdete ani náznak duševnej úchylky socialistického realizmu, či poplatnej propagandy. Pritom hovoríme o sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, kedy publicistická a dokumentárna tvorba bola neustále podozrievaná pre „skryté“ protispoločenské postoje. Sem patrí aj Martin Slivka s dokumentom o Karolovi Plickovi Na počiatku bola pieseň. Z mladšej, „posametovej“ generácie by si diváci nemali nechať ujsť celovečerný dokument Petra Kerekesa 66 sezón (2003) s hudbou Mareka Piačeka, žiaka Iľja Zelienku. Rovnako cenný je aj dlhometrážny dokument Ako sa varia dejiny. V archíve sa toho nachádza oveľa viac.

Ďalšou neznámou súčasnej ponuke televíznych staníc je hudba. Nie tá, ktorá sa objavuje ako vata v zábavných show. Kedysi sa pravidelne objavovali televízne relácie, ktorých poslaním bolo šíriť vážnu hudbu, džez a šansón. Teda takú, ktorá nemá prívlastok populárna. Aj ona má divákov a poslucháčov, ktorých stretneme na koncerte filharmónie, džezového kvarteta, alebo recitálu Katky Feldekovej. Starala sa o ňu redakcia hudby na čele so šéfredaktorom Jaroslavom Meierom. Pre zaujímavosť, bol to najdlhšie pôsobiaci šéfredaktor bratislavského štúdia ČST. Nielenže bol aktívnym hudobníkom, skladateľom, ale aj dramaturgom a manažérom. Vedel priniesť na obrazovku všetko, čo za niečo stálo. Dnes si už ani nevieme predstaviť nejakého súčasného operného speváka, alebo speváčku, akým bol Peter Dvorský, ktorý by mal šancu naveky zaznamenať svoje umenie vo filmovej verzii. Pamätný bol Dvorského  Cavaradossi v Pucciniho Tosce. Na jeseň v minulom storočí sme si zvykli zúčastniť sa pri televíznej obrazovke na koncertoch Bratislavských hudobných slávností, alebo Bratislavských jazzových dní. Popoluškou nebol ani pôvodný slovenský muzikál. Ursínyho Neberte nám princeznú je dodnes aj so spevákmi a hercami v kurze. Hudba bola v televízii samozrejmosťou. Podobne ako ostatné umelecké žánre, mala priestor vo vysielaní. Dúfajme, že aj v ponuke TROJKY.

Ľahšie to mala zábavná hudba. Zjednodušene sem môžeme priradiť najmä populárnu hudbu, dychovku a ľudovú hudbu. Mala priestor nielen v komponovaných zábavných reláciách, ale vznikali aj samostatné hudobné cykly, ktoré sa venovali tomuto ľahkému žánru. Najobľúbenejšie boli televízne hitparády. Už v šesťdesiatych rokoch v Bratislave štartovala Malá televízna hitparáda. Širokej verejnosti sa predstavili speváci a hudobné skupiny s vlastnými, ale aj prevzatými pesničkami. Treba pripomenúť, že práve v tejto televíznej oblasti boli súdruhovia z ÚV KSČ ostražití. Keďže populárna hudba vznikala najmä na vtedajšom Západe, teda v USA, Veľkej Británii, či Francúzku a Taliansku, mali svetové hviezdy z obavy pred „ideologickou nákazou“ ku nám vstup zakázaný. A tak sa ich pesničky dostali len cez našich interpretov aj do rozhlasového a televízneho vysielania. Niekedy to vyzeralo ako preteky v behu na sto metrov, keď sa zrazu vo svete objavil hit a niektorý z našich spevákov ho chcel ako prvý naspievať v slovenčine.  Neskôr prichádza Našich deväť s Ferom Horom, bratislavským diskdžokejom a redaktorom, a režisérom Jánom Roháčom, ktorí určite patria do kolekcie legiend mediálnej zábavy. Tak ako sa menila populárna, ale aj rocková hudba, menila sa aj tvár a obsah televízneho vysielania. Raketovo naštartoval legendárny Triangel. Po prvýkrát dostali pravidelný priestor aj interpreti rockovej a alternatívnej hudby. Bolo to v čase určitého uvoľnenia ideologického dozoru nad zábavou mladých ľudí, ale stále pretrvávali nezmyselné požiadavky na vystupovanie spevákov a hudobných skupín. Neraz sa rozšírilo, že ten, či onen dostal takzvaný dištanc. Akýsi krátkodobý, pre niektorých dlhodobý, stop účinkovať v televízii. Stačilo nevhodne sa obliecť, mať dlhšie vlasy, alebo niekde na verejnosti mať poznámku proti spoločenskému zriadeniu, vtedy sa tak hovorilo politike. Napriek tomu sa aj dnes môžeme pochváliť Evou Kostolányiovou, Janou Kocianovou, Karolom Duchoňom, Prúdmi, Mariámom Vargom, Kamilom Peterajom s Mekym Žbirkom a Marikou Gombitovou, či Borisom Filanom s Hammelom a skupinou Elán. To je len špička ľadovca, ktorá sa ani dnes neroztopila. Preto si môžeme s radosťou pozrieť vianočné relácie Snehové sypané, Prskavky, alebo Eláňácku Detektívku v réžii Dušana Trančíka, Martina Valenta, alebo Juraja Takáča. Začal sa masový výskyt videoklipov, krátkych pesničkových videí, ktoré vtedy mali uplatnenie len v televíznom vysielaní. Zásadná zmena prišla po roku 1989. Svet sa nám otvoril. Najzreteľnejšie to bolo práve v populárnej hudbe. Meky Žbirka začal moderovať koprodukčný hudobný cyklus s najnovšími svetovými hitmi RHYTMICK. Prvý rok sa pripravoval v holandskom media - city Hilversume. Aj tento žáner pomaly zanikol. Televízne pesničky sa až na veľké spomienkové koncerty objavujú sporadicky v zábavných programoch. Nastúpila SuperStarČeskoslovensko má talent. Ale to je už súčasnosť, o ktorú TROJKA zatiaľ záujem nemá.

Určite so zábavnou hudbou má v archíve RTVS najväčšie zastúpenie televízna zábava. Veď už aj prvý odvysielaný program v päťdesiatich rokoch patril folklóru, vystúpeniu SĽUK-u. Pripravili ho Július Mazanec, Ján Rehák a Emil Rožňovec, trojica ktorá zahájila televízne vysielanie na Slovensku. Preto možno televíznu zábavu zaradiť medzi najstaršie a najtrvanlivejšie žánre vo vysielaní verejnoprávnej televízie. Jej dosah na väčšinu divákov bol samozrejme aj v pozornosti vtedy jedinej vládnucej Komunistickej strany Československa. Mnohé zo zábavných programov možno zaradiť medzi tie, ktorým táto ideológia najviac ublížila. Napriek tomu sú akýmsi dokladom doby. Pri ich sledovaní si môžeme vytvoriť predstavu o atmosfére, ktorá vládla na verejnosti. Na rozdiel od súkromia, kde neraz prevládala nespokojnosť, averzia k politike jednej strany a hmatateľný pocit neslobody. Televízia však svojho diváka aj tak nestratila. V programoch obalených do socialistického realizmu, či reálneho socializmu, sa objavovali zabávači, ktorí napriek dobe vedeli zabávať, herci, ktorí vedeli hrať a speváci, ktorí vedeli spievať. A diváci im s uspokojením tlieskali. Z tých najstarších si treba spomenúť na Františka Dibarboru a Krištofa Veselého. Obaja, všestranní umelci, boli nositeľmi nefalšovanej zábavy. Neskôr, najmä v šesťdesiatych rokoch, nastúpili komici z legendárnej Tatra revue, bratislavského kabaretu, Jozef Hanúsek, Michal Belák, Jaroslav Ďuríček, Maja Velšicová, Michal Slivka a Majda Paveleková. Spolu s nimi nielen na domovskej scéne, ale už aj v televízii účinkovali populárni speváci, Jozef Krištof, Zdeněk Sychra, Nora Blahová, Jana Beláková a mnohí ďalší. Ak sa nájde niečo v archíve RTVS, určite to bude zaujímavé nielen pre sentimentálne spomínanie, ale aj pre spôsob zábavy, aký bol vtedy žiadaný.  V tom období vznikajú dvojice zabávačov Milan Lasica s Julom Satinským a Oldo Hlaváček s Ivanom Krajíčkom. Dva odlišné spôsoby humoru. Jedno  mali spoločné. Mali svojho diváka a boli neodlučne spojení so životom. Ich humor priamo reagoval na to v čom sme žili. Smiech nevyvolávali kopaním do zadku, prezliekaním sa do ženských šiat, či používanie maďarského prízvuku. Lasicov a Satinského Bumerang bol na rozdiel od Krajíčkovho a Hlaváčkovho Hostinsca pod gaštanom z politických príčin zastavený. Pokiaľ humor prvých dvoch niekomu vo vládnucej komunistickej strane prekážal, Krajíček a Hlaváček pokračovali ďalej. Opäť sa rozohrala hra na zákaz – povolenie. V textoch sa hľadali skryté významy, o ktorých nevedeli ani samotní tvorcovia. Televízna zábava, to neboli len veľké zábavné programy ako Dvaja z jedného mesta, Farebná estráda, Etapa 50. Televízny kabaret, alebo humoristická relácia sa pravidelne objavovali vo vysielaní. Ktosi je za dverami po krátkom návrate Lasicu a Satinského na obrazovku, Dvaja z jedného cesta s Mirom Nogom, Štefanom Skrúcaným a ambicióznym Paľom Juráňom, ale aj Vtipnejší vyhráva s Ivanom Krajíčkom, či Oldom Hlaváčkom. Nešlo o satiru. Prevládal humor a vtip. Diváci sa zabávali a funkcionári na ÚV KSS boli spokojní, pretože ľudia aspoň na chvíľu zabudli na každodenné starosti. Vlastne tak je to doteraz. Dominantnými režisérskymi osobnosťami bratislavskej zábavy bol Karol Strážnický, Ján Roháč a Juraj Takáč. Práve oni posúvali kvalitu predlôh a snažili sa vďaka technickému tímu video inžinierov Ruda Šimka využívať nové obrazové technológie. Medzi významnejších dramaturgov televíznej zábavy patril nesporne Jaroslav Mareš, Vlado Juhanesovič a Boris Filan. Samostatnú kategóriu tvorili televízne Silvestre. Už od leta sa každoročne pripravoval veľký silvestrovský zábavný program zostavený z pesničiek a hraných scénok, ktorým mala vyvrcholiť zábavná tvorba v televízii. Už sa tradovalo, že vždy po odvysielaní silvestrovského programu, ktorý bol zväčša sklamaním, bol šéfredaktor z funkcie odvolaný. Je zaujímavé, že ani po roku 1989 s nástupom parlamentnej demokracie (nie ľudovej, ani liberálnej) sa akési kádrovanie zábavných programov nezmenilo. Najmä po roku 1993, po vzniku Slovenskej republiky a Slovenskej televízie boli novodobí zabávači, Milan Markovič so svojou televíznou talk show, alebo Apropo TV s Jarom Filipom, Rasťom Piškom a kolektívom humoristov rázne odstránení z vysielania. Ani prvý a zároveň aj posledný program s aktuálnou politickou satirou Halušky nemal dlhý život. Z tých, ktorí vedeli zabávať a pokračovali ďalej, bola úspešná najmä relácia Čo dokáže ulica s Oliverom Andrásym a Elenou Vacvalovou. V skrytej kamere sa neskrytou formou odhaľovala najmä naivita a nevšímavosť ľudí, z ktorých si zabávači robili žarty. V súčasnosti tento typ humoru zanikol. Je nahradený akýmisi spoločenskými hrami, ktoré len ťažko spĺňajú minimálne estetické nároky chápavého diváka.

Opticky sa zdá, že dramatická tvorba ani dnes nechýba vo vysielaní televíznych staníc. Žiaľ súčasnosť, oproti minulým desaťročiam, ponúka len plytké príbehy. Detektívky, napätie a násilie je obsahom sporadických pôvodných diel. Ani televízne seriály neprinášajú náročnejšie témy. Neodrážajú dokonca ani reálny život. Neraz sme svedkami trápnych, málo uveriteľných situácií, s nepochopiteľnými motiváciami. Dnešní herci, napriek svojim ambíciám, nemajú šancu rásť spolu s televíznou drámou. Akákoľvek snaha o návrat k náročnosti sa stretne s výčitkou: „Kto by sa na to dnes pozeral?“. Boli diváci v minulom storočí iní? Čo sa stalo s verejnosťou, keď jej dávajú prívlastok „spotrebiteľská“. Možno je to práve pre jej postoj k vlastnej reflexii v umení, zvlášť v televíznej tvorbe. Stačí, keď nás televízia na chvíľu zabáva. Nie je na príčine len predsudok a alchýmia čísiel sledovanosti televíznych programov, ktoré nám podsúvajú fakt, že divák „osprostel“? Určite je to akýsi kultúrny (či nekultúrny?) marketing a trh, ktorý odrádza ľudí od náročnejším obsahov v umeleckých dielach. Ten istý trh má dostatok prostriedkov, aby stav vnímania umenia, v našom prípade umenia v televízii, zvrátil. Samozrejme, musel by chcieť. Určite si práve pri sledovaní nekonečného radu starších kvalitných televíznych inscenácií od antickej drámy až po blízku minulosť obnovíme spomienku na dobu, ktorá sa nevráti. Sú dôkazom, že tvrdenie „všetko bolo zlé, poplatné režimu jednej strany,“ neplatí. Práve dramatická tvorba vo verejnoprávnej televízii je toho dôkazom. Od prvých začiatkov Československej televízie bolo dosť tých, ktorí napriek neskúsenosti s televíznym obrazom vedeli vytvoriť diela trvalej hodnoty. Magda Husáková-Lokvencová, Jozef Zachar, Stanislav Barabáš, Martin Hollý, Jozef Budský, Miloslav Luther, Miloš Pietor a mnohí ďalší sa zaslúžili o diela, ktoré určite patria do Zlatého fondu televíznej tvorby na Slovensku. Vo vysielaní TROJKY si môžeme pripomenúť skvelý televízny film Balada o siedmich obesených režiséra Martina Hollého. Alebo adaptáciu drámy Thomasa Manna Mário a kúzelník v réžii Miloslava Luthera, ktorá získala v Monte Carlo Striebornú nymfu. Nezabudnuteľný bol výkon vtedy mladého herca Juraja Kukuru. Sonatína pre páva od Osvalda Zahradníka v réžii Miloša Pietora získala cenu na festivale v Plovdive. Skvostom je aj televízne spracovanie ľudovej komédie Jozefa Hollého Kubo s Jozefom Krónerom v réžii Martina Ťapáka. Ťapák sa významne zapísal do dejín pôvodnej tvorby aj inými dielami televíznej hudobnej a lyrizovanej drámy, Rok na dedine, Balada o Vojtovej Marine. Je to len malá pripomienka diel, o ktorých nemožno tvrdiť, že boli poplatné dobe, najmä komunistickej propagande. Veľkú zásluhu na výsledku mali slovenskí herci. Od prvej borodáčovsko-bagarovskej generácie až po dnešok divadelná scéna ponúkla slovenskej kultúre dostatok osobností. Hana Meličková, Mikuláš Huba, Viliam Záborský, Július Pántik, Ladislav Chudík, Karol Machata, Štefan Kvietik, Ivan Mistrík, Ctibor Filčík, Jozef Króner, Milan Kňažko a mnohí ďalší bez predchádzajúcej televíznej skúsenosti formovali tvár Bratislavských pondelkov. Tie patrili slovenskej televíznej tvorbe a doteraz si ich pamätajú aj diváci v Čechách. Jozef Kočí, bol jedným z dramaturgov, ktorý sa významne zaslúžil o výber a kvalitu bratislavského vysielania literárno-dramatickej redakcie. V jeho dramaturgii spolu s Jozefom Paštékom vznikla Jarošova Tisícročná Včela. V réžii Juraja Jakubiska sa opäť potvrdilo, že základom kvalitného televízneho diela je kvalitná literárna predloha. Ani na to si už dnes nikto nespomenie. Diváckej pozornosti sa tešili televízne seriály. Alžbetin dvor, Červené víno, Vivat, Beňovský!, Sváko Ragan, alebo Útek zo zlatej krajiny nakrútený na motívy knihy Jacka Londona. O dramatickú tvorbu sa nestarala len literárno-dramatická redakcia. Televízne inscenácie a filmy pripravovala už spomínaná redakcia pre deti a mládež. Boli to najmä televízne rozprávky, ale aj inscenácie a filmy pre mládež. O komediálnu a seriálovú dramatickú tvorbu sa starala aj redakcia zábavy. Katarína Svetková, Slávo Marušiak, Vlado Sýkora, neskôr Martin Jaroš, Štefan Gurka, dramaturgovia televíznej zábavy sa plnohodnotne zhostili tvorby takzvaných mikro komédií. Krátke dramatické útvary vznikali zväčša na základe domácej a svetovej literárnej poviedkovej tvorby. Aj dnes je aktuálna Anglická blcha v cárskom Rusku Nikolaja Leskova, kde sa predstavila nová herecká generácia s Peterom Debnárom, Mariánom Labudom st., Stanislavom Dančiakom, Ľubom Romanom, Ľubom Gregorom, Paľom Mikulíkom a ďalšími. Vtedy u divákov zarezonovali Bakalári, cyklus krátkych televíznych poviedok, ktoré pripravovali slovenskí scenáristi na základe diváckych listov. Medzi autormi sa objavili mená ako Boris Filan, Milan Lasica, Ľubo Feldek, Peter Ševčovič.

TROJKA má čo ponúkať. Ak jej spustenie si vynútil čas, tak bol určite najvyšší. Slovensko sa stále viac prepadáva do súčasnosti, ani nie do budúcnosti, bez akejkoľvek kontinuity. Netreba zdôrazňovať, že čas nič z toho, čo bolo, nezmaže. Sú to sami ľudia, ktorí rýchlo zabúdajú. Svojou nenásytnou honbou po novinkách prepĺňajú priestor vyhradený pre minulosť. Pritom práve minulosť ponúka súčasnosti argument, ktorý v sebe skrýva autentické hodnoty. Rovnako ako televízne relácie, ktoré tvorili ľudia. Na rozdiel od ideológií, ktoré písali len dejiny víťazov a porazených. O tom je, či by mala byť TROJKA – vyhradený vysielací ČAS pre KAŽDÉHO.

Ľubo Belák

16.1.2020

Dnešný dátum

štvrtok, 9 apríl 2020
14:07:50

Návštevníci

Práve tu je 30 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Novinky

Zdeněk Sychra - Rozlúčka s priateľom Zdeněk Sychra - Rozlúčka s priateľom 2020-04-03 - Zdenko, tvoj odchod ma nielen prekvapil ale aj sklamal. Rátal... Čítaj viac
Pán premiér Matovič, prosím vás, neplačte! Pán premiér Matovič, prosím vás, neplačte! 2020-03-22 - Vážený pán premiér, priznám sa, nebol som váš volič,... Čítaj viac
Igor „Luther“ Matovič a jeho “demokratická” koalícia Igor „Luther“ Matovič a jeho “demokratická” koalícia 2020-03-07 - Vzbura davov od José Ortega y Gasset (1930), jedno z k... Čítaj viac
Kotleba, Kiska, Kňažko, politici, pokrytectvo a sloboda slova Kotleba, Kiska, Kňažko, politici, pokrytectvo a sloboda slova 2020-02-02 - Rozpálené Slovensko pomaly pripomína rímske Koloseum s&n... Čítaj viac

JEvents Calendar

April 2020
S M T W T F S
29 30 31 1 2 3 4
5 6 7 8 9 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 20 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30 1 2