Keď mi dnes Dodo Šuhajda zatelefonoval, že zomrel Kája, myslel som si, že hovorí o nejakom našom priateľovi. Vlastne mal pravdu. Napriek tomu, že sme sa stretávali zväčša pracovne, bol našim priateľom z brandže. Určite je to šokujúce spoznanie, že každý má vyhradený čas na život. U ľudí akým bol Karel Gott to však neplatí. Kája bude žiť naveky v našich spomienkach, ale najmä v pesničkách ktoré daroval všetkým. A bolo nás dosť.

Záznam piesne Mám rozprávkový dom - Lýra 50 rok 2016

Dnes nie je v móde pozastaviť sa nad postojmi ľudí, ktorí nezištne pomáhajú druhým, nehľadajú výhodné spoločenské postavenia a najmä, nederú sa k politickej moci. Jednoducho žijú svoj ľudský život. A o tom bol, je a navždy bude príbeh, ktorým naplnil svoje poslanie francúzsky spisovateľ Victor Huro, autor divadelných hier Cromwell a Hernani. Je to historická novela Les Misérables, ktorá natrvalo umiestnila autora do siene slávy. Do slovenčiny sa titul dostal ako Bedári, pričom najbližšie je slovenský význam mizerný, úbohý. Napriek tomu sa u nás udomácnili Bedári. V Hugovom príbehu však nejde o najchudobnejších z chudobných. Jeho Mizéria pochádza z pocitu neslobody, krivdy a nespravodlivosti. Príbeh o Jeanovi Valjeanovi (Žánovi Valžánovi), ktorého núdza prinútila spáchať zločin krádeže, nie je romantická kriminálka, aj keď druhou najvýznamnejšou postavou príbehu je väzenský strážca a neskôr policajný inšpektor v Paríži, Javert. Ústrednou témou je spoločenská zmena, revolučný prerod, a možno pôrod nových časov. Pričom sa napriek dramatickým udalostiam v Paríži celý konflikt odohráva medzi Valjanom a Javertom (Žavértom), súcitom a svedomím, ľudskosťou a poslušnosťou, platnými zákonmi monarchie a ľudskými právami. Hugo sám bol veľkým bojovníkom proti trestu smrti. Ak si niekto predstavuje príbeh o trestancovi ako oslavu hrdinstva, potom sa žiaľ mýli. Napriek revolučnému prostrediu Paríža v príbehu nenájdeme hrdinov a zbabelcov, ani víťazov a porazených. Ak niečo zvíťazí, tak je to súcit s človekom a spravodlivosť posilnená svedomím. Preto Hugov príbeh je nadčasový. Ako skúsený spisovateľ tému múdro zabalil do nežného vzťahu mladých ľudí, kde jediným lajtmotívom je láska a nežnosť. Posilnil tým príbeh o romantický  parfum lásky.

Pozvánka na premiéru projektu Chlapčenský úsmev.

Dnes 1. septembra o 20,10 hod. na Dvojke

Ďalší spomienkový koncert, tentoraz so sedemdesiatnikom

Ľubošom Zemanom

scenár, réžia, dizajn scény a grafická animácia Ľubo Belák

Báseň CODA

(spomienka na Maroša Bančeja)

Odišiel básnik? Čo je to za nezmysel. Básnici neodchádzajú. Sú stále tam, kde sú doma, v nebi. To len my, smrteľníci máme občas šťastie, že ku nám doletia a obtrú sa o nás krídlami. Maroš ich mal dobité a olámané, ale nikdy nezabudol lietať. Čo už na tom že navonok vyzeral ako jeden z nás.

Neveríte?

Tu je krátka správa od Maroša

Spoznal som ho na Kremnických Gagoch. Sympaťák, recesista, ale najmä odvážny chlap. Telom organizátor, dušou divadelník. Miro bol jedným z tých, ktorí nečakajú na nič, všetko si vybojujú na bojovom poli všedných dní a zbytočných ľudí. Dokázal na naše „nekultúrne“ podmienky každoročne oživovať kultúru na tej najvyššej úrovni. Ako horolezec bez istenia sa vedel vyšplhať na najvyšší vrch drámy. Napriek tomu, keď mal vystúpiť na javisko, bol ostýchavý. Práve 15. ročník festivalu Vianoce v divadle som s ním musel vopred niekoľkokrát zopakovať jeho úvodnú reč na javisku. Nemal rád zbytočné slová. V súkromí medzinárodný rýchlik, na scéne skromný účinkujúci. Tak som ho vnímal ja. Jeho najväčšou slabosťou boli herci. Vymyslel a zrealizoval akési Zábradlie slávy. Miesto, kam každoročne pribudla tabuľka s menom a podpisom niektorého zo slovenských a českých umelcov. Dokázal neraz nemožné, dotiahnuť do Myjavy herecké esá. V decembri 2018 to bol Bolek Polívka a herecký ansábel z Astorky. Po ich predstavení sme si posedeli, pokecali a poniektorí aj popili. Frankie, Frenky, Frenkie, každý ho volal po svojom, v tú našu poslednú spoločnú noc už nepil. Priznal sa mi, že so zdravím to má nahnuté. Povedal som mu: „Kto by nemal...“ V porovnaní s ním som kalika už teraz, čo potom chlap v najlepších rokoch. Spolu s Majom Labudom sme spolu strávili našu poslednú bohémsku noc. Ako to už býva, Frenky si zarecitoval. Vždy začal s pátosom: „ Miroslav F. Kňazský......“ a nasledoval mikrovlnný verš. Priznávam sa, pripil som si na jeho zdravie a ráno som odcestoval do Bratislavy s presvedčením, že sa o rok opäť stretneme. Osud to zariadil po svojom, originálne. Jednoducho rozhodol, že žiadne „ďalšie“ už nebude. Ale bude! Zostanú krásne spomienky na chlapa, divadelníka, ktorého každý volal po svojom. Ja som mu hovoril Frenky.

Lubo Belák

13.6.2019