Roky na deväťročenke pretiekli ako voda v Dunaji a ja som sa chystal na strenú školu. Pomaly sa vo mne rodil akýsi plán, čo budem v budúcnosti robiť. Mal som za sebou úspešný štart v bigbítovej skupine THE PLAYERS a hrať pred publikom ma bavilo. Mama s otcom už vo mne videli  nástupcu operných sólistov, Martvoňa, Pappa, prípadne Krištofa Veselého alebo Kuchára. Začal som sa u pani Frešovej – Hudcovej pripravovať na svoju spevácku kariéru. Žiaľ bigbít a moderná populárna hudba ma zaujímali viac a tak namiesto Konzervatória som si vybral Strednú všeobecnovzdelávaciu školu.

Vtedy u nás gymnáziá neboli. Komunisti ich preventívne zrušili, aby náhodou nezačali vychovávať akýchsi intelektuálnych asociálov. Dal som si prihlášku, urobil pohovory a v septembri som si sadol do stredoškolskej lavice. Otec bol pyšný nielen na mňa ale chvíľu aj na seba. Slávnostne vyhlásil, že moje prijatie na Metodovu vlastne už vopred vybavil po protekcii, takže aj on má zásluhy na mojom prijatí. Odporúčal by som vám vidieť výraz jeho tváre, keď sa odo mňa dozvedel, že som prijímačky úspešne robil na úplne inej škole, na Vazovovej 38. Jeho rozčarovanie trvalo len chvíľu. Zmenilo sa na úprimný smiech. Vlastne to zapadalo do jeho práce. Prežíval svoje najkrajšie obdobie života ako herec v Tatra revue, v období krásnych šesťdesiatych rokov. Takže robiť si žarty z čohokoľvek mu bolo blízke.

SVŠ Vazovova 38 ma prichýlila na tri roky pod svoje krídla. Tu som zažil všetko. Lásky, víťazstvá, prehry, zábavu, plač, revolúciu. Boli to moje šesťdesiate roky mladosti.

Na počudovanie, napriek mojim známkam zo základnej deväťročnej školy, som sa dostal do výberovej 1 A triedy, do výnimočného kolektívu, kde bolo všetko. Excelentní študenti, pekné baby a dostatočne pestrý herbár učiteľov, ktorým sme hovorili profesori, aj keď ich nikto za profesorov nevymenoval. Možno tento zvyk vyvolal český film Cesta do študákovi duše. Profesor Maxián, Múčka, Perečko, Vontorčík, Gažíková, niektoré mená učiteľov, ktoré dodnes nosím v hlave. Účasť v elitnej triede mala niekoľko výhod. Ideálne som sa ukryl medzi študentskými Einstainami, ktorí vždy vedeli všetko. Druhou nespornou výhodou bolo, že ako milovník humoru som mal v poslednej lavici dostatok času a priestoru na vyvolanie humorných situácií. Tie ma sprevádzali až po maturitu.

Ťažko dnes v spomienkach hľadať chronológiu. Po rokoch sa zážitky akoby samovoľne odpojili od času a umiestnili v hlave podľa vlastného uváženia. Dodnes si pamätám akési praktické cvičenia, ktoré sme zväčša mávali skoro ráno, ešte pred východom slnka. Jedným z nich bolo cvičenie z biológie. Obliekli sme sa do bielych plášťov a na chvíľu, ale naozaj len na chvíľu, sa z nás stali vedci, bádatelia, mudrci. Tak to bolo až do chvíle, keď začala pôsobiť droga recesie. Jedno také neslnečné ráno sme mali na stole pripravenú bielu krysu, ktorú sme mali rozpitvať a pozrieť sa ako vyzerá takýto biely potkan zvnútra. Nakoniec z krysy zostali len kúsky pokrájaného mäsa. Hrdinsky som vyhlásil, že to vyzerá ako kuracie mäso a asi by sa dalo jesť. Okamžite z kolektívu spolužiakov prišla výzva, že keď si to myslím, mal by som z toho mäsa ochutnať. Napríklad, čo tak zjesť kúsok potkanieho srdca. „Stav sa o desať korún,“ a to bola vtedy tvrdá mena, „že tento kúsok z krysieho srdca  nezješ.“ „Ja, že nezjem?“ ohradil som sa. Slovo dalo slovo a dostal som na lyžičke neforemný kúsok mäsa. Zavrel som oči a šup s mäsom do úst. Prehltol som, otvoril oči a víťazoslávne som sa okolo seba poobzeral. Na moje prekvapenie a sklamanie nikto mi netlieskal a ani nevyťahoval sľúbených desať korún. Naopak. Nastal hromadný rehot. Nechápal som. Pochopil som to až vtedy, keď mi bolo vysvetlené, že som stávku prehral. Zjedol som síce kus z krysy, ale namiesto srdiečka som skonzumoval kúsok z potkanej labky. Našťastie sa mi nič nestalo. Asi tá krysa bola zdravšia ako ja.

Nezabudnuteľný zážitok bola študentská revolúcia v roku 1968. Bratislavské školy povstali a vznikli akési tribunály, ktoré mali „súdiť“ vlastných učiteľov. Vychádzali školské časopisy a vyhlasovali sa štrajky. Tak sme si predstavovali svoju slobodu, ktorú nám priniesli politické zmeny u nás. Pre mňa to bol čas mojich prvých literárnych pokusov. Uverejnenou prvotinou bola poviedka Bozk, naozaj prvý. Napriek tomu, že som si príbeh vymyslel, väčšina čitateľov na podozrievala, že vznikol na základe mojich prvých sexuálnych zážitkov. Dodnes má moja porno poviedka čestné miesto v neprehľadnom archíve. Možno ju raz nájdem.

Humor neobišiel ani hodiny vyučovania. Som si istý, že každý z nás si pamätá na profesora biológie Perečka. Bol to frajer. Nikdy sme nezistili, či je opitý, alebo sa len na opitého hrá. Pre mňa bola nezabudnuteľná hodina mineralógie, keď dal Perečko kolovať akýsi kus kameňa, ktorý sa náramne podobal kúsku syra. Práve vtedy mi mama na desiatu zabalila biely syr, ktorý sa ako vajce vajcu podobal kameňu. Neváhal som. Keď sa podnos s ukážkou minerálu dostal k mne, vymenil som ho za môj syr a nechal kolovať ďalej po triede. Rátal som, že sa dostane naspäť ku mne a budem mať čas ho vrátiť späť. Omyl! Podnos putoval priamo k Perečkovi. Ten vzal podnos, prizrel sa exponátu, privoňal, očami prešiel po triede a mohutným hlasom zakričal: „Kto to bol? Kto vymenil môj kameň za tento smradľavý syr?“ Už si presne nepamätám, či som sa dobrovoľne priznal, ale vzhľadom na kolegialitu, ktorá panovala v kolektíve spolužiakov odhadujem, že asi áno. Perečka možno práve pre jeho podozrivý červený alkoholický nos som si napriek incidentu so syrom obľúbil. Takých ľudí, ktorí zostali v každej situácii človekom som v živote stretol málo.

Určite si mnohí pamätajú Starcov na chmeli. Filmový muzikál, ktorý bol šitý na mieru vkusu vtedajšej bigbítovej mládeže, kde dominovali gitary. Príbeh sa odohrával na chmeľovej brigáde. Neviem, či to ešte dnes existuje, ale vtedy sa mestská mládež vybrala pomôcť družstevníkom, aby sa nazbieralo čo najviac chmeľu. Mysleli sme si, že je to preto, aby bol celý národ neustále nachmelený. Možno sa niektorí vtedajší politici, volali sme ich komančovia,  báli, aby náhodou ľud nevytriezvel a nevzbúril sa. Dnes viem, že sa obávali zbytočne. Veď aj Nežná revolúcia v 89tom sa na revolúciu podobala len podľa názvu. Uvedomelo som sa prihlásil na letnú chmeľovú brigádu do Žatca. Z bratislavskej hlavnej stanice sme cestovali celý deň. V cieli nás už očakával útulný hangár pre osemdesiat brigádnikov. Brigádničky nám však z bezpečnostných dôvodov odobrali. Také sme mali vtedy ubytovacie možnosti. Môj revolučný, mladosťou nakazený duch sa rozvinul aj v Žatci. Na chmeľnici som robil všetko preto, aby som nemusel sedieť pod lianami a otrocky šklbať do vedierka odporne pichľavé šišky. Už si presne nepamätám motív revolučnej nálady, ale zrazu sme sa skupina študentov a pár študentiek vzopreli diktatúre Šajdíka, nášho telocvikára, ktorý nás na motorke zaháňal do práce. Akonáhle sa stratil, urobili sme čelom vzad, a odpochodovali do ubytovne. Takto sa to opakovalo až do konca brigády. Neuveriteľný bol aj zážitok s profesorom Vontorčíkom, učiteľom chémie. Niežeby to bol zlý človek, ale neustále ma nútil, aby som sa z tej chémie niečo naučil. Statočne som to so štvorkami dotiahol až po maturitu. Na chmeľovej brigáde sa však karta obrátila. Vontorčík, inak slušný človek, sa stal obeťou výsmechu. Určite doteraz netuší prečo. V jedno popoludnie si nás, akúsi pracovnú skupinu, či oddiel, zavolal na družstevný dvor, kde boli naukladané drevené brvná. Chcel nám niečo vážne oznámiť. Posadali sme si oproti nemu. Ak už niekto sedel na brvnách, asi vie, že sedieť na nich je zložité. Najmä pre nohy, ktoré sa musia o niečo oprieť. Nuž sedeli sme, počúvali. Vontorčík, sediac oproti nám v krátkych nohaviciach, musel svoj posed podoprieť členkami na ďalšom brvne. Tak sa stalo, že sa mu vyhrnuli už aj tak krátke gate a z otvoru medzi stehnami A a B sa zrazu vygúľali jeho gule, presnejšie varlatá. Veď viete, kto z chlapov ich nemá, a ktoré dievča sa s takým niečím v živote nestretlo. Komickosť situácie bola napriek vážnosti prejavu Vontorčíka stopercentná. Profesor vážne rozprával o našich pracovných výsledkoch, pričom sa mu jeho prirodzenie oslobodené od gatí voľne pohrávalo v letnom vánku. Výbuchy smiechu striedali karhavé pohľady pána profesora chémie. On dokončil svoj prejav, ktorý mal naozaj gule a my sme sa spokojní pobrali do centra Žatca na dobre vychladené pivo, aby sme splnili svoj záväzok, že pomôžeme chmeliarom k vyššej spotrebe piva a splneniu ročného pánu na sto percent. Ten večer končil grandiózne v miestnej fontáne, kde sme sa nielen okúpali, ale tým aj spáchali zločin narušenia verejného poriadku. Malo nás to stáť pokutu niekoľko sto korún. Príslušníci verejnej bezpečnosti, inak prestrojení policajti, boli nekompromisní. Nezostávalo nám nič iné, ako vytvoriť estrádnu žobravú skupinu, ktorá pobehovala medzi brigádnikmi a svojimi výstupmi si na tú pokutu naozaj zarobila. Horšie to bolo pri odchode zo Žatca, keď sa mala brigádnikom vyplácať almužna za drinu v chmeľnici. Čo sa mňa týka, vyrátali mi, že vzhľadom na moje pracovné výsledky musím ešte zo svojho doplatiť na stravu a ubytovanie tridsať korún. S radosťou a bez smútku som to zaplatil a naveky som sa rozlúčil s manuálnou prácou.

Prišla zima a s ňou lyžiarske zájazdy. Aj naša trieda pod vedením telocvikára Šajdíka sa ocitla na kopci neďaleko Ilavy, kde sme naplno využívali slobodu pohybu, aj prejavu. Nezabudnuteľné boli zábavné večery pod taktovkou vyšportovaného telocvikára. Vymýšľal pre nás rôzne hry a spoločenské podujatia, ktoré nám mali spríjemniť náš pobyt. Jednou z hier bola zborová skladba Pásol Jano tri voly...u hája. Podľa Šajdíkových predstáv sme namiesto slova tri mali ukázať na jednej ruke tri prsty, namiesto slova voly zas s oboma rukami a s prstami pri hlave stvárniť vola. Samotná situácia si žiadala zmenu. A tak som, žiaľ jediný, namiesto prstov pri hlave, pri slove voly ukázal na Šajdíka, ktorý bol práve chrbtom ku mne. Nanešťastie jeho tanečný pohyb práve prechádzal do otočky a tak sa jeho oči stretli s mojim ukazovákom. Zborový rehot sa zmenil na hrobové ticho. „Belák!“ zareval na mňa Šajdík. „Poď okamžite von!“ zavelil na odchod zo spoločenskej miestnosti priamo do pivnice lyžiarskej chaty. Priznám sa, nebolo to len moje gesto ukazovákom, ale aj rovnaký záujem o miestnu dcéru chatára, ktorá rozbesnela konkurenta v balení, ale najmä  poníženého telocvikára. Šajdík mi vtedy v pivnici bez svedkov vypálil niekoľko faciek a viac som si na lyžiarskom zájazde nezalyžoval.

Táto príhoda mala pokračovanie. Naša trieda vzhľadom na dobré rodičovské zázemie dostala možnosť odcestovať začiatkom leta do Bulharska. Dokonca nám bol pridelený celý spací vozeň, ktorý nám nerobil len dopravný prostriedok, ale aj hotel. Z Bratislavy nás posúvali po viacerých staniciach až na pobrežie Čierneho mora. Malo to byť veľké finále úžasného zájazdu po spriatelených krajinách. Pripomínam, že vtedy boli v Európe aj znepriatelené štáty, kam by sme sa so železničným vozňom len tak ľahko nedostali. Bulharská pláž bola vtedy vychýrené turistické miesto, kde sa okrem kúpania dalo aj po večeroch zabávať v tanečných lokáloch a baroch. Napriek výstrahe Šajdíka, ktorý bol opäť vedúcim zájazdu, sme tajne zorganizovali poznávací výlet po nočných zábavných podnikoch. Bolo to úžasné. Zatancovali sme si, niečo popili a poniektorí aj vyskúšali, ako sa dá v noci ležať s dievčaťom na pláži. Hodiny ubiehali. Keď sme toho mali dosť, vybrali sme sa späť do nášho hotela na koľajniciach. Návrat bol grandiózny. Vo dverách vozňa stál Šajdík s ohnivým pohľadom a s neuveriteľným revom nás vítal na bulharskej stanici. Medzičasom naši učitelia, zodpovední pedagogickí pracovníci, vyhlásili na polícii celoštátne pátranie po utečencoch, študentoch bratislavskej školy. Samozrejme som bol opäť označený za organizátora nezákonného výletu a v krátkom procese aj odsúdený. Viac som si v mori nezaplával. Náhradné riešenie bolo povaľovanie sa na piesku, ale aj po krk v ňom zahrabaný. Že vraj z toho vznikla aj historická fotografia. Škoda, že život sa riadi textom Šlitrovej a Suchého pesničky „to všechno vodnééés čas“ - spolu s fotografiami, žiackymi knižkami, vysvedčeniami a zabudnutými spomienkami.

Dnes, keď sa pozerám na mladých ľudí, je mi ľúto, že nemôžu prežiť to, čo sme vtedy prežívali my, naplno a slobodne. Nechcem robiť zo seba akéhosi historika, či kronikára dejín Slovenska, ale doba, v ktorej sme mali šťastie prežiť svoju mladosť, znamenala v minulom storočí vrchol nového humanizmu. Nebolo až tak ďaleko od konca druhej svetovej vojny, takže tretia tak skoro nehrozila. Komunisti na chvíľu začali strácať dych a do popredia sa dostávali úplne nové myšlienky o spoločnosti. Vo Francúzku sa študenti začali búriť proti domácim poriadkom. V Amerike hippies a ostatná mládež vystúpila proti nezmyselnej vojne vo Vietname. Na scénu sa dostali The Beatles, The Rolling Stones, Jimi Hendrix, Janis Joplin, v literatúre sa objavili beatnici. Celý svet bol plný očakávania na zmenu. Zmenu, ktorá konečne prinesie vytriezvenie z nezmyselného súperenia moci a peňazí. Stačilo málo, a svet by sa začal zelenať pre všetkých. V tejto atmosfére sme žili aj my, študenti Strednej všeobecno-vzdelávacej školy na Vazovovej 38.

14.11.2019

Ľubo Belák