„Život je ako divadelná hra, nezáleží na tom, ako dlho trvá, ale ako dobre bola zahraná.“ Seneca. Nie je to jediný citát slávneho filozofa antického Ríma. Vystihuje skôr tému konfrontácie umeleckej tvorby a mediálnych analfabetov, ktorá sa z nedostatku súdnosti, ale dostatku politických objednávok objavuje na internete, v denníkoch a na sociálnych sieťach.

Žijeme v dobe smartfónov, tabletov a vymytých mozgov, v ktorých zväčša zavládne panika, keď sa úplnou náhodou dotknú náročného posolstva pretlmočeného cez literatúru, film, divadlo, ale aj televíziu. Práve tá v ostatnom čase úplne rezignovala prinášať obsahy, ktoré sa snažia o reflexiu súčasnosti a provokujú diváka zamyslieť sa aj nad sebou samým. Time si money, čas sú peniaze. Jediná rovnica, ktorá určuje nielen kvantitu, ale aj kvalitu nášho života. Stojí to zato? Naozaj sme natoľko zdegradovaní, že si nerozdelíme svoj čas, ktorý nám vymeral život, aj na niečo hlbšie, múdrejšie, obohacujúcejšie?

Nie vždy sa podarí pripraviť dobrú večeru. Určite mi dajú za pravdu najmä tí, ktorí nevedia variť. Tak ako ja. Napriek tomu si myslím že sa dá večerať aj inak, cez uši, oči, možno aj hmatom, určite však dušou. Overil som si to na uvedení zbierky básní Storočie, kruté StoOčie môjho priateľa Milana Richtera. Jeho poézia a moje organizačné schopnosti (samochvála) spolu s Erikom Ondrejičkom, Jankom Gallovičom, Vladom Krížom, Deniskou Vyčichlovou a Erikom Mikurčíkom garantovala, že pripraviť literárnu večeru sa nielen oplatí, ale stojí zato. K bohatému poetickému stolu sme pozvali aj našich priateľov, Tonka Hykischa, Laca Volka, Rasťa Piška, Zuzku Cigánovú, Palka Traubnera, Janka Tazberíka a mnohých ďalších, ktorí sa postarali o neopakovateľnú atmosféru v ARTHUR cafe na Zámockej 10. Aby sa na jedálny lístok nezabudlo, Tono Šmotlák fotograficky zmapoval celé večerné MENU. Dobrú chuť!

Ľubo Belák

27.11. – 28.11.2019

Povahu Slovákov v dejinách zväčša vystihovali pojmy ako bača, ovce, salaš, bryndza, fujara. S tým sme sa  príchodom počítačov, internetu a sociálnych sietí definitívne rozlúčili. Stali sme sa, aj keď na poslednú chvíľu, súčasťou Európy. Jediné, čo nám zostalo, je frflanie na všetko, čo nie je naše, čo nemá korene na Slovensku. Napriek tomu sa prezentujeme ako moderný národ so všetkým, čo takéto označenie znamená. Preto ak som použil v názve slovesný tvar usalašiť sa v spojení s Broadwayom, nemýlil som sa. Na niekoľko mesiacov sa v podobe muzikálu West Side Story usalašil v ružinovskom Cultuse. Príbeh Rómea a Júlie v prostredí New Yorskej štvrte Upper West Side päťdesiatych rokov napriek sťahovaniu na Slovensko nestratil na svojej príťažlivosti.

Prešla jar, leto ubehlo ako povodeň a ani sme sa nenazdali, je tu Nežná revolúcia. Presnejšie akési oslavy výročia udalostí z roku 1989. Keď mi niekto v šesťdesiatych rokoch rozprával o Druhej svetovej vojne a Slovenskom národnom povstaní, zdalo sa mi to až príliš dávno na to, aby som to bral vážne. Niečo sa zmenilo. To niečo som ja. Na moje dvadsiate narodeniny si už nepamätám a moje športové výkony sú len matné spomienky na smiešne pohyby.

Roky na deväťročenke pretiekli ako voda v Dunaji a ja som sa chystal na strenú školu. Pomaly sa vo mne rodil akýsi plán, čo budem v budúcnosti robiť. Mal som za sebou úspešný štart v bigbítovej skupine THE PLAYERS a hrať pred publikom ma bavilo. Mama s otcom už vo mne videli  nástupcu operných sólistov, Martvoňa, Pappa, prípadne Krištofa Veselého alebo Kuchára. Začal som sa u pani Frešovej – Hudcovej pripravovať na svoju spevácku kariéru. Žiaľ bigbít a moderná populárna hudba ma zaujímali viac a tak namiesto Konzervatória som si vybral Strednú všeobecnovzdelávaciu školu.