Marián Geišberg, muž so smutnými očami, ale s večným úsmevom v duši. Tak si ho budem pamätať, pokiaľ sa k tomu Nebu, kam odletel, nepriblížim aj ja. Mnohí budú určite na neho spomínať ako na vynikajúceho herca, divadelného básnika, ktorého každé slovo na scéne ukrývalo niečo záhadné.

Sto rokov života je pre človeka spravidla len nedosiahnuteľnou métou. Po takom čase je neraz ťažké spomenúť si na zážitky z vlastnej mladosti. Iné je spomínať kolektívne. Pamäť národa, spoločnosti, hordy, či monarchie je ohraničená len vlastnou schopnosťou pamätať si, ale najmä poučiť sa z minulosti. Históriu zväčša píšu víťazi a tak sa výklad dejín stáva skôr rukoväťou boja o moc ako pravdivým ohliadnutím sa za minulosťou. Chronicky katastrofálne je spomínanie, ak sa ho ujmú politici. Tí si nepamätajú ani na svoje vlastné prešľapy a chyby. Až na malé výnimky. Takou je osobnosť politika, prvého prezidenta Československej republiky T.G. Masaryka.

(príhovor pri svadobnom stole)

Naša Silvinka, náš Martin,

dnes, 29. septembra 2018 ste zvládli premiéru predstavenia, ktorá nemá reprízu. Autorom bol sám život a réžiu, choreografiu spolu s produkciou ste zvládli sami. Veď máte na to všetky predpoklady.

Táto správa, na rozdiel od mojich blogov vznikla vopred. Má to svoje výhody, ale aj skryté nebezpečenstvá. Veď sám Život je nevyspytateľný a ako sa hovorí „Človek mieni, Pán Boh mení.