Pozývam všetkých na okružnú cestu po mojom živote. Nie že by bol niečím výnimočný, ale nechcem byť na tejto ceste sám.
Internet je dnes pre mnohých jediným spôsobom ako sa stretávať s ľuďmi, vymieňať si názory a tak trochu si aj posťažovať. Pre mňa je to jeden z novodobých spôsobov poznania. Keď sa chcem porozprávať s priateľom tak ho radšej pozvem na pohár vína, prípadne kávy.
Preto je moja webová stránka tak trochu zrkadlom mojej práce a názorov, ktoré nemusia a ani neboli geniálne, naopak niekedy až zarážajúco naivné. Ale taký je človek. Géniovia žijú iba v memoároch a v tradícii.
Niekedy mám pocit, najmä keď sa pozriem späť, že som prežil niekoľko životov a už ma na tomto svete nič neprekvapí. Viem, je to len nostalgia za tým, čo bolo, pri čom som bol aj ja a kde som stretol veľa nových ľudí, v nových prostrediach a situáciách. Je stále čo objavovať, čomusi sa priučiť. Práve vtedy mám pocit, že som malé dieťa a priznám sa, veľmi rád sa tajne vo vnútri správam ako puberťák.
Ponúkam informácie nielen o tom, čo som vytvoril, ale aj práce svojich priateľov alebo ľudí, ktorých si vážim. Viem, že tu nebudeme naveky a je dobre si zalistovať v denníku osudov každého človeka.
BIGBÍŤÁK
SLOVÁ
NA CESTE
Súcit a Svedomie Úbohých na Novej Scéne
Dnes nie je v móde pozastaviť sa nad postojmi ľudí, ktorí nezištne pomáhajú druhým, nehľadajú výhodné spoločenské postavenia a najmä, nederú sa k politickej moci. Jednoducho žijú svoj ľudský život. A o tom bol, je a navždy bude príbeh, ktorým naplnil svoje poslanie francúzsky spisovateľ Victor Huro, autor divadelných hier Cromwell a Hernani. Je to historická novela Les Misérables, ktorá natrvalo umiestnila autora do siene slávy. Do slovenčiny sa titul dostal ako Bedári, pričom najbližšie je slovenský význam mizerný, úbohý. Napriek tomu sa u nás udomácnili Bedári. V Hugovom príbehu však nejde o najchudobnejších z chudobných. Jeho Mizéria pochádza z pocitu neslobody, krivdy a nespravodlivosti. Príbeh o Jeanovi Valjeanovi (Žánovi Valžánovi), ktorého núdza prinútila spáchať zločin krádeže, nie je romantická kriminálka, aj keď druhou najvýznamnejšou postavou príbehu je väzenský strážca a neskôr policajný inšpektor v Paríži, Javert. Ústrednou témou je spoločenská zmena, revolučný prerod, a možno pôrod nových časov. Pričom sa napriek dramatickým udalostiam v Paríži celý konflikt odohráva medzi Valjanom a Javertom (Žavértom), súcitom a svedomím, ľudskosťou a poslušnosťou, platnými zákonmi monarchie a ľudskými právami. Hugo sám bol veľkým bojovníkom proti trestu smrti. Ak si niekto predstavuje príbeh o trestancovi ako oslavu hrdinstva, potom sa žiaľ mýli. Napriek revolučnému prostrediu Paríža v príbehu nenájdeme hrdinov a zbabelcov, ani víťazov a porazených. Ak niečo zvíťazí, tak je to súcit s človekom a spravodlivosť posilnená svedomím. Preto Hugov príbeh je nadčasový. Ako skúsený spisovateľ tému múdro zabalil do nežného vzťahu mladých ľudí, kde jediným lajtmotívom je láska a nežnosť. Posilnil tým príbeh o romantický parfum lásky.
Chlapčenský úsmev na Dvojke
Pozvánka na premiéru projektu Chlapčenský úsmev.
Dnes 1. septembra o 20,10 hod. na Dvojke
Ďalší spomienkový koncert, tentoraz so sedemdesiatnikom
Ľubošom Zemanom
scenár, réžia, dizajn scény a grafická animácia Ľubo Belák
Báseň CODA
(spomienka na Maroša Bančeja)
Odišiel básnik? Čo je to za nezmysel. Básnici neodchádzajú. Sú stále tam, kde sú doma, v nebi. To len my, smrteľníci máme občas šťastie, že ku nám doletia a obtrú sa o nás krídlami. Maroš ich mal dobité a olámané, ale nikdy nezabudol lietať. Čo už na tom že navonok vyzeral ako jeden z nás.
Neveríte?
Tu je krátka správa od Maroša
Frenkie, Frenky, Frankie, chlap mnohých mien
Spoznal som ho na Kremnických Gagoch. Sympaťák, recesista, ale najmä odvážny chlap. Telom organizátor, dušou divadelník. Miro bol jedným z tých, ktorí nečakajú na nič, všetko si vybojujú na bojovom poli všedných dní a zbytočných ľudí. Dokázal na naše „nekultúrne“ podmienky každoročne oživovať kultúru na tej najvyššej úrovni. Ako horolezec bez istenia sa vedel vyšplhať na najvyšší vrch drámy. Napriek tomu, keď mal vystúpiť na javisko, bol ostýchavý. Práve 15. ročník festivalu Vianoce v divadle som s ním musel vopred niekoľkokrát zopakovať jeho úvodnú reč na javisku. Nemal rád zbytočné slová. V súkromí medzinárodný rýchlik, na scéne skromný účinkujúci. Tak som ho vnímal ja. Jeho najväčšou slabosťou boli herci. Vymyslel a zrealizoval akési Zábradlie slávy. Miesto, kam každoročne pribudla tabuľka s menom a podpisom niektorého zo slovenských a českých umelcov. Dokázal neraz nemožné, dotiahnuť do Myjavy herecké esá. V decembri 2018 to bol Bolek Polívka a herecký ansábel z Astorky. Po ich predstavení sme si posedeli, pokecali a poniektorí aj popili. Frankie, Frenky, Frenkie, každý ho volal po svojom, v tú našu poslednú spoločnú noc už nepil. Priznal sa mi, že so zdravím to má nahnuté. Povedal som mu: „Kto by nemal...“ V porovnaní s ním som kalika už teraz, čo potom chlap v najlepších rokoch. Spolu s Majom Labudom sme spolu strávili našu poslednú bohémsku noc. Ako to už býva, Frenky si zarecitoval. Vždy začal s pátosom: „ Miroslav F. Kňazský......“ a nasledoval mikrovlnný verš. Priznávam sa, pripil som si na jeho zdravie a ráno som odcestoval do Bratislavy s presvedčením, že sa o rok opäť stretneme. Osud to zariadil po svojom, originálne. Jednoducho rozhodol, že žiadne „ďalšie“ už nebude. Ale bude! Zostanú krásne spomienky na chlapa, divadelníka, ktorého každý volal po svojom. Ja som mu hovoril Frenky.
Lubo Belák
13.6.2019
Frenkie
Verejná poprava totality
Verejná poprava totality
Mladé dievča z portálu Aktuality.sk ma požiadalo o pár spomienok na nezabudnuteľnú Bratislavskú lýru 1989. Tu je celý článok
Fanúšikovia ju nosili na rukách, komunistickým pohlavárom narobila hlboké vrásky. Joan Baez v priamom prenose štátnej televízie podporila disidentov a pozvala na pódium zakázaného pesničkára, ktorému vypli zvuk. Autentické spomienky účinkujúcich, ľudí zo zákulisia aj priamych účastníkov malej hudobnej revolúcie, ktorá pred 30 rokmi prevalcovala ČSSR.