Sme vydieraní strachom. Ten je neraz motorom našich skutkov. Či už to je zbabelý útek, hrdinský čin, alebo dobrý obed, ktorý zaženie strach pred vyhladovaním. Ale ten najhorší pocit je strach z vlastnej smrti. Podčiarkujem vlastnej, pretože smrť iného, či už v rodine, medzi priateľmi, ale aj vo filme, či televíznom seriáli vyvoláva skôr ľútosť zo strany blízkeho, možno aj zo straty obľúbenej postavy z románu. Ani samovrah sa neraduje, keď si podrezáva žily.

To čo je? Môžete sa hneď v úvode spýtať a žiadať o vysvetlenie. V prvom rade o aké Kukurove hriechy ide a navyše predsa Kukura nepatrí Dostojevskému? Ale patrí! Tak ako sa na hriech patrí, aj Kukura nesie svoju stigmu hriešnosti. Je však odlišná od stigmy poznačujúcej hriešnosťou, akéhosi osudového predurčenia páchať hriech. Tie Kukurove hriechy patria na javisko. Môžem to dosvedčiť, pretože som bol toho svedkom v divadle Aréna, kde sa odohrával príbeh Bratov Karamazovovych, či Karamazovovcov.

Rok 2017 je na Slovensku venovaný Jozefovi Hurbanovi Vajanskému, aj keď by to mal byť skôr rok sedemdesiatnikov. Janko Lehotský, Marián Varga, Vladimír Grigorievič Titov, David Bowie, Viktor Preis, Gabriela Beňačková, Elton John, Johan Cruif, František Mikloško, Salman Rushdie, Zuzka Cigánová, Helena Vondráčková, Carlos Santana, Marián Lapšanský, Jozef Bednárik, Stephen King, Dežo Ursíny, Hilary Clintonová, Paco de Lucia, Arnold Schwarzenegger, Jiří Bartoška, Jaroslav Hutka, Vladimír Mišík, Julie Driscoll a Juraj Kukura. Tieto mená, a je ich nepomerne viac, sa objavili na listine tohoročných sedemdesiatnikov.

Závislosť na drogách prináša so sebou nielen poškodenie tela a duše, ale aj komplikuje vzťahy s priateľmi, rodinou, známymi, či spolupracovníkmi. Droga, ktorá sa objavila v divadle Nová scéna, je však odlišná. Nefajčí sa, nepichá sa do žíl a nevdychuje. Jednoducho je to droga, ktorá neškodí, ale lieči. Určite ste v tomto tvrdení odhalili, že tou drogou je SMIECH. Jeho najväčším nebezpečím je, že je prudko nákazlivý a divák sa stáva okamžite závislým. Potvrdila to aj nová premiéra komédie francúzskeho manželského páru Patrika a Danielle-Navarro Haudecoeurovcov „Thé à la menthe ou t'es citron ?“. Názov možno voľne preložiť do slovenčiny tvrdením „Mätový, alebo citrónový čaj?“. Na Novej scéne dali inscenácii štipľavý titul Pi čaj, miláčik.

Na začiatku bolo slovo. Tento nesporný fakt, a nemá to nič spoločné s akýmkoľvek náboženstvom, si môžete overiť najmä v hudobnom divadle. Niekedy stačí pár veršov, ako v Mačkách od Eliota a vznikne pozoruhodná koláž hudby a drámy. Takouto vďačnou predlohou muzikálových predstavení je aj Shakespeare. Jeho príbehy boli a sú lákavým prameňom drámychtivých autorov opier a muzikálov. Takými boli aj Rossini s Verdim, ktorí takmer súčasne siahli po príbehu benátskeho Maura Otella. Nevyhol sa mu ani americký rock´n´roll. Jerry Lee Lewis si v roku 1968 vyskúšal postavu Jága v inscenácii Catch My Soul, ktorú priviedol na svet producent a zároveň aj predstaviteľ Othella, Jack Good. Hra s rockovými pesničkami sa v roku 1974 dostala aj na filmové plátno. Úlohu Othella si vtedy zahral a zaspieval idol hippisákov Richie Havens.

Už sme si zvykli, že pri slove bomba sa mimovoľne prikrčíme a zapcháme si uši. V súčasnosti je to pre hrozbu atentátov na miestach určených divadlu a hudbe o to aktuálnejšie. Môžem vás však uistiť, že na javisku bratislavského divadla Nová scéna žiadna trhavina, ktorá by fyzicky niekomu ublížila nebola a ani nevybuchla. Bombu uvádzam len v súvislosti s uvedením nového naštudovania svetoznámeho muzikálu MAČKY - CATS . 30. apríla som mal možnosť dostáť do tela poriadnu dávku bombovej explózie pohybu a divadelnej energie, ktorá ma zasiahla nepripraveného na výkon našich spevákov, tanečníkov a hercov. Analógiu s bombou v divadle som si nevymyslel sám. Skutočne, tesne po svetovej premiére muzikálu v londýnskom West Ende v roku 1981 niekto zatelefonoval, že je v divadle bomba. Aj keď sa žiadna nenašla, anonym mal pravdu.

Menzlovinky

(pár viet o najnovšom filme oskarového režiséra DONŠAJNI)

„Myslím, že je to film přístupný každému, kdo absolvoval aspoň osm let školy. Pro každého, kdo je gramotný.“ Sú to slová scenáristu a režiséra ovenčeného americkou filmovou cenou za Ostře sledované vlaky, alebo dnes už kultového filmu Vesničko má, středisková, Jiřího Menzla. Tí, čo sa prehupli cez sedemdesiatku, vedia, čo to v živote tvorcu znamená. Najmä filmoví režiséri, kameramani, ale aj herci. Je to čas bilancovania, zbierania vavrínov a spomínania. Jiří Menzel si svoju rozlúčku s aktívnou filmovou réžiou necháva na neskôr. Dôkazom je jeho najnovšia „roztopašná komédia“ Donšajni.

Tentoraz si vybral prostredie opery. Nie v tej reprezentatívnej podobe. Svoj pohľad zamieril do malého českého mestečka, kde dožíva operný súbor a jeho režisér Vítek (Jan Hartl). Práve cez neho Menzel prerozprával vlastný príbeh provinčného divadelného ansámblu a jeho režiséra. Pokiaľ sa Menzel v minulosti opieral o overené literárne predlohy z pera Vančuru, Hrabala alebo Svěráka, tentoraz sa do písania námetu a scenára za pomoci Terezy Brdečkovej pustil sám režisér. Menzel priznáva: „Ale nejsem ani Hrabal ani Svěrák… A je to na tom znát.“