Nebeská električka
Nie každý si prizná, že začiatky majú aj svoje konce. Najmä keď ide o ľudský život a z tých, ktorých každodenne stretávaš, sa zrazu stanú len smutné tiene spomienok. Najhoršie je však, keď sa na večnosť poberú blízki, priatelia, s ktorými si prešiel časť cesty životom. Jedna z nich patrila Andymu. Obaja sme mali otcov, ktorých osudy sa až neuveriteľne podobali. Milovali sme svoje rodiny a keď bolo treba, stáli sme pri sebe.
Drink in gallery Andy a povestné vernisáže v Električke boli vždy miestom, kde sa stretli ľudia jedného druhu. Voňalo tam priateľstvo, humor, ale aj dobré vínko. Keď mi pred pár týždňami Andy blahoželal k mojim sedemdesiatinám, sľúbili sme si, že sa onedlho stretneme v jeho povestnej Električke. Dokonca sme si napriek jeho zdravotnému stavu robili plány, ako spáchame “on line” rozhovor, ktorý som chcel zverejniť v novej televíznej relácii. Posledná spomienka patrí pondelku 25. januára. V Nočnej pyramíde, naživo vysielanej zo štúdia Slovenského rozhlasu, som na diaľku poslal Andymu pesničku od Janky Kirschenrovej Láska neumiera. Nevedel som, že Andy to počúva. Až ráno som si našiel neprijatý telefonát od Andyho. Už ho nikdy neprijmem. Už nič nie je, všetko len bolo. Až na jedno. Určite, ak príde čas, pôjdem za ním do Nebeskej Električky, kde si budeme spievať smutnú, ale krásnu pesničku Tears in heaven. Boh žehnaj Andyho Hryca.
31. januára 2021 v Bratislave
Ľubo Belák
Televízna 3:ka a čas
„Povedz mi otec, ty predsa všetko vieš!... Tak povedz mi otec, jak vyzerá čas!“ je verš Ruda Skukálka, ktorým sa začína rovnomenná pieseň. Kedysi v minulom storočí ju spieval otec s dcérou. Podobne ako film Štefana Uhra Slnko v sieti sa zapísala do zlatého fondu kultúry malého, ale napriek tomu neraz viditeľného Slovenska. Teda ako je to s tým časom, najmä televíznym?
Dnešok nie je naklonený kultúre, ale ani pohľadom späť do histórie. Rýchlosť, ale najmä bezohľadnosť doby ukrajuje z voňavého bochníka toho, na čo by sme mohli byť hrdí. Vlastne ani hrdosť sa už nenosí. Sme zaplavení zbytočnosťami, v ktorých sa topíme. Pritom stačí podať záchranné koleso spomienok a vynoríme sa z blata nenávisti a zloby. Takýmto kolesom by mohla byť aj nová televízna stanica, dnes sa tomu opovržlivo hovorí televízna programová služba, s nič nehovoriacim názvom TROJKA. RTVS ju pripravila a spustila koncom roka ako predsviatočný darček. Pre koho? Na rozdiel od iných televíznych staníc nie je pre všetkých, ale pre každého. Každého, kto má záujem obzrieť sa späť do minulosti, ktorú sme v roku 1989 odmietli. Má čo ponúknuť minulé storočie? Stojí to zato? Určite áno. Napriek tomu, že Československá a neskôr Slovenská televízia vznikla v kolíske päťdesiatych rokov v náručí komunistickej diktatúry. Tá chápala televíziu, ale aj ostatné médiá, ako slúžku ideológie. V každej dobe, a neobišlo to ani Slovensko, vznikali hodnoty, ku ktorým sa môžeme bez obavy z duševnej ujmy vracať.
Večera na Večere
Nie vždy sa podarí pripraviť dobrú večeru. Určite mi dajú za pravdu najmä tí, ktorí nevedia variť. Tak ako ja. Napriek tomu si myslím že sa dá večerať aj inak, cez uši, oči, možno aj hmatom, určite však dušou. Overil som si to na uvedení zbierky básní Storočie, kruté StoOčie môjho priateľa Milana Richtera. Jeho poézia a moje organizačné schopnosti (samochvála) spolu s Erikom Ondrejičkom, Jankom Gallovičom, Vladom Krížom, Deniskou Vyčichlovou a Erikom Mikurčíkom garantovala, že pripraviť literárnu večeru sa nielen oplatí, ale stojí zato. K bohatému poetickému stolu sme pozvali aj našich priateľov, Tonka Hykischa, Laca Volka, Rasťa Piška, Zuzku Cigánovú, Palka Traubnera, Janka Tazberíka a mnohých ďalších, ktorí sa postarali o neopakovateľnú atmosféru v ARTHUR cafe na Zámockej 10. Aby sa na jedálny lístok nezabudlo, Tono Šmotlák fotograficky zmapoval celé večerné MENU. Dobrú chuť!
Ľubo Belák
27.11. – 28.11.2019
Broadway sa usalašil v Ružinove
Povahu Slovákov v dejinách zväčša vystihovali pojmy ako bača, ovce, salaš, bryndza, fujara. S tým sme sa príchodom počítačov, internetu a sociálnych sietí definitívne rozlúčili. Stali sme sa, aj keď na poslednú chvíľu, súčasťou Európy. Jediné, čo nám zostalo, je frflanie na všetko, čo nie je naše, čo nemá korene na Slovensku. Napriek tomu sa prezentujeme ako moderný národ so všetkým, čo takéto označenie znamená. Preto ak som použil v názve slovesný tvar usalašiť sa v spojení s Broadwayom, nemýlil som sa. Na niekoľko mesiacov sa v podobe muzikálu West Side Story usalašil v ružinovskom Cultuse. Príbeh Rómea a Júlie v prostredí New Yorskej štvrte Upper West Side päťdesiatych rokov napriek sťahovaniu na Slovensko nestratil na svojej príťažlivosti.
Na mol v divadle
Poznáte ten ošúchaný vtip, ktorý kedysi rád používal herec Jožko Hanúsek? Bol to jeden z najlepších komikov v minulom storočí na Slovensku. Rozprával ho ako príhodu zo svojho života. „Mám v sebe dvoch. Jeden mi hovorí „Jožinko nepi, nepi!“ Druhý mu zas oponuje „Ale Jožinko, len pi, pi!“. Nuž a pokiaľ sa tí dvaja dohodnú, ja som už NA MOL.“
Báseň CODA
(spomienka na Maroša Bančeja)
Odišiel básnik? Čo je to za nezmysel. Básnici neodchádzajú. Sú stále tam, kde sú doma, v nebi. To len my, smrteľníci máme občas šťastie, že ku nám doletia a obtrú sa o nás krídlami. Maroš ich mal dobité a olámané, ale nikdy nezabudol lietať. Čo už na tom že navonok vyzeral ako jeden z nás.
Neveríte?
Tu je krátka správa od Maroša