....spieva na Youtube Jarek Nohavica.

Fakty: Text piesne vznikol na romantickú, až erotickú ústrednú melódiu Lelouchovho filmu Muž a žena.

Tu sú slová pesničky:

Šabadabada, šabadabada šabadadádá.

Arab mi šahá na babu, já mu snad oči vydlabu.

Zabiju toho Barabu, toho Barabu, Alibabu, ze Sýrie.

Arab mi šahá na babu, já mu snad oči vydlabu.

Zabiju toho Barabu, toho Barabu, Alibabu, pokud mě nezabije...

Pieseň okamžite vyvolala diskusiu v českej umeleckej brandži a samozrejme na stránkach časopisov. Začala prestrelka dvoch táborov, ktoré si navzájom vykladali text piesne. Jedni ho nazvali xenofóbnym, nedemokratickým, tí druhí zas ako reálny postoj človeka, pesničkára, ktorý reaguje na svet, ktorého je súčasníkom. Opätovne sa tak, ako v prípade Jána Böhmermanna autora humoristického textu o tureckom Erdolanovi, rozkrútil kolotoč okolo výkladu dôvodov, prečo takýto text vznikol a čo vyjadruje.

Zabudlo sa na to podstatné, na humor. Určite je dôležité si pripomenúť, že humor má vyššie ambície ako len zosmiešňovať, byť politicky „orientovaný“, či prvoplánovo kritizovať to, či koho. V súčasnosti sme si akosi pohodlne zvykli netrápiť sa hľadaním pravdy v umení, o spoločnosti ani nehovorím. Jednoduchšie dostať všetko na podnose, najlepšie s holým zadkom. Humor je priamo napojený na život a tatarkovsky obcuje s ním s dostatočným nadhľadom. Nevypovedá pravdy jednoduchou vetou. Jeho súvetia však zasahujú hlbšie do duše každého, kto je ochotný sa nielen zasmiať ale aj zamyslieť. A o tom je humor Nohavicu. Nepochopiteľne odporcovia Nohavicovho humoru vytiahli na svetlo tému Nohavicovej spolupráce s ŠTB. Aj keď sa s tým nielen pesničkár, ale aj verejnosť zmierila, v xenofóbnom útoku takých, akým je český žurnalistický vlkodlak Rejžek, okamžite spojilo nespojiteľné. Rovnako ako to bolo na Slovensku s jeho Pieseňou smutného slovenského hokejistu. Aj tu sa našli národní mudrci, ktorí obvinili Nohavicu z posmievania sa Slovákom. Iste, humor vie byť aj krutý, ale vo svojej hĺbke je láskavý, aj k Arabovi, aj slovenskému hokejistovi. Nevysmieva sa, povzbudzuje.  Ak niekto hľadá v hudbe a textoch Jareka Nohavicu akýsi boj za niečo, proti niečomu, to tam nenájde. Jeho genialita je v tom, že dokáže otvárať vážne témy s humorom, ktorý nielenže poteší, ale zároveň odbúrava strach zo šírenia hrozieb, arogancie a násilia. Či je Arab dobrý, alebo zlý, či slovenský hokejista je, alebo nie je katastrofou pre nomináciu, nie je zmyslom jeho pesničiek. Tak, ako v živote, ani na nohavicovskej scéne nemožno hľadať jednoduché pravdy, ani riešenia. Tie si musí z Nohavicovych koncertov vziať každý sám, v podobe zážitku, ktorý je neobyčajne silný. A takým je Jarek Nohavica.

Ako dramaturg Československej televízie sa mi v minulom storočí dostal do rúk pokyn, koho možno uviesť na televíznu obrazovku a koho nie. Medzi tými, čo do televízie nesmeli bol aj Jarek, eštébák(?). Som hrdý na to, že spolu s kolegami v redakcii sme tento zákaz odignorovali a pesničkár zaznel v zázname koncertu z Pezinka. Dôvodom jeho ponechania v zostrihu podujatia nebol jeho bojový postoj voči vtedajšiemu režimu, ale kvalita humoru, ktorú nenapodobiteľne prinášal a prináša aj dnes.

 Ľubo Belák

23.8.2016