Pozývam všetkých na okružnú cestu po mojom živote. Nie že by bol niečím výnimočný, ale nechcem byť na tejto ceste sám.
Internet je dnes pre mnohých jediným spôsobom ako sa stretávať s ľuďmi, vymieňať si názory a tak trochu si aj posťažovať. Pre mňa je to jeden z novodobých spôsobov poznania. Keď sa chcem porozprávať s priateľom tak ho radšej pozvem na pohár vína, prípadne kávy.
Preto je moja webová stránka tak trochu zrkadlom mojej práce a názorov, ktoré nemusia a ani neboli geniálne, naopak niekedy až zarážajúco naivné. Ale taký je človek. Géniovia žijú iba v memoároch a v tradícii.
Niekedy mám pocit, najmä keď sa pozriem späť, že som prežil niekoľko životov a už ma na tomto svete nič neprekvapí. Viem, je to len nostalgia za tým, čo bolo, pri čom som bol aj ja a kde som stretol veľa nových ľudí, v nových prostrediach a situáciách. Je stále čo objavovať, čomusi sa priučiť. Práve vtedy mám pocit, že som malé dieťa a priznám sa, veľmi rád sa tajne vo vnútri správam ako puberťák.
Ponúkam informácie nielen o tom, čo som vytvoril, ale aj práce svojich priateľov alebo ľudí, ktorých si vážim. Viem, že tu nebudeme naveky a je dobre si zalistovať v denníku osudov každého človeka.
BIGBÍŤÁK
SLOVÁ
Bratislava nie je Slovensko, Vojna nie je mier a Slováci nie sú blbí
“Chcem vám povedať jedno zreteľne a jasne. Toto vám nezabudnem…” uviedol vo svojom povolebnom prejave porazený kandidát Ivan Korčok. Nielen on, ale aj väčšina voličov na Slovensku, nezabudne na jeho vyjadrenia a atmosféru na námestiach počas predvolebnej kampane, kde odzneli aj slová rečníkov: “SMER-SSD volili fašisti a neonacisti, vyslovene spodina...“, alebo „Fico do basy!...Dosť bolo Fica!“. Bratislavské námestie oslavovalo víťazstvo Ivana Korčoka s istotou jeho víťazstva aj vo finále. Zabudli na Slovensko, mestá a dediny, kde okrem Bratislavy žijú tiež občania Slovenskej republiky, majú svoje problémy a svoje túžby. Krik z námestí sa dostal až k nim. Práve to zburcovalo aj tých, ktorí neboli rozhodnutí ísť voliť. Slováci, ktorých bratislavské celebrity označovali za spodinu, dezolátorov, proruských konšpirátorov sa zobudili a išli k urnám. Toto bola hlavná porážka bratislavskej pýchy a nadradenosti, s ktorou do volieb išiel aj Ivan Korčok.
Čítať ďalej: Bratislava nie je Slovensko, Vojna nie je mier a Slováci nie sú blbí
Voľby prezidenta SR 2024
Zvážte!
Ú S T A V A S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Prezident Slovenskej republiky
zastupuje Slovenskú republiku navonok, dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy. Dojednávanie medzinárodných zmlúv môže preniesť na vládu Slovenskej republiky alebo so súhlasom vlády na jej jednotlivých členov,
vypovedáva vojnu na základe rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky, ak je Slovenská republika napadnutá alebo ak to vyplýva zo záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu, a uzatvára mier,
Peter Pellegríni Ivan Korčok
Slovensko hľadá prezidenta
Každá televízna show potrebuje hviezdy a “hviezdny “ komparz, ktorý bude na povel tlieskať, kričať, vstávať a na záver poslušne odchádzať. Nie je to inak ani pri voľbe prezidenta Slovenskej republiky. Po tridsiatich rokoch existencie samostatného Slovenska a po zmene voľby prezidenta sme si už na to akosi zvykli. Až na to, že v roku 2024 sa voľby zmenili na futbalový zápas. Začali sme sa deliť na tých, ktorí chcú štátnu suverenitu, ukončenie vojny bez zbraní na Ukrajine a normálnu verejnoprávnu televíziu a rozhlas, a tých, ktorí zásadne žiadajú tvrdú integráciu Slovenska do akýchsi USE, v slovenčine SŠE – Spojených štátov európskych a nekonečné dodávky zbraní na Ukrajinu bez akejkoľvek snahy o mier. O televízii a rozhlase to platí rovnako. Priaznivcom SŠE stačí neverejnoprávna RTVS vo farbách Progresívneho Slovenska a OĽANO (Slovensko).
Verejnoprávna RTVS?
Ulice sú plné hesiel o demokracii, o fašizme, liberalizme, marxizme, na saká sa lepia viacfarebné vlajočky, pripínajú odznaky. Len poniektorí si nosia bez označenia v hlave obyčajný zdravý rozum. Napriek nedostatku toho posledného je to jediná pomôcka, aby sme úplne nezblbli. Ukážkou takejto situácie je odozva „výstrelu z dela“ Ministerstva kultúry, ktoré teatrálne zverejnilo návrh nového zákona o verejnoprávnom vysielateľovi. Posledných pár rokov nesie značku RTVS – Rozhlas a televízia Slovenska. Táto značka má manažérske korene v rozhlase na Mýtnej 1 odkiaľ do funkcie generálneho riaditeľa za potlesku politickej strany OĽANO (pridali sa aj mnohí ďalší) prišiel súčasný generálny riaditeľ RTVS Ľuboš Machaj. Možno potvrdiť, že väčšinu svojho života strávil na rozhlasovej stoličke. Je pamätníkom „porevolučných“ nových čias slovenských médií, ktoré dodnes stihli napísať pestrý dobrodružný román o tom, „ako sa kalili“ médiá na Slovensku. Tých tridsaťštyri rokov bolo zväčša v znamení boja o Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas, ktoré na prvý pohľad nikomu nepatrili. Ale aj tak sme ich platili. Zakaždým, keď sa menila moc v štáte doprava, doľava, hore, či dole, vždy bol záujem víťazných politických strán len tak zadarmo „demokraticky“ obsadiť verejnoprávne médiá. Napriek nekonečným novelizáciám mediálnych zákonov neboli Slovenská televízia ani Slovenský rozhlas verejnoprávne. V prvom rade na ne nadávali občania Slovenska, ktorí ich natvrdo platili, pričom ani poriadne netušili prečo. Aj keď to bolo len pár korún / eur mesačne, nárek divákov o zbytočne vyhodených peniazoch bolo počuť všade. Politickí reprezentanti sa predháňali obsadiť stoličky v štúdiu, aby sa ako kohúti predvádzali na svojom humne pred ostatnými domácimi zvieratami. Ruku na srdce, manažment RTVS poctivo slúžili týmto politickým úchylkám. Niektorý viac, iný menej. Najpresnejšie to sformuloval už v roku 1945 George Orwell vo svojej satiricko-politickej fantasy story Zvieracia farma. Pripomeňme si časť, v ktorej po neúspešnom pokuse o znovudobytí farmy pánom Jonesom a jeho spoločníkmi v „bitke o kravín“ oznámi Snehuliak svoje plány na modernizáciu farmy výstavbou veterného mlyna. Napoleon s tým nesúhlasí a spor vyvrcholí tým, že Napoleonove psy vyženú Snehuliaka z farmy. Nič vám to nepripomína?
Twistovanie na scéne, ktorú voláme Nová
Tí skôr narodení majú určite v spomienkach uloženú pesničku Chubbyho Checkera „Let´s twist again“. Všetci sme sa na tanečnom pódiu zvíjali v rytme twistu, ktorý nám popri rock´n ´rolle vyhovoval. V tom istom roku (1961) vo wimbledonskom divadle v Londýne mal premiéru muzikál Oliver! Trojica divadelníkov, režisér Peter Coe, choreograf Malcolm Clare a výtvarník Sean Kenny inscenovali muzikál Lionela Barta. Skladateľ a libretista v jednej osobe vytvoril nesmrteľné dielo na ešte nesmrteľnejší príbeh Charlesa Dickensa Oliver Twist. Takto sa stala značka TWIST spolu s menom Oliver európskym kultúrnym dedičstvom. Píše sa rok 2024, šesťdesiattriročný muzikál sa nechystá do dôchodku. Naopak, po neuveriteľne úspešnej ceste po svete zavítal už po druhýkrát na Slovensko. Takže titulok článku neklamal. 8 marca sa takmer stočlenný divadelný ansámbel predstavil bratislavskému publiku na Novej scéne, divadle, ktoré si tiež už za roky svojej existencie počas 77 divadelných sezón niečo pamätá. Je pre každé divadlo vzácne, ak sa o ňom tvrdí, že nestarne. Herci prichádzajú, odchádzajú, menia sa scény, riaditelia, ale duch, ktorý mu vdýchol divadelný Boh nezostarol. A práve spomínané divadlo si „Nové“ zachovalo nielen v názve, ale aj v predstaveniach, tisíckach inscenácií a stotisícoch spokojných divákov, ktorí sa aspoň na chvíľu prídu do divadla nadýchať čerstvého divadelného vzduchu. Platilo to aj na premiére britského muzikálu s originálnou slovenskou divadelnou krvou začiatkom marca.
Európska únia, mlynček na mäso studenej vojny a napoleonský syndróm
Už sedemsto rokov pred narodením Ježiša z Nazaretu sa istý jeruzalemský prorok Habakuk sťažoval Bohu: „Pane, dokedy budem volať a nevypočuješ? Kričať k tebe: „Násilie!“ a nezachrániš? Prečo mi dávaš hľadieť na bezprávie a pozeráš sa na trápenie? Pustošenie a násilie je predo mnou, vzniká napätie, vybuchuje zvada.” Boha sme v mene inklúzie poslali do kláštora a namiesto neho sme si dosadili mantru s prepožičaným názvom Demokracia. Rovnako ako Boha sme ju nikdy osobne nestretli, len sa na ňu odvolávame vtedy, keď je zle. A v súčasnosti je naozaj v našom civilizovanom svete dosť zle. Prečo?
Čítať ďalej: Európska únia, mlynček na mäso studenej vojny a napoleonský syndróm