Vždy s úsmevom…
Takto si budem pamätať Palka Zelenaya, guru slovenskej populárnej hudby. Podčiarkujem “populárnej”, pretože tak, ako sa datuje anno domini, tak v pope je to pred Zelenayom a po ňom. Bol medzníkom vnímania zábavnej hudby na Slovensku, ako hudby pre ľudí, pritom nemusela mať prívlastok zábavná.
Moje prvé spomienky zaleteli do šesťdesiatych rokov, kedy pôsobil v bratislavskom kabarete spolu s mojim otcom Michalom Belákom – Tatra revue. Už slovo revue pripomína, že nešlo len o kabaret ale aj o hudbu rovnocennú so slovom. Dnes sa slovo v hudbe ani nevníma. V tom čase hudba a slovo vytvárali dvojjedinosť kultu pesničky. Každý vedel o čom sa spieva a aká je melódia.
Pavol Zelenay patril k mojim talizmanom. Vždy mi pripomínal, že hudba je len jedna, vlastná, originálna, slovenská, kultúrna, nadčasová, ale aj úprimná a ľubozvučná. Bol medzníkom generácie, ktorá si hovorila bigbítová a chcela sa dostať do médií. Paľko Zelenay napriek presilovke „štandardných spevákov a pesničiek“ vytvoril priestor aj pre nás, bigbíťákov. Takto som spolu s Evičkou Kostolányiovou nahral jej prvú rozhlasovú nahrávku Security od Otisa Reddinga, neskôr Hej chlapče s textom Milana Lasicu.
Mal však podmienku. Chceš nahrávať svetové hity? Najprv nahraj dve pôvodné slovenské pesničky. Pre mňa znamenal obrat v mojej hudobnej kariére. Začal som písať pôvodné, vlastné piesne a orchestrálne skladby. Tak vznikal rozhlasový archív novej pôvodnej modernej populárnej hudby na Slovensku.
Keď sme spolu pripravovali koncert Lýra 50, prerozprával mi svoj osobný príbeh plný kompromisov a nádejí, ale aj sklamaní. Dodnes, až do konca, si ho budem pamätať. Bola to vysoká škola hudobnej politiky na Slovensku. Paľko Zelenay bol a zostane klasikom modernej populárnej hudby na Slovensku. Ak Boh dá, vznikne medzinárodná súťaž populárnej hudby, tak ako kedysi Lýra, ktorá bude niesť jeho meno. Pretože patrí k tým, na ktorého nemôžeme zabudnúť.
Česť jeho hudobníckej duši.