Pozývam všetkých na okružnú cestu po mojom živote. Nie že by bol niečím výnimočný, ale nechcem byť na tejto ceste sám.
Internet je dnes pre mnohých jediným spôsobom ako sa stretávať s ľuďmi, vymieňať si názory a tak trochu si aj posťažovať. Pre mňa je to jeden z novodobých spôsobov poznania. Keď sa chcem porozprávať s priateľom tak ho radšej pozvem na pohár vína, prípadne kávy.
Preto je moja webová stránka tak trochu zrkadlom mojej práce a názorov, ktoré nemusia a ani neboli geniálne, naopak niekedy až zarážajúco naivné. Ale taký je človek. Géniovia žijú iba v memoároch a v tradícii.
Niekedy mám pocit, najmä keď sa pozriem späť, že som prežil niekoľko životov a už ma na tomto svete nič neprekvapí. Viem, je to len nostalgia za tým, čo bolo, pri čom som bol aj ja a kde som stretol veľa nových ľudí, v nových prostrediach a situáciách. Je stále čo objavovať, čomusi sa priučiť. Práve vtedy mám pocit, že som malé dieťa a priznám sa, veľmi rád sa tajne vo vnútri správam ako puberťák.
Ponúkam informácie nielen o tom, čo som vytvoril, ale aj práce svojich priateľov alebo ľudí, ktorých si vážim. Viem, že tu nebudeme naveky a je dobre si zalistovať v denníku osudov každého človeka.
BIGBÍŤÁK
SLOVÁ
Broadway sa usalašil v Ružinove
Povahu Slovákov v dejinách zväčša vystihovali pojmy ako bača, ovce, salaš, bryndza, fujara. S tým sme sa príchodom počítačov, internetu a sociálnych sietí definitívne rozlúčili. Stali sme sa, aj keď na poslednú chvíľu, súčasťou Európy. Jediné, čo nám zostalo, je frflanie na všetko, čo nie je naše, čo nemá korene na Slovensku. Napriek tomu sa prezentujeme ako moderný národ so všetkým, čo takéto označenie znamená. Preto ak som použil v názve slovesný tvar usalašiť sa v spojení s Broadwayom, nemýlil som sa. Na niekoľko mesiacov sa v podobe muzikálu West Side Story usalašil v ružinovskom Cultuse. Príbeh Rómea a Júlie v prostredí New Yorskej štvrte Upper West Side päťdesiatych rokov napriek sťahovaniu na Slovensko nestratil na svojej príťažlivosti.
Moje Nežné, revolučné spomínanie
Prešla jar, leto ubehlo ako povodeň a ani sme sa nenazdali, je tu Nežná revolúcia. Presnejšie akési oslavy výročia udalostí z roku 1989. Keď mi niekto v šesťdesiatych rokoch rozprával o Druhej svetovej vojne a Slovenskom národnom povstaní, zdalo sa mi to až príliš dávno na to, aby som to bral vážne. Niečo sa zmenilo. To niečo som ja. Na moje dvadsiate narodeniny si už nepamätám a moje športové výkony sú len matné spomienky na smiešne pohyby.
Ako som esvéeškoval
Roky na deväťročenke pretiekli ako voda v Dunaji a ja som sa chystal na strenú školu. Pomaly sa vo mne rodil akýsi plán, čo budem v budúcnosti robiť. Mal som za sebou úspešný štart v bigbítovej skupine THE PLAYERS a hrať pred publikom ma bavilo. Mama s otcom už vo mne videli nástupcu operných sólistov, Martvoňa, Pappa, prípadne Krištofa Veselého alebo Kuchára. Začal som sa u pani Frešovej – Hudcovej pripravovať na svoju spevácku kariéru. Žiaľ bigbít a moderná populárna hudba ma zaujímali viac a tak namiesto Konzervatória som si vybral Strednú všeobecnovzdelávaciu školu.
Na mol v divadle
Poznáte ten ošúchaný vtip, ktorý kedysi rád používal herec Jožko Hanúsek? Bol to jeden z najlepších komikov v minulom storočí na Slovensku. Rozprával ho ako príhodu zo svojho života. „Mám v sebe dvoch. Jeden mi hovorí „Jožinko nepi, nepi!“ Druhý mu zas oponuje „Ale Jožinko, len pi, pi!“. Nuž a pokiaľ sa tí dvaja dohodnú, ja som už NA MOL.“
Kája je nesmrteľný!
Keď mi dnes Dodo Šuhajda zatelefonoval, že zomrel Kája, myslel som si, že hovorí o nejakom našom priateľovi. Vlastne mal pravdu. Napriek tomu, že sme sa stretávali zväčša pracovne, bol našim priateľom z brandže. Určite je to šokujúce spoznanie, že každý má vyhradený čas na život. U ľudí akým bol Karel Gott to však neplatí. Kája bude žiť naveky v našich spomienkach, ale najmä v pesničkách ktoré daroval všetkým. A bolo nás dosť.
Záznam piesne Mám rozprávkový dom - Lýra 50 rok 2016
Gott Lyra 50 2016
Súcit a Svedomie Úbohých na Novej Scéne
Dnes nie je v móde pozastaviť sa nad postojmi ľudí, ktorí nezištne pomáhajú druhým, nehľadajú výhodné spoločenské postavenia a najmä, nederú sa k politickej moci. Jednoducho žijú svoj ľudský život. A o tom bol, je a navždy bude príbeh, ktorým naplnil svoje poslanie francúzsky spisovateľ Victor Huro, autor divadelných hier Cromwell a Hernani. Je to historická novela Les Misérables, ktorá natrvalo umiestnila autora do siene slávy. Do slovenčiny sa titul dostal ako Bedári, pričom najbližšie je slovenský význam mizerný, úbohý. Napriek tomu sa u nás udomácnili Bedári. V Hugovom príbehu však nejde o najchudobnejších z chudobných. Jeho Mizéria pochádza z pocitu neslobody, krivdy a nespravodlivosti. Príbeh o Jeanovi Valjeanovi (Žánovi Valžánovi), ktorého núdza prinútila spáchať zločin krádeže, nie je romantická kriminálka, aj keď druhou najvýznamnejšou postavou príbehu je väzenský strážca a neskôr policajný inšpektor v Paríži, Javert. Ústrednou témou je spoločenská zmena, revolučný prerod, a možno pôrod nových časov. Pričom sa napriek dramatickým udalostiam v Paríži celý konflikt odohráva medzi Valjanom a Javertom (Žavértom), súcitom a svedomím, ľudskosťou a poslušnosťou, platnými zákonmi monarchie a ľudskými právami. Hugo sám bol veľkým bojovníkom proti trestu smrti. Ak si niekto predstavuje príbeh o trestancovi ako oslavu hrdinstva, potom sa žiaľ mýli. Napriek revolučnému prostrediu Paríža v príbehu nenájdeme hrdinov a zbabelcov, ani víťazov a porazených. Ak niečo zvíťazí, tak je to súcit s človekom a spravodlivosť posilnená svedomím. Preto Hugov príbeh je nadčasový. Ako skúsený spisovateľ tému múdro zabalil do nežného vzťahu mladých ľudí, kde jediným lajtmotívom je láska a nežnosť. Posilnil tým príbeh o romantický parfum lásky.