Každý má svojho anjela. Ja som ho stretol ako šesťročný v detskej nemocnici. Priviezli ma tam po autonehode s diagnózou – tragická smrť. Priletel do nemocnice, aby ma vrátil z dlhej cesty späť. Volal sa doktor Grunnert. Ďakujem mu za úžasné roky života až dodnes, keď oslavujem sedemdesiatku.

Ľubo Belák, 5. januára 1951 - 2021

(august 1957)

Dvakrát som sa narodil

(text z knihy Čierne na bielom)

Na začiatku bolo slovo. Úplne sa s týmto tvrdením stotožňujem. Podobne aj s predsavzatím "Od slov k činom", budovateľským sloganom, ktorý ma nepriamo prinútil sadnúť si ku klávesnici môjho počítača a začať so zaznamenávaním toho, čo zostalo uložené v mojej pamäti. A to vám poviem, pamäť je u mňa veľmi chúlostivé miesto, ktoré sa nachádza niekde medzi končekmi vlasov a pätami. Naozaj je to s mojou pamäťou biedne. Asi to spôsobil môj prílišný záujem celý život si vymýšľať. Dnes môžem konštatovať, že s tým vymýšľaním som mal úspech. Dokonca mi za moje výmysly zaplatili. Niekto tomu hovorí šťastie. Ja tomu hovorím materializovaná vďaka za moju prácu. Vymýšľanie je naozaj pracovná činnosť, aj keď navonok tak nevyzerá. Už ste niekedy videli človeka, ktorý si vymýšľa? Je to zvláštny stav. Vlastne také vymýšľanie navonok ani veľmi nevidieť. Človek sa dokonca pri vymýšľaní môže tváriť, že mu nič neprichádza na myseľ. Preventívne zatají stav intenzívneho vymýšľania. "Čo keby to, čo si teraz vymyslím, bol a úplná blbosť? A v tom je ukrytá podstata rozdielu medzi tými, ktorí si vymýšľajú pracovne, a tými, ktorí si vymýšľajú len tak, ako príjemný stav mysle. V mojom prípade som si vymýšľal oboma spôsobmi. Musím sa priznať, že z toho zväčša nič nebolo, ba niekedy z toho vyliezla poriadna kravina. Ale zábava to bola, je a bude neustále. Dôkazom toho je aj toto literárne cvičenie, ktoré som preventívne nazval Pamäti spamäti. Navyše mi tieto slovíčka poskytujú alibi, keď si namiesto rozpamätávania začnem vymýšľať. Som presvedčený, že mi to prepáčite. Veď čo môže byť nudnejšie ako čítať pamäti zo zápisníc schôdzí, pamätných listín a memoránd. Oveľa šťavnatejšie je vpliesť do spomienok trochu adrenalínu a kde tu povoliť uzdu snom. Preto ešte raz prosím, nebite ma, ak niektorá spomienka sa bude podobať skôr snu ako ozajstnému zážitku. Buďte si istí, že som Vás chcel v prvom rade upútať a zabaviť. Ak však i napriek tomu vo vetách nájdete niečo nezaujímavé, nezáživné, pridlhé, kostrbaté, tak s tým urýchlene skoncujte a preskočte na ďalší odstavec. Prisahám, o nič neprídete. Všetko na čo si spomeniem má svoj vlastný život anekdoty, v lepšom prípade aforizmu. Nechcem písať poviedky, aj keď sa neraz pristavím pri príbehu. Nechcem filozofovať, aj keď niekedy uletím ku hviezdam a hlavne nechcem nudiť, pretože viem aký je čas cenný.

Pri spomínaní na svoj vlastný život sa spravidla začína od narodenia. Od prvých útržkov svetla, ktoré sú zahalené skôr do dymu mýtov a odpočúvaných rozhovorov rodičov, až po udalosti zaznamenané na fotografiách a filmoch. Video je v mojom živote spôsob spomínania len posledných pár rokov.

Moja prvá grandiózna spomienka je na moju smrť. Je to efektné konštatovanie a možno práve teraz preskakujete na záver, ale počkajte. Naozaj som už raz umrel. V šiestich rokoch som to bravúrne stihol v jeden krásny augustový deň. Vzhľadom na to, že som ako dieťa prišiel do rodiny Belákovcov ako posledný, mal som tú výhodu, že sa o mňa nestarali len rodičia, ale aj starí rodičia, strýkovia, tety, bratranci, sesternice ale najmä moje dve staršie sestry Janka a Danka. Svoje mená si asi vykoledovali v rozhlasovom štúdiu, kde bol môj otec Michal, ambiciózny herec, varený pečený. Postavičky Janky  a Danky boli z rozprávok Márie Ďuríčkovej.  Možno príbehy naozaj písala podľa nich. Neviem, nikto mi to doteraz neprezradil. Nielen otec chodieval do rozhlasu a divadla. Chodievala tam aj moja mama Paula. Vzhľadom na to, že pekne spievala, a bola to krásna čiernovláska, spievala v opere Slovenského národného divadla. Naša umelecká rodinka trávievala veľa času v spoločnosti svojich kolegov. Priznávam sa. Bol som divadelné dieťa. A ako také som sa zákonite hrával s deťmi iných hercov.

Aj v to krásne augustové ráno sme sa hromadne vybrali na výlet na Kolibu do lesa. Keď som spomenul hromadne, tak som tým myslel mňa, otca a mamu. Dievčatá už mali iné plány. Dana, presnejšie Danica, ako sme ju volali, bola na školskom zájazde niekde pri mori. Pre tých, ktorí nepoznajú Bratislavu objasním, čo to pre nás, Bratislavčanov Koliba bola. V päťdesiatych rokoch, po víťaznom februári 1948 sme mali nielen o prácu, ale aj o zábavu postarané. Zásluhou nášho veľkého brata Sovietsky zväz sme si postavili múr medzi západom a východom. Nebudem tu opisovať dejinné udalosti. Stačí keď spomeniem, aké boli možnosti využitia voľného času. Zábava bola ohraničená od hraníc na východ. Na západ sme nevideli práve pre ten múr, či oponu, ako ju prezívali režiséri nášho života v ústredných výboroch jedinej strany. Volala sa komunistická a bola bez konkurencie. V kinách sa hrávali v prvom rade sovietske filmy, v divadlách sa hrávali sovietske drámy a jedla sa ruská zmrzlina. Na dovolenku sa chodilo do Maďarska k Balatonu. To bol Karibik socializmu.  Našou domácou exotikou bola Východoslovenská Šírava a Oravská priehrada. Tí solventnejší si to namierili k moru do Rumunska, alebo Bulharska. Hrávala sa naša hudba a hudba spriatelených socialistických národov a vtipkovalo sa len do úrovne mäsiara, alebo holiča. Príjemné bolo aj nakupovanie v obchodoch, ktoré sa volali Potraviny, Chlieb a pečivo, Elektrické spotrebiče, Zmrzlina alebo Foto kino.  Človek aspoň hneď vedel, čo si v takom obchode môže kúpiť. Napriek tomu však Bratislavčania používali namiesto železiarstva názov U Groha, mliečneho baru Deka, U Pallenera, Reisingera, Baťu. Všetko pozostatky bývalého režimu. Vynikajúca bola cukráreň Orient na Obchodnej ulici, hneď oproti Palacke, presnejšie hotela Palace. Chodieval som tam občas na zákusky. Veľmi som sa bál takého čudného starčeka. Chodil v slamenom klobúku, pokrčenom saku a s balíčkami, ktoré sa mu hompáľali na ruke v bielej rukavici. Volal sa Schöne Nazi, vlastným menom Ignác Lamár. Aj napriek prezývke nebol nacista, naopak, vždy veľmi slušný a elegantný poklonkoval paničkám a prihováral sa deťom. Neviem z čoho vyplýval môj strach. Veď bol neškodný, aj keď trochu šiši. Hneď vedľa cukrárne bola predajňa nanukov. Nebolo si ťažko vybrať, pretože mali len jeden druh. Až neskôr sa sortiment rozšíril o ruskú zmrzlinu a mrazený pretlak.

Aj v ten osudný augustový podvečer, hneď ako sme sa trolejbusom zviezli z Koliby som schmatol korunu a rozbehol som sa kúpiť si zmrzlinu. Celý deň sme boli s Kostelníkovcami, tiež herecká rodina, v lese a tak som už túžil po sladkom mraze. Prebehol som okolo Jamy, o nej budem hovoriť na inom mieste, a namieril som si to priamo cez križovatku Obchodnej a Poštovej na druhú stranu ulice. Červená, oranžová.....netrpezlivo som čakal na vytúženú zelenú. Akonáhle zasvietila v oku semafora rozbehol som sa cez prechod. Všetko, čo po tom nasledovalo možno prirovnať čudesnému magickému príbehu, ktorý mal svoje pravidlá. Zakvílili brzdy auta, okoloidúci počuli tupý úder a na ceste sa objavilo dokrkvané tielko šesťročného chlapca.

Tu na chvíľu preskočím udalosti letného popoludnia. Tma, ktorá v momente nárazu auta zahalila moje oči zrazu nahradilo prudké svetlo, ktoré na mňa civelo zo stropu nemocničnej izby. Ležal som obklopený rôznymi prístrojmi a z diaľky ku mne doletel tichý hlas. Po chvíli som si uvedomil, že je to hlas môjho strýka Ruda. Brat môjho otca sa tajuplne prešmykol až do mojej pooperačnej jednotky intenzívnej starostlivosti. To on ma privítal na tomto svete. Práve z jeho rozprávania som sa dozvedel, že v ten deň sa stal svedkom čudnej spovedi malého chlapca, ktorý ležal na posteli s obrovskou ranou po operácii pľúc, ktoré mu statný studebaker, veľké osobné auto, rozmlátilo ako nafúknutý balón. Malý Ľubko mu prerozprával všetko, čo sa s ním udialo po havárii na križovatke Poštovej a Obchodnej ulici. Vedel, že ho ľudia z cesty preložili na trávu a skonštatovali, že podnapitý šofér osobného auta zabil malého chlapca, syna Michala Beláka, ktorý býval na Drevenej ulici.  Zakryli ho plachtou a vrhli sa na pôvodcu autohavárie. Lynčovaniu ušiel až pričinením pána, ktorý sa viac venoval mne na trávniku. Nechcel sa zmieriť s mojou smrťou a tak sa pokúšal presvedčiť okoloidúcich šoférov, aby nevládne telo zobrali do nemocnice. Nikto nebol ochotný. Našťastie okolo išla sanitka a tak som sa o pár minút ocitol na stole ambulancie v Detskej nemocnici. Aj dnes si pamätám, čo som sa videl. Akoby z nadhľadu, z rohu ambulancie som sledoval bezmocného lekára, ktorý nevedel čo so mnou. Nakláňal sa nad bezmocné tielko, ktoré mu naháňalo strach z bezmocnosti. Až potiaľto som žil pohľadom účastníka vlastnej smrti. Ďalšie obrazy boli už zahalené do akéhosi belasého oparu, uprostred ktorého v diaľke žiarilo niečo krásne. Nebolo to slnko, pretože som sa do neho mohol priamo pozerať. Všade bolo ticho a príjemne. V momente, keď sa svetlo začalo približovať som sa prebudil na nemocničnej posteli so slovami môjho strýka „Ľubko, ako ti je?“ . Tento zážitok mám pevne vrytý do pamäti a ožíva v momentoch, keď začínam pochybovať o účelnosti môjho života. Pre niečo som sa vrátil. Musím tu ešte niečo urobiť. Moja smrť vtedy nebola na nič. Niekto ma potreboval živého. Späť ma priviedol doktor Grünert. Náhodou sa vrátil do nemocnice. Tam stretol môjho vystrašeného otca. Mal som šťastie. Obaja sa poznali dávnejšie a tak doktor Anjel si rýchlo obliekol plášť a začal s operáciou hrudníka, ktorá trvala šesť hodín. Nikto nevedel či to pomôže. Či to malé tielko vydrží plátanie veľkej diery v pľúcach. Telo vydržalo. A nielen to. Do dvoch týždňov som bol už na nohách a hrabal som sa z nemocnice domov. Bolo uprostred leta a ja som mal pred sebou ešte veľa prechádzok lesom, hranie sa s kamarátmi a očakávanie prvého kroku do sveta žiakov. Čakala ma prvá trieda Základnej školy na Námestí Prvého mája.

(napísané v roku 2011)