Posledný autobus animovanej tvorby na Slovensku

/otvorený list Ivanovi Popovičovi/

Vážený Majstre a priekopník animovaného filmu na Slovensku, Ivan Popovič,

dovoľ, aby som v krátkosti zareagoval na Tvoju zverejnenú korešpondenciu, ktorá sa netýka len audiovizuálneho diela autorov Snopek – Laučíková – Pašš „Posledný autobus“, ale širšie zasahuje do sféry filmovej tvorby.

V posledných rokoch (a stále ich pribúda) sa ozývajú hlasy nielen vo vnútri filmárskej rodiny, ale aj na verejnosti, že niečo nie je v poriadku. Sám vnímam filmovú tvorbu ako následok rozpadu a straty kontinuity v umeleckej tvorbe všeobecne. Po 89 roku sa nová filmárska generácia musí sama hľadať od začiatku. Tí starší, ktorí prežili, zase, úplne logicky, začali budovať obranné hradby pred vplyvmi zo sveta, ktoré s kultúrnosťou nemajú nič spoločné. Nápor nekultúrnosti možno prirovnať vlnám cunami, aj keď Slovensko má ďaleko od akéhokoľvek mora. Táto obranná stratégia sa dotýka aj stavu financovania slovenského filmu, vzťahu štátu a  verejnoprávneho média k umeleckej tvorbe, ktoré by malo byť hlavným podporovateľom a iniciátorom filmovej produkcie. Podobne, ako to nefunguje v zdravotníctve, v dôchodkovom a sociálnom zabezpečení, v ochrane životného prostredia..........vlastne všade, nefunguje to ani pri spomínaných stavoch a vzťahoch.

S Elánom v divadle

(premiéra muzikálu Ôsmy svetadiel)

Do divadla chodievam s pribúdajúcimi mesiacmi stále menej. Nie, že by som nemal záujem o tento druh umenia, ale ekonomická situácia nepraje ani umelcom ani divákom. Tí prví potrebujú na inscenovanie svojich predstáv viac peňazí a tí druhí, diváci, musia platiť za lístky stále viac. Sú však výnimky . Jednou z nich bol voľný lístok od mojej dcéry na premiéru nového muzikálu Ôsmy svetadiel.

KREMNICKÉ GAGY 2007

Spoveď akademika

Pohyblivé obrázky a zvuk z pásu alebo neskôr cédéčka ma fascinovali od mojich prvých detských krokov. Ako päťročný som mal už za sebou účinkovanie v televíznom štúdiu s tetou Vierou Bálinthovou a rozhlasový rozhovor so svojim vlastným otcom Michalom Belákom, ktorý vtedy, v päťdesiatych rokoch, robil rozhlasovú zábavnú reláciu – Letná veselica.

HTML clipboard

Keď odchádza kabatet

.......alebo dva kabarety a predsa jeden je