Slobodne, len tak........o Marošovi Zednikovičovi a o Smrti

.......už som raz zomrel......

Úplne nepripraveného ma zastihla správa o smrti Maroša Zednikoviča. Keď som videl na obrazovke jeho fotografiu, myslel som si, že ide len o úvod originálnej televíznej inscenácie, kde hral hlavnú rolu. Nebolo to tak. Tentoraz dostal úlohu od režisérky, ktorá postupne do svojej hry obsadí každého, bez rozdielu. Vlastne je nejaký rozdiel v smrti medzi bezdomovcom a známou postavou z filmu? Myslím si , že nie je. Jediný rozdiel týkajúci sa práve hercov  je ten, že s ním umiera nielen Marián Zednikovič ale aj jeho postavy. Navyše sme si akosi zvykli, alebo ja to tak vnímam, že dramatické postavy a s tým aj tí, ktorí ich stvárňujú, sa stávajú súčasťou života každej generácie. A táto Zednikovičova generácia je aj moja generácie. A preto som bol šokovaný.

Smrť nie je zlá, len je nekompromisná. Predsa len, pokiaľ človek žije, stihne kdečo porobiť. Nielen doma, ale aj na ulici, v práci, na návšteve, na dovolenke. Po smrti sa zrazu stáva len literárnou predlohou, alebo postavou vo vysielaní televízie pre pamätníkov. Samozrejme za predpokladu, že niečo za sebou zanechal. Maroš toho zanechal dosť, bude na čo spomínať.

Nebol mojim priateľom, a ani sme sa často nedostali v jeden čas  na jedno miesto, kde by sme si pokecali. Ale to nebolo treba aby som si ho vážil a tak trochu ho mal aj rád. Bol, mladší, o pár mesiacov. Teraz bude stále mladší a mladší. Podobne ako je dnes pre mňa Jaro Filip, Stano Radič, alebo Marián Kochanský. Bola, je a bude to moja generácia a môj život, ktorý akoby sa postupne presúval do nekonečna. Nakoniec sa tam presuniem aj ja.

Mal som to šťastie, alebo nešťastie, že som už raz ZOMREL. Bolo to dávno, ale, predstavte si, že si na to dobre pamätám. Asi to bol silný zážitok, ktorý ma sprevádza po celý život. Keď som mal šesť rokov a chystal som sa po prázdninách nastúpiť do prvej triedy, odbehol som si na Obchodnú ulicu kúpiť nanuk. Neviem, či sa dnes také niečo ešte predáva. Bola to zmrzlina, alebo vanilkový zmrazený krém obalený v čokoláde. Dobrota. Kto by si ho nedal v jeden augustový sparný deň, keď sme sa s rodinou vrátili z výletu na Kolibu. Vtedy sme bývali v dvojizbovom byte na Drevenej ulici. Od predajne mrazeného tovaru ma delila len Jama a križovatka pri Palacke. Opäť dva geografické údaje, ktoré dnešnému bratislavčanovi asi nepovedia veľa. Jama bol pozostatok americkej bomby, ktorú naši osloboditelia stihli pustiť na našu Bratislavu a priamo do stredu mesta. Bomba urobila paseku. Keďže za socializmu nebolo boha, kto by ten kráter zasypal, nechali ho tak. Vznikla Jama, kde sme sa hrávali, chodili na rande a pozorovali život. Palacka bola vychýreným hotelom a reštauráciou. Najslávnejšie bolo Kino ČAS. Sídlilo v podzemí Palacky, a ako deti sme tam po prvý krát videli Chaplina a ruské „večerníčky“, krátke animované rozprávky. V kine sa premietali dokumenty, spravodajský týždenník a reklama. Bola to vlastne naša prvá televízia, aj skladba programu sa jej podobala.

Teda v to augustové popoludnie som sa cez križovatku pokúsil na zelenú prebehnúť na druhú stranu a kúpiť si ten nanuk. Nestihol som. Akýsi šialenec na veľkom aute bol rýchlejší. Rovno si to namieril do mňa a.....zabil ma. Silne slová? Ešte dodnes mám vystrihnutú správičku z Večerníka, denníka, tiež niečo, čo je dnešnému bratislavčanovi neznáme. Napísali, že na križovatke Poštovej a Obchodnej ulici auto zrazilo malého chlapca a zabilo ho. Tak som sa po prvý krát dostal do novín. Z rozprávania som sa dozvedel, že naozaj som po zrážke s veľkým čiernym autom zostal ležať na ulici ako handra. Hneď tam boli zvedavci a odborníci na smrť, ktorí skonštatovali, že mi už nie je pomoci. Položili ma na trávu v Jame a zakryli plachtou. Jedna naša suseda pribehla za mojou mamou a víťazoslávne jej oznámila, že jej zabilo syna. No jednoducho reality šou, ako sa patrí. Do celej drámy zasiahla prozreteľnosť, svetový duch, pán boh, alebo niečo, čo vie dokonale organizovať čas a priestor. Medzi okoloidúcimi účastníkmi autohavárie bol aj pán, ktorý si nemyslel to, čo ostatní zvedavci. Jednoducho sa nezmieril s tým, že som mŕtvy. Chcel sanitku. Žiadna nebola po ruke a tak ma nasilu vtlačil do nejakej embéčky, či škodovky. Neviem už aké to mohlo byť ľudové auto vtedajších čias. Jedno viem, trabant to nebol. Aj tak sa majiteľ auta ohradil, že mu krvácajúca mŕtvola zašpiní auto. Ale dal sa prehovoriť a nakoniec sa malé tielko dostalo do nemocnice na ambulanciu /?/. Tam ma položili do „márnice“ a ošetrujúci lekár-„patológ“ nevedel čo so mnou robiť. Opäť zahrala prozreteľnosť. Do nemocnice si po niečo odbehol chirurg, akýsi Grűnert. Bol to vynikajúci odborní, ale žiaľ Nemec a nestraník. Aj vtedy to bola jedna z horších etnických kombinácií. Neskôr sa zobral a šiel žiť do Rakúska. Ten, vidiac nemohúcnosť ošetrujúceho lekára a pomaly chladnúcu mŕtvolku na ambulantnom stole zavelil, „Ide sa operovať“. Neviem ako dlho ma operoval a oživoval. Mal som prasknuté pľúca. Musel mi vyrezať jednu pätinu pľúc a urobiť pár zásahov do organizmu, aby som mal šancu prežiť. Využil som ju. Ešte v noci som sa prebral a prvé čo som uvidel, bola tvár môjho strýca Ruda, otcovho brata, ktorý uplatil všetkých, len aby mohol prísť až k pooperačnému lôžku, kde som bol napojený na rôzne hadice. Vtedy časť mojich životných funkcií zaobstarávali stroje. Je neuveriteľné, že v tej dobe ešte aj fungovali. Nie všetko v socializme bolo zlé, napríklad tieto stroje. Ale vtedy boli aj dobí a šikovní ľudia.  Pikantériou bolo, že som môjmu strýkovi stihol pár vetami  popísať, čo sa udialo. Neviem odkiaľ som to všetko vedel, keď som bol mŕtvy. Preto si dodnes myslím, že smrť je len pre tých čo sú živí. Pretože po smrti človek ďalej všetko vníma, pozoruje a teší sa oveľa viac zo života „na tej druhej strane“ ako my, smrteľníci. Nemá starosti s platením nájomného, do roboty chodí len keď sa mu chce a má tam podstatne viac priateľov ako tu na zemi. Takto nejako som to zažíval aspoň chvíľu aj ja. Preto sa smrti nebojím. Bojím sa len toho, aby som tu na tomto svete nezostal sám, pretože mi všetci moji rovesníci, priatelia, spolupracovníci, rodina utečú na druhú stranu. Naplno si uvedomujem, že život nie je len to čo prežívam sám vo vnútri. Je to prostredie, zážitky, stretnutia, objavy, čo mi skladajú moju životnú mozaiku. Keď sa tá začne pomaly rozpadávať, mení sa aj môj život. Je stále viac a viac chudobnejší o to, za čo stál – nebyť na tejto planéte sám. Za to ďakujem tej prozreteľnosti, že vtedy pred päťdesiatymi rokmi som nenechal mojich rodičov, priateľov a známych osamotených. Zostal som s nimi, aby sme si spoločne robili život pestrejší, zaujímavejší a voňavejší.

Maroš Zednikovič je na druhej strane. Patril k tým, ktorí mi život robili šťastnejší. Som presvedčený že to nešťastné umieranie, bolo len krátkym nepríjemným úsekom jeho života tu, na zemi. Tam, kde je teraz má všetkých, ktorí ho predtým opustili. Herci, lásky a možno aj taký trafikant alebo poštárka. Bude si robiť, čo si zmyslí. Možno tam niekde založí hereckú skupinu, ktorá bude hrať dobré divadelné kusy, možno aj Shakespeara. Smutno mi je za nami, čo sme tu zostali, a sme stále viac a viac osamotení.

7.5.2007

Ľubo Belák