Už sme si zvykli, že pri slove bomba sa mimovoľne prikrčíme a zapcháme si uši. V súčasnosti je to pre hrozbu atentátov na miestach určených divadlu a hudbe o to aktuálnejšie. Môžem vás však uistiť, že na javisku bratislavského divadla Nová scéna žiadna trhavina, ktorá by fyzicky niekomu ublížila nebola a ani nevybuchla. Bombu uvádzam len v súvislosti s uvedením nového naštudovania svetoznámeho muzikálu MAČKY - CATS . 30. apríla som mal možnosť dostáť do tela poriadnu dávku bombovej explózie pohybu a divadelnej energie, ktorá ma zasiahla nepripraveného na výkon našich spevákov, tanečníkov a hercov. Analógiu s bombou v divadle som si nevymyslel sám. Skutočne, tesne po svetovej premiére muzikálu v londýnskom West Ende v roku 1981 niekto zatelefonoval, že je v divadle bomba. Aj keď sa žiadna nenašla, anonym mal pravdu.

 Autor, skladateľ Andrew Lloyd Webber podľa diela britského esejistu, dramatika a básnika, nositeľa Nobelovej ceny, T. S. Eliota Old Possum's book of Practical Cats vytvoril muzikál, ktorý patrí k najúspešnejším v histórii tohto hudobno-dramatického žánru. Webber sa s myšlienkou napísať hudbu k príbehu pohrával už od roku 1977. Ale až po uvedení jeho krátkej, pokusnej verzie na festivale v Sydmontone (1980) oslovil režiséra Trevora Nunnana a požiadal ho o spoluprácu. Príbeh mačacieho kmeňa Jellicles vznikal spojením viacerých literárnych prameňov. Okrem samotnej knihy T.S.Eliota boli Webberovi inšpiráciou niektoré ďalšie Eliotove básne, ako Naming of Cats a Up up up past the Russel Hotel, ale najmä nepublikovaný úryvok z poemy Grizabella the Glamour Cat. Práve starnúcej mačke až po uvedení prvej premiéry Webber napísal pieseň známu ako Memory s textom Trevora Nunnana a vložil ju do muzikálu. Tak sa narodilo dielo, ktoré doteraz videlo 73 miliónov divákov.

Zbrusu nová riaditeľka Novej scény Ingrid Fašiangová sa zrejme nezľakla náročného projektu, pred ktorým sa trasie nejeden divadelný producent. Množstvo tanečníkov, spevákov, hercov a muzikantov spolu so scénou, kostýmami a maskami sa skrýva v projekte s obrovským rozpočtom. O to riskantnejšie je to na Slovensku, ktoré sa pri podobných inscenáciách nemôže porovnávať s americkým, ani anglickým divadelným trhom. Už aj Česká republika, čo sa týka návštevnosti, je na tom lepšie. Zároveň si treba uvedomiť, že nejde o shakespearovskú drámu s veľkým príbehom. Je to divadelná show kaleidoskopicky vystavaná na jedinečnej mačacej udalosti – Mačacom bále. Aj napriek tomu sa na scéne striedajú postavy s menami a charaktermi s dominantnou pointou, voľbou mačky, ktorá bude zvolená a dostane šancu žiť druhý život. Možno to bola Eliotova reflexia tvrdenia, že mačky majú sedem životov. Navyše je to analógia života ľudí v spoločnosti plnej protikladov a neraz opakujúcich sa životných príbehov v každom storočí. Preto je vždy nová inscenácie CATS postavená pred dilemu, ako ( v Bratislave bez použitia playbackov a vopred nahratých hudobných sekvencií) oživiť Webberove dielo pre súčasníka. Na Novej scéne to mali v rukách Michael Prostějovský a Ján Štrasser, prebásnenie textov do slovenčiny, režisérka Gabriela Petráková, scénograf Ondřej Zicha, výtvarníčka Ľudmila Várossová, kostýmy a masky a v neposlednom rade choreograf Ladislav Cmorej. O hudobné naštudovanie a realizáciu sa postaral dirigent Ľubomír Drobný a Iveta Weis Viskupová so svojim zborom THE HOPE GOSPEL SINGERS.

Aj keď každý z tvorcov je pri inscenácii potrebný, predsa len v prípade choreografa Ladislava Cmoreja ide v CATS o funkciu, na ktorej môže celé úsilie všetkých zainteresovaných stroskotať. V jeho choreografii bratislavských MAČKY - CATS nejde len o akési roztancovanie scény. Jednotlivé postavy sú budované najmä cez svoj charakteristický pohyb, spôsob ako vstupujú do deja a čím sú výnimočné. Cmorejovi sa obe úlohy podarili nad očakávanie. Na scéne sa v nepretržitom pohybe striedali sólové výstupy a ansámblovky v originálnych efektných choreografiách. Dostatok nápadov neraz na pódiu vytváral tanečnú smršť, ktorá prerozprávala príbehy Mačacieho bálu. Zo scény žiarila nielen energia mladosti a muzikality, ale aj vysoký stupeň estetickej zmyselnosti, čo umocňovalo zážitok z muzikálu. Sexappeal vyjadrený pohybom, kostýmom a maskou však nebol karnevalom divadelnej anarchie. Bolo to umelecky náročne pretlmočenie pocitov, bez ktorých žiadna dráma nemá šancu na úspech. Na Novej scéne sa to podarilo na jednotku. Spolu so speváckymi výkonmi Katky Hasprovej v úlohe Ťapky, Hany Fialovej v úlohe Gizabelly, Patrika Vyskočila v úlohe Ram-Tam Tágera, Martina Hudeca v úlohe Ctihodného Bruma a ďalších rovnako kvalitných spevákov, ktorí zároveň bravúrne zvládli aj náročný pohyb, vzniklo dielo, o ktorom len neprajníci môžu pochybovať. Ako šľahačka na torte vyznela postava hereckej legendy Karola Čálika – divadelného kocúra Múz. Jeho monológ o divadle a hercoch nepatril len postave v muzikáli. Spoveď herca môže pokojne zaznieť na každom divadelnom javisku, dokonca aj mimo neho na verejnosti.

V Novej scéne vybuchla bomba standing ovation, nekonečný aplauz publika, ktorý odštartoval dúfam divácky úspešné predstavenie svetového muzikálu. Slovenskí priaznivci hudobného divadla si to zaslúžia. Určite by ste to mali vidieť aj vy.

                                                                                                                                  Ľubo Belák

                                                                                                                                  2.5.2016