Bolo to koncom júla, keď ma situácia na Slovensku, presnejšie medzi divadelníkmi, muzikantami, tanečníkmi a ostatnými, ktorí sa venujú umeleckej práci, prinútila požiadať ministerku kultúry o osobné stretnutie. Po nejakom čase som namiesto očakávanej odpovede, kladnej alebo zápornej, dostal email od pána Sopka, ktorý sa mi predstavil ako poradca pani ministerky. Ponúkol mi osobné stretnutie. Pochopil som to. Ministerka ma ako nezaujímavú osobu alibisticky posunula svojmu pobočníkovi, aby sa nepovedalo, že je neprístupná. Bolo to po prvýkrát v mojej umeleckej praxi, keď som na moju žiadosť, smerovanú k ministrovi kultúry nedostal žiadnu priamu odpoveď od adresáta. Moja reakcia bola, ako zvyčajne, priama. Odpísal som pánovi poradcovi, že ak by to mala byť len zdvorilostná návšteva v klube pani ministerky, tak je zbytočné sa stretnúť. Po ubezpečení, že to tak nie je, sme sa stretli. Na jeho otázku, čo ma na ministerstvo privádza, som odpovedal jednou vetou: „Takmer všetko, čo by sa malo na ministerstve kultúry riešiť." Po vyše hodinovom monológu, v ktorom som prešiel od zákona o RTVS, neexistencie Literárneho domu, umeleckých fondov až po štátny zákaz umeleckej činnosti, presnejšie  verejného vystupovania za prítomnosti obecenstva a kritický stav živého umenia na Slovensku, som odchádzal s ubezpečením, že všetko bude tlmočiť pani ministerke. Neviem, či jej pán poradca niečo o našom stretnutí povedal, ale nastalo dlhodobé mlčanie. Až po čase, keď sa na Facebooku rozprúdila rozhorčená diskusia o neudržateľnej situácii v umení, sa zrazu pán poradca ozval s víťazným ospravedlnením za meškanie. Neviem čo zmeškal, pretože aj tak som žiadne vyjadrenie, alebo aspoň náznak akéhokoľvek riešenia, či aspoň ďalších krokov na verejnosti nevidel ani neslýchal.

 Dnes už viem, že to nebolo len preto, že ministerka si nemyslí, že by sa mala so mnou stretnúť, ale aj pre jej totálnu neschopnosť komunikovať s umeleckou brandžou. To, že jej kompetencie siahajú len po bránu ministerstva, je mi jasné. Načo je nám dnes Ministerstvo kultúry? Dalo by sa odpovedať so zamračeným obočím: „Nanič!“ Ale to by bolo málo. Zrušiť ministerstvo, ktoré aj tak nemá žiadne kompetencie a stojí veľa peňazí, nie je riešením. Peniaze vydelené na kultúru by sa síce dali po jeho zrušení pokojne prideliť úradníkovi na ktoromkoľvek ministerstve. Ten by raz do mesiaca podľa predpisu predsedu vlády rozdelil pridelený balík zo štátneho rozpočtu a bolo by o ňu „postarané“.  Ale čo s novými zákonmi týkajúcimi sa kultúry? O tie by sa určite postaral náš všeumelec, predseda vlády SR. O akú kultúru ide? Keď sa neustále hovorí o kreatívnom a kultúrnom priemysle, človek by si predstavoval, že ráno umelci nastúpia do práce, odrobia si v kreatívnej fabrike osem hodín a „padla“. On a jeho poslanci sa doteraz nedozvedeli, že kultúra je najmä hodnotový systém spoločnosti, podľa ktorého sa meria nielen jej rozvoj, ale aj kvalita. Ak chceme hovoriť o kultúre ako štátom riadenej sfére, kde sa rozdeľujú peniaze podľa politickej vôle a kapitalistických (už nie socialistických) známostí, potom musíme hovoriť o umeleckej kultúre, knižnej kultúre, divadelnej kultúre, teda o časti kultúry, ktorá predstavuje sféru, kde sa kultúrne hodnoty vracajú  v podobe divadelných predstavení, olejomalieb, sôch, románov, tanca, koncertu, alebo filmu späť do spoločnosti. Najpresnejšie by bolo hovoriť o divadlách, knižniciach, hradoch a zámkoch, múzeách, hudobných festivaloch, hercoch, hudobníkoch, tanečníkoch, ale nie o všeobecnom pojme kultúra. Ten by mal byť skôr akýmsi semaforom pre politikov, aby si uvedomili, načo im tieto všetky umelecké činnosti sú. Aby to fungovalo, dávnejšie vzniklo akési ministerstvo, ktorému prilepili na bránu nálepku KULTÚRA. Ale ono NEFUNGUJE.

Súčasná politická scéna, a nemyslím tým len víťazov volieb, je imúnna voči kultúrnym hodnotám, tvorivej činnosti a kultúrnemu odkazu, ktoré sa nevytvorili za pár dní. V každej dobe si museli umelci vydobýjať svoje miesto na slnku. Preto nie je novinkou, že aj dnes umelci, ale aj všetci tí, bez ktorých by sa nedalo hrať, koncertovať, tancovať, zvyšujú svoj hlas proti ignorantstvu vladárov a ich lokajov, presnejšie poslancov a politických strán.  Umelci, slovami premiéra Igora Matoviča „kultúrnici“, sú zámerne vyradení z pomoci štátu ako zbytočný odpad spoločnosti. Určite tomu pomohol aj postoj pani ministerky kultúry, ktorá svojimi pochybnosťami vlastne spochybnila aj samú seba. Jej neduchaplné, krátke súvetia, v ktorých nekonečne už niekoľko mesiacov omieľa pár naučených fráz, sa pokojne dajú naprogramovať do úst jednoduchého robota, ktorý by ju plnohodnotne zastúpil.

Po ostatnom zasadaní vlády sa akoby čarovným prútikom rozhovorila. Opäť zaznelo pár sľubov a pripravených fráz.

„Nezačíname od nuly, my začíname z mínusu. Tridsať rokov sme na ministerstve nemali legislatívu, ktorá by umožňovala takúto dotačnú schému.“  pochválila sa frázou plagiátorsky odkopírovanou z úst jej šéfa, premiéra Igora Matoviča.

KLAMALA. Po dlhé roky malo ministerstvo viacero dotačných programov, ktoré podporovali autorskú a interpretačnú tvorbu. Iste, o Covid-19 sa vtedy nevedelo.  Až v roku 2015 vznikol Fond pre podporu umenia, čím sa ministerstvo zbavilo povinnosti rozdeľovať peniaze žobrajúcim umelcom. Inak to ani nemožno nazvať. Výška štátnych príspevkov nepokryla ani základné životné potreby, tobôž nie vznik nových diel. Úradníci si vydýchli a umelci sa skromne nadýchli. Až nás navštívil vírus s menom COVID-19. Pricestoval zo zahraničia a pohostinní Slováci ho uvítali, ako sa patrí. Stratili reč.

Vláda Slovenskej republiky škrtla zo zoznamu umelecké podujatia, zavrela divadlá, kiná, koncertné sály a pomaly aj ulicu. Je prekvapujúce, ako zmierlivo prijali umelci tento danajský dar. Nebúrili sa a svoju nespokojnosť presunuli na sociálne siete. Mesiace plynuli, leto sa skončilo a dlho očakávané jesenné uvoľnenie v umeleckej práci sa neuskutočnilo. Práve naopak. Premiér vlády SR sále viac priťahoval maticu zákazov, pokút a hrozieb. A ak bude treba, nasadí vojsko. Až po čase si umelci uvedomili, že noví víťazi volieb s nimi nehrajú hru podľa pravidiel a začali sa ozývať. Ako letný lejak sa dali do pohybu iniciatívy, ktoré začali s protestom zatiaľ len vo forme otvoreného listu, či vedenia kultúrneho dialógu s vládou SR. A výsledok? Pani ministerka kultúry víťazoslávne prišla z ranného štyridsiateho zasadnutia vlády a oznámila, že už je všetko v poriadku a umelcom sa pomôže. Na svete je vládou schválený nový zákon o dotáciách.

Vo vyhlásení ministerstva kultúry sa píše: „Nový zákon o dotáciách umožní MK SR poskytovať finančné dotácie počas mimoriadnej situácie, akou je pandémia COVID-19. Zjednoduší a urýchli administratívne procesy ministerstva a uľahčí aj postup pre žiadateľov... Ide o profesionálov v kultúre, ktorí pracujú v odvetviach KKP (kultúrny a kreatívny priemysel) ako SZČO (Samostatne zárobkovo činná osoba ) alebo jednoosobové s.r.o. (podnikatelia)“

Je to naozaj tak? Nie je to ďalší úskok nekompetentného riadenia štátu? O čom hovorí návrh nového zákona, ktorý „s pripomienkami“ (nevieme akými ?) schválila vláda SR?

Vo vyjadrení ministerstva sa ďalej uvádza: „...dotačný zákon je kľúčom k tomu, aby sme dokázali riešiť nástojčivú situáciu v kultúre.“ Akým kľúčom? Už jeden kľúč našli vo Fonde pre umenie, ktorý poskytne dotácie na nové projekty, autorské diela, ale nie na ušlé honoráre, ktoré výkonní umelci stratili zákazom verejne vystupovať pred platiacimi divákmi. Jednu možnosť mali, aby hrali, spievali a tancovali pred prázdnym hľadiskom bez možnosti príjmu zo vstupného. Vlastne ani to nie. Pretože na verejné vystúpenia potrebujú zvukárov, osvetľovačov, organizátorov, priestory. Ani umeleckí remeselníci nežijú zo vzduchu. Jednoducho umenie je prevažne kolektívna práca, bez ktorej je každý umelecký projekt len pekným snom.

V závere vyhlásenia ministerstva sa dočítame: „V prvom kole pôjde o akútnu pomoc pre najzasiahnutejšiu časť KKP.“

Zatiaľ je na obzore dnes zverejnené zbieranie údajov vo forme formulára o aktívnych žiadateľoch „kultúrneho a kreatívneho priemyslu“, ktoré ministerstvo pre úradnícku nespôsobilosť (nesamostatnosť?) pripravovalo s iniciatívami, akou je novovzniknutá Hudobná Únia Slovenska, Slovenský hudobný priemysel, Umelecká obec Slovenska, Zachráňme kultúru a ďalšími. Načo je nám ministerstvo, keď si to môžu umelci zorganizovať sami? Tridsať rokov po zmene spoločenského systému štát dodnes nevie, kto a ako pracuje v umeleckej sfére. A nie je to len takzvané vážne umenie. Ide aj o zábavu, firemné večierky, svadby, kary, dokonca aj akrobati v cirkuse patria k nim. Štát je hluchý a slepý. Až kríza v spoločnosti ukázala jeho nemohúcnosť.

„Otvorili sa nám dvere k ďalšej pomoci predstaviteľom nezávislej kultúry v mimoriadnych situáciách,“ nadšene uviedla ministerka vo svojom minimalistickom vystúpení.

A čo umelcov, zvukárov, osvetľovačov, diskdžokejov, umeleckých organizátorov, majiteľov hudobných klubov a ostatných čaká? Najprv si musia počkať mesiac, kým sa zákon dostane do parlamentu. Po schválení poslancami, čo by v Lego koalícii nemal byť problém, nastúpi fáza realizácie, o ktorej v súčasnosti pani ministerka nemá ani tušenie. Ako bude prebiehať kontrola vyplnených formulárov žiadateľov na dotácie vo sfére, ktorá začína na diskotéke a končí na scéne Slovenského národného divadla? Z Bratislavy to určite nepôjde. To bude pani ministerka vytvárať pracovné úderky nadšencov, ktorí budú podobne ako vyhľadávači infikovaných občanov hľadať a kontrolovať, či dotyčný žiadateľ nerobí náhodou príležitostné diskotéky len doma pre svoje deti? Rovnako zabudla na registrovaných profesionálnych umelcov vo Fonde pre umenie. Bude organizovať nové previerky, ako to bolo v minulom storočí za socializmu na Slovkoncerte?

V návrhu zákona, ktorý neupravuje len „aktivity v oblasti kultúry, umenia a kreatívneho priemyslu a odstraňovanie následkov mimoriadnych udalostí alebo znižovanie negatívnych vplyvov mimoriadnych situácií na oblasť kultúry“ ale aj „...obnovu, ochranu a rozvoj kultúrneho dedičstva v oblasti pamiatkového fondu, sprístupňovanie kultúrnych hodnôt žiakom, podporu a rozvoj mediálnej výchovy vrátane boja proti dezinformáciám... (návrh zákona)“ je spleť rôznych ustanovení, ktoré sú povrchné, nesystémové a možno pochybovať o ich reálnosti.

Opäť sa v návrhu zákona objavuje termín „projekt“, ktorý bol kritizovaný už pri študijných dotáciách Fondu pre umenie. Čiže nepôjde o dotácie na zabezpečenie základných potrieb žiadateľov „kultúrneho a kreatívneho priemyslu“. Nebudú si môcť za peniaze od štátu zaplatiť za predchádzajúcich šesť mesiacov nájomné, elektrinu, jedlo pre rodinu, ani detské jasle. Musia vytvoriť akýsi „kreatívno-priemyselný projekt“ a ten, aj podľa predpisu, na záver po ukončení zúčtovať. Bez overených potvrdení, vystavených účtov a zmlúv to nepôjde. (Účty z Lidlu a Kauflandu, či elektrární sú neprípustné.) Aspoň tak hovorí návrh zákona.

Šalamúnske je ustanovenie § 13, kde sa píše: „Podmienky podľa § 8a ods. 4 písm. a), c), d) a e) (odstraňovanie následkov mimoriadnych udalostí ... na oblasť kultúry ) zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa pre potreby posúdenia žiadosti na účel podľa § 2 ods. 1 písm. e) do 31. decembra 2020 považujú za splnené dňom predloženia žiadosti.“ V preklade to ľudskej reči to znamená, že posúdenie podaných žiadostí o dotáciu je predloženie žiadostí. Logiku to nemá ani ako oznamovacia veta.

Pani ministerka kultúry, čo vy na to? Pôvodne som ešte v júli tohto roku chcel o tomto všetkom s vami hovoriť. Nepovažovali ste to za potrebné. Uložili ste moju žiadosť o stretnutie ad acta. Pre mňa, ale aj celú umeleckú obec ste boli doteraz neznáma. Dnes už o vás vedia. To je tá, čo si nevie rady so slovenskými umelcami, nepozná ich prácu a nevie včas predkladať účinné a jasné zákony. Odporúčam vám, vráťte sa späť, odkiaľ ste prišli, a prenechajte miesto ďalšiemu adeptovi na ministerskú stoličku. A ako hovorili naši klasici Julo Satinský a Milan Lasica: „Občania, ktorí ešte nie sú ministri, nech sa prihlásia u súdruha Žinčicu.“

Ľubo Belák

9.10.2020