„V Európe existuje ešte iná, strašnejšia mocenská skupina: maďarská... Tri a pol milióna Slovákov, týchto našich bratov, trpí viac než 60 rokov pod tyraniou maďarských šovinistov. Nielen v žalároch, nie! Sú utláčaní, ponižovaní, zbavovaní svojej kultúry, odsúdení na zánik, ak sa nepoddajú maďarskej pseudokultúre,“ napísal v roku 1907 český advokát Dr. Eduard Lederer nórskemu spisovateľovi Bjørnstjerne Bjørnsonovi.

Nielen o liste Lederera Bjørnsonovi bola uvedená premiéra dokumentárno-edukačnej hry slovenského autora „Dobré činy zachraňujú svet“. Milan Richter, básnik a prekladateľ, autor hry, v nej spracoval príbeh o osobnosti, ktorá sa stala popri dramatikovi Henrikovi Ibsenovi ikonou nórskej kultúry. Prečo sa Bjørnson a Lederer objavili na Slovensku vo Véčku? Nešlo o lukratívnu ponuku Nórskeho kráľovstva a čerpanie nórskych fondov. Bol to príspevok a odkaz slovenského intelektuála, nositeľa najvyššieho ocenenia Nórskeho kráľovstva, a divadelníkov Slovákom, že o našu identitu a suverénnosť sa už v minulých storočiach starali ľudia, ktorým nebolo jedno, kde a s kým žijú v Európe. Práve Bjørnson, laureát Nobelovej ceny za literatúru (1903), vo svojich článkoch sa kriticky vyjadroval k postaveniu Fínov, Poliakov v Rusku, Srbov, Rusínov, Chorvátov a Slovákov na konci 19. a začiatku 20. storočia.

Inscenácie sa ujala renomovaná televízna a divadelná dramaturgička Jana Liptáková. K spolupráci si prizvala režiséra Michala Spišáka, ktorý si zároveň zahral postavu Eduarda Lederera. Napriek žánru bola doku-dráma inscenovaná ako divadelný príbeh. Snahou bolo inscenačne posilniť literárny text Milana Richtera o vnútorné napätie a osobnú drámu nórskeho spisovateľa, dramatika a blogera. Keby sa Bjørnson ocitol v 21. storočí, určite by svoju vášeň verejne diskutovať premiestnil na blog niektorého poskytovateľa internetového portálu. Už vo svojom storočí sa aktívne vyjadroval nielen článkami, ale aj nekonečným radom listov adresovaných priamo alebo nepriamo svojim priateľom či nepriateľom, ale aj politikom a štátnikom. Aj to sa objavilo v inscenácii „Dobré činy zachraňujú svet“. Poľudštenie ikony nórskeho velikána v dráme patrilo jeho intímnemu životu. Bol to najmä súkromný život a manželský vzťah s Karoline Bjørnsonovou rod. Reimersovou. Práve ona prevzala starostlivosť o „triedenie“ a prepisovanie listov, ktoré po večeroch jej manžel napísal a hádzal do pripraveného koša. Bola to vlastne prvá nedigitálna romantická internetová sieť, z ktorej Karoline vyberala a posudzovala obsah listov. Nejeden bez vedomia autora skončil v plameňoch kachieľ. Karolinu vo V klube stvárnila Renáta Rundová. Nemala to jednoduché. Spišák jej prisúdil dvojúlohu. Na scéne sa tak objavila aj ako pravnučka Bjørnstjerne Bjørnsona Marit. Len málokedy sa v divadle stane, že diváčka sa pozerá sama na seba. Milan Richter na prekvapenie návštevníkov Marit, žijúcu v Nórsku, pozval na svoju premiéru. A tak sa na javisku a v hľadisku stretla postava Marit s diváčkou Marit Bjørnson Barkbuovou. Aj cez Marit sa na jednoduchej scéne v priestoroch bývalého vysokoškolského klubu odvíjal príbeh mladej slovenskej študentky, ktorá si pre bakalársku prácu vybrala osobnosť Bjørnstjerne Bjørnsona. Na javisku sa postavy ujala šarmantná mladá herečka Monika Horváthová. V Aulestade sa stretáva s Marit, ktorá jej prerozpráva umelecký, ale aj súkromný život svojho pradeda. Opisuje ho ako fešáka so sklonmi kurizovať pekným dámam. Divákom túto informáciu sprostredkovala divadelná postava Bjørnsona, ktorú s ľahkosťou stvárnil filmový a divadelný herec Marko Igonda. Milan Richter mu dáva do úst texty vybrané z Bjørnsonových článkov a listov. Neboli to však len repliky o kultúre a spoločnosti, ale aj ľúbostné slová,  ktoré ho sprevádzali na záletníckych výletoch za Augustou, Anthonette, či Rosalinde. Bjørnson sa spovedá slovami: „Moja žena je môj prístav... Nie pokojný, to určite nie, lebo si musela za posledné roky veľa vytrpieť.“

„Vládcovia Uhorska sa s machiavelistickými manierami zmocnili verejnej mienky v krajine a prostredníctvom skorumpovanej či nepravdivo informovanej medzinárodnej tlače ospevujú maďarské ideály slobody.“ Nepripadajú vám Bjørnsonove slová akési aktuálne? Rovnako prekvapujúce je konštatovanie v liste advokáta Lederera Bjørnsonovi: „A keby ste sa spýtali, prečo Slováci nemajú ani jedinú strednú školu, povedali by Vám, že také čosi ani Slováci ako národ nechcú – okrem niekoľkých vlastizradných agitátorov podplatených ruskými rubľami.“

V závere hry Richter posunie príbeh do rokov druhej svetovej vojny a pripomína osud Eduarda Lederera, ktorý sa v roku 1942 ocitá ako príslušník židovskej komunity v koncentračnom tábore Terezín, odkiaľ sa už nevráti. Tridsaťštyri rokov po smrti Bjørnstjerne Bjørnsona. Už za svojho života prozaik napísal: „Zato som sa iba nedávno, kým som bol členom Nobelovho výboru, pousiloval, aby cenu za mier dostala grófka von Suttnerová z Prahy, tá, čo napísala knihu Zložte zbrane! Jej činnosť v prospech mieru je nevídaná. Keby sa podľa nej riadili štáty a štátnici, vojská a zbrojári, nemusela by už nikdy vypuknúť vojna, aspoň v Európe nie...“  Žiaľ, Bjørnson a milióny mŕtvych sú aj dnes nemými svedkami, že ľudstvo je nepoučiteľné. Nepochopiteľné je aj to, že slová Bjørnsonovej básne „Ja, vi elsker dette Landet“ (Áno, milujeme túto zem), ktorá sa stala textom nórskej hymny, sa strácajú vo víchre dnešnej vzájomnej „liberálnej“ nenávisti a krutosti:

Áno, milujeme túto zem, čo

vystupuje nad vody,

z vetra, mrazu zvráskavená,

s tisíckami domovov.

Milujeme a myslíme

na otca a na matku,

na noc ság, čo na zem spúšťa,

spúšťa na zem svoje sny.

(premiéra doku-drámy bola 5. februára 2019 v bratislavskom V-klube)

V Bratislave 17.2.2019

Ľubo Belák