Sľuby, politici, kultúra a Otvorený list

S úžasom sedím pri televíznom spravodajstve a počúvam plamenné reči našich – vašich politikov. Tie isté tváre, účesy, obleky, ale najmä reči. Čo všetko sa v predvolebnom tanci sype z úst našich známych z parlamentu. Akoby sme posledných dvadsať rokov žili v Raji. Presnejšie povedané s prísľubom cesty do Raja. Kedysi dávno nám jeden z prvých sľúbil, že si budeme môcť vybrať v ako štátoprávnom zriadení budeme chcieť žiť. Nakoniec sa nás nikto na to nespýtal a jednoducho nás roztrhli. Pamätné boli dvojnásobné platy od bicyklistu, alebo vybudovanie sociálneho štátu od fešáka zo Súmračnej ulice. To prvé skončilo fiaskom a to druhé na jachte v Monte Carle. Ušlo sa nám aj sľubov od nováčikov. Dekriminalizácia fajčenia trávy a riešenie homosexuálnych partnerstiev. Tráva sa vyfajčila, homosexuáli stratili nádej a mládežníci odtrúbili fajront celej vláde. Jednoducho zobrali hoblipilku a podrezali si konár. Bol z toho veľký rachot. Ale čo už, keď sa nesplnil ani v poradí posledný sľub prvej dámy, že reformy sa obyčajných občanov nedotknú. Dotkli sa a dnes to už aj cítime na peňaženke, v zdravotníctve, v elektrických zásuvkách, plynových kotloch a ešte kde všade, o čom ani nevieme.

Máme pred sebou ďalší predvolebný tanec. Tváre z bilboardov sa na nás usmievajú a sľuby sa sľubujú. Kultúrna obec, presnejšie jej umelecká časť dostala dokonca predvolebný darček. Bol to síce čistý lobing, ale kto by už povedal nie, keď sa zrazu uprostred hrozby recesie objavilo pár miliónov pre kultúru. Ako to už býva, keď sa medzi ľud hodia peniaze, začínajú šarvátky, kto koľko, začo a načo. Stalo sa to, čo naši politici čakali. Ľudia zabudli na politiku a začali sa vzájomne osočovať, komu tie peniaze patria. Ďalší sa začali hádať o zaujatie priestoru v bývalom V klube, pričom vinník neúspešného konkurzu ticho sedel v kancelárii Národného osvetového centra – priamo podliehajúceho ministrovi kultúry. Politici opäť zasiali vietor do radov umeleckej obce. Nechtiac, nevedomky? Tak ako ich poznáme, to iste nebolo náhodou.

Budmerický kaštieľ sa podľa tvrdenia ministra dostal späť do rúk tých, komu patril. Síce sa zmení spravovateľ, ale účel stavby zostane nedotknutý, možno trochu viac nafúknutý. Podľa sľubov sa má využívať celou umeleckou obcou. Ale čo ak to všetko sú opäť len sľuby. O necelé dva mesiace sú tu voľby a prídu noví páni. Tí opäť zabudnú čo sľúbili a začnú nás prekvapovať novými skutkami. Hovorí sa skutek – utek, po slovensky skutok –utok. Preto sa umelecká obec už teraz pripravuje na sklamanie po voľbách a vyrukovala s Otvoreným listom do centrál politických strán. Vyzerá to tak, že televíznym medovým motúzom a farebným bilboardom už nikto z umelcov neverí. Teraz je ten správny čas, aby sa reprezentanti politických partičiek premenili zo sľubotechny na poctivých zástupcov svojich občanov. Ak to myslia so svojimi predvolebnými programami úprimne, tak im nič nebráni to dať nielen na papier, ale si s rozhašterenou skupinkou umelcov aj pohovoriť a detailnejšie rozobrať, ako ktorá politická strana kultúru chápe a aké má plány na povolebnú realitu.

Otvorený list nie je len šanca vytvoriť akúsi verejnú dohodu o budúcnosti kultúry a umenia, ale aj čas hľadať v umeleckej obci to, čo umelcov spája a nie to, čo ich rozdeľuje. Je načase si uvedomiť, že súper nie je skrytý v ateliéri, na divadelnej scéne alebo na koncertnom pódiu. Súperom je ten, čo pred voľbami sľuboval. Verejný prísľub každej politickej reprezentácie „Ako sa budú správať keď im dáme hlas“ bude záväzný aj v prípade moci podelenej na menšie parlamentné strany. Umenie kompromisov nie je vzduch ani para. Dá sa zmerať, kto koľko zľavil zo svojich politických predsavzatí. Podstatné je, aby sme si aj po voľbách mohli povedať, že sme urobili všetko pre naplnenie posolstva ducha demokratického štátu, kde politici nerozhodujú sami, ale za nás.

Ľubo Belák

19.1.2012