Tomáš išiel na kávičku za Milanom
Keď som sa chcel stretnúť s Milanom alebo Tomášom, vedel som, že ich nájdem v centre Bratislavy v niektorej z kaviarní. Boli to zväčša pracovné stretnutia. Iný zážitok s mojimi myšlienkovými vodcami bol na Kremnických Gagoch. Tam som mal možnosť poraňajkovať v dobrej spoločnosti Tomáša Janovica a Kornel Földvári. Aj ten patril k mojej svätej trojici ľudí, ktorí sa na svet pozerali svojimi očami, bez nenávisť, s láskou k bližnému svojmu, ale s humorom a určitou štipkou irónie. Ich jazyku rozumela celá generácia šesťdesiatych rokov.
S Tomášom Janovicom som sa ešte ako bigbítový fagan stretol v Tatra Revue, kabarete, kde spolupracoval s mojim otcom Michalom Belákom. Neskôr sa pridal pri príprave folklórnej televíznej relácie, ktorú uvádzadl Miško Dočolomanský. Tomášove scenáre boli načas a dokonalé.
Nechce sa mi veriť, že všetci sú už uložení len do mojich spomienok.
Jedna z nich je na aforizmus, ktorý platí doteraz.

Náš demokrat chce rozhodovať, / kto smie byť demokrat.

PÁN Tomáš Janovic - navždy

Parlamentné voľby ešte nedozneli, ale už sa poslanci sťahujú na ulicu. Prečo? V spoločnosti, kde žijeme, sa parlamentné lavice neraz zamieňajú za chodníky a námestia. Zväčša ich okupujú stranícke úderky, ktoré zvolávajú svojich sympatizantov na kus reči, alebo skôr na exhibíciu poslancov tej-ktorej strany. V demokracii, ktorá sa podobá skôr štatistickému prieskumu preferencií obyvateľstva, je to bežná vec. V demokracii, ktorú parlamentné strany zamieňajú za akýsi pingpong medzi nekonečným, neraz nepochopiteľným rečnením z parlamentných lavíc a divadelným predstavením na ulici medzi svojimi. Výnimku tvoria radoví občania, ktorí sa občas pokúsia bez akejkoľvek podpory straníckych centrál hľadať priestor na vyjadrenie nespokojnosti. Takými boli napríklad mierové protesty proti vojne na Ukrajine. Kde sú tie časy, keď sa na námestiach stretávali pracujúci, aby vyjadrili spokojnosť s politikou vládnucej strany. Zatlieskali si, vypočuli si, ako im to úspešne ide a rozišli sa do svojich domovov, prípadne do krčmy, kde si mohli konečne povedať to, čo chceli.

Igor mi ukázal cestu k hudbe

Ďalšia hudobná rozlúčka, tentoraz s mojim priateľom Igorom Bázlikom. Bol jedným z trojice profesionálnych hudobníkov, ktorí mi ukázali, že hudba nie sú iba akordy na gitare a spievanie beatlesoviek. Braňo Hronec, Vieroslav Matušík a Igor. Od každého z nich som dostal do daru zručnosť pri práci s hudbou. Najmä aranžovanie pre orchester, tajomstvá harmónií a zápis do nôt. To bola pre bigbíťáka v šesťdesiatych rokoch jedna veľká neznáma. Už v čase našej beatovej skupiny The Players som sa podujal zachytiť naše skladby do notovej osnovy. Cesta späť už bola nemožná. Objavovanie hudby ako vzduchu, ktorý dýchame nie je možné bez pochopenia jej existencie.

S Igorom Bázlikom som neraz presedel pri klavíri, kde mi len tak na kus notového papiera ukázal ako sa zapisujú do nôt sláčiky, klavír, gitary, dychové nástroje a ľudský hlas. Robil to nezištne. Vážil som si, že si aj on mňa považoval za hudobného partnera, aj keď pôvodom amatéra bez hudobného vzdelania. Viedlo to k spolupráci. On ako skladateľ a ja ako aranžér, gitarista a spevák. Bol som mladý, neskúsený, ale s optimizmom pri pohľade do budúcnosti mojej hudobnej kariéry. Zostalo mi to až podnes.

Igor ďakujem a určite na teba v svojich spomienkach nezabudnem.

Pieseň Záľuby – hudba: Igor Bázlik, slová: Kamil Peteraj hrá skupina Ľuba Beláka