Tomáš išiel na kávičku za Milanom
Keď som sa chcel stretnúť s Milanom alebo Tomášom, vedel som, že ich nájdem v centre Bratislavy v niektorej z kaviarní. Boli to zväčša pracovné stretnutia. Iný zážitok s mojimi myšlienkovými vodcami bol na Kremnických Gagoch. Tam som mal možnosť poraňajkovať v dobrej spoločnosti Tomáša Janovica a Kornel Földvári. Aj ten patril k mojej svätej trojici ľudí, ktorí sa na svet pozerali svojimi očami, bez nenávisť, s láskou k bližnému svojmu, ale s humorom a určitou štipkou irónie. Ich jazyku rozumela celá generácia šesťdesiatych rokov.
S Tomášom Janovicom som sa ešte ako bigbítový fagan stretol v Tatra Revue, kabarete, kde spolupracoval s mojim otcom Michalom Belákom. Neskôr sa pridal pri príprave folklórnej televíznej relácie, ktorú uvádzadl Miško Dočolomanský. Tomášove scenáre boli načas a dokonalé.
Nechce sa mi veriť, že všetci sú už uložení len do mojich spomienok.
Jedna z nich je na aforizmus, ktorý platí doteraz.

Náš demokrat chce rozhodovať, / kto smie byť demokrat.

PÁN Tomáš Janovic - navždy

Parlamentné voľby ešte nedozneli, ale už sa poslanci sťahujú na ulicu. Prečo? V spoločnosti, kde žijeme, sa parlamentné lavice neraz zamieňajú za chodníky a námestia. Zväčša ich okupujú stranícke úderky, ktoré zvolávajú svojich sympatizantov na kus reči, alebo skôr na exhibíciu poslancov tej-ktorej strany. V demokracii, ktorá sa podobá skôr štatistickému prieskumu preferencií obyvateľstva, je to bežná vec. V demokracii, ktorú parlamentné strany zamieňajú za akýsi pingpong medzi nekonečným, neraz nepochopiteľným rečnením z parlamentných lavíc a divadelným predstavením na ulici medzi svojimi. Výnimku tvoria radoví občania, ktorí sa občas pokúsia bez akejkoľvek podpory straníckych centrál hľadať priestor na vyjadrenie nespokojnosti. Takými boli napríklad mierové protesty proti vojne na Ukrajine. Kde sú tie časy, keď sa na námestiach stretávali pracujúci, aby vyjadrili spokojnosť s politikou vládnucej strany. Zatlieskali si, vypočuli si, ako im to úspešne ide a rozišli sa do svojich domovov, prípadne do krčmy, kde si mohli konečne povedať to, čo chceli.

V praveku našej politiky, v čase protestov pred bytovým komplexom Bonaparte som z pre mňa záhadných príčin, viedol emailovú komunikáciu s vtedajším opozičným politikom Richardom Sulíkom. Na moje prekvapenie zareagoval na môj email. Spýtal som sa ho, prečo potrebuje ulicu, keď to, o čo mu ide, môže riešiť v parlamente. Odpoveď bola takmer prekvapujúca:  “…lebo tam sa to nedá!”. Otázka znie: „Načo je nám parlament, keď všetko riešia politici na ulici?“ Je iba jedna odpoveď. Čo nedokážu vo svojej politickej práci, o to sa pokúšajú na ulici. Ukázať, že státisíce občanov si želajú zmenu. V preklade, státisíce ich straníckych sympatizantov si želajú zmenu. Potom na čo sú voľby? Nestačí sa raz za pár rokov vyjadriť vo voľbách a mať s politikou svätý pokoj? Veď žijeme v „demokracii“.

História pouličných „demonštrácií“ politických strán je na Slovensku bohatá. Zatiaľ najväčšia fraška bola veľkolepý protest Za slušné Slovensko. Bolo to v čase, keď sa prezident a jeho klika pokúsil o zmenu vo vedení štátu navonok občianskym protestom. Nakoniec sa ukázalo, že išlo skôr o nevydarený puč organizovaný politikmi a ich investormi, než o manifestáciu občanov za lepší „slušnejší“ život. Tí boli drzo využití na podlý politický zámer. Po rokoch to prospelo najmä strane Smer – Sociálna demokracia. Práve to naštartovalo  rozdelenie a posilnenie sociálnodemokratickej politiky na Slovensku. Najprv zámenou premiéra, ktorý sa neskôr osamostatnil a vyrobil si stranu Hlas priamo cez kopirák. Neskôr parlamentnými voľbami, ktorých výsledok súčasná opozícia dokonale zbabrala. Nepomohla ani masívna podpora „strategických“ médií a predvolebné prieskumy, ktoré dokonali porážku vládnej politiky od roku 2020. Bodku za zlými rozhodnutiami dala prezidentka Slovenskej republiky, ktorá zámerne predlžovala agóniu politického rozpadu v krajine, ktorej nerozumie.

Dnes sa opäť na ulici rozbehla séria pokusov o zmenu „zdola“ cez demonštrácie politických strán. Opozícia sa púšťa do experimentu, ktorý skôr posilní súčasnú moc. Namiesto víťazstva môžu očakávať ešte mohutnejšiu porážku. Zbytočné sú prejavy súčasných amatérskych vodcov, ktorí sa na javisku striedajú, pritom akoby čítali rovnaký text amatérskeho spisovateľ napísaný niekde pri kávičke a fľaške koňaku.

Inak sa to nedá vysvetliť. Na čele opozičného bloku je protekčné dieťa, ktoré akoby ani do slovenskej politiky nepatrilo. Mladý Miško Šimečka bola prekvapivo nešťastná voľba pri zmene šéfa Progresívneho Slovenska. Nemá na to, aby viedol „progresívnu, mladú“ stranu nastupujúcej generácie. Napriek štúdiu politológie na Karlovej univerzite a Oxforde nevie samostatne myslieť a objektívne nazerať na stav spoločnosti. Jeho komunikácia sa nesie v znamení opakovaných fráz, hesiel, liberálnych mantier, bez schopnosti pestrejšieho slovníka a hlbšieho obsahu. Nevie zaujať poslucháča, neustále je akoby v strehu pred neznámym nepriateľom. Je hračkou v politických diskusiách v rukách svojich oponentov. Tento mladík, ktorý má byť perspektívou pre LIBERÁLNE Slovensko nie je a ani nikdy nebude vodcovskou osobnosťou dnešnej opozície. To už Richard Sulík má väčší dar prejavu a vie lož vyjadriť ako nezlomnú pravdu, prípadne svojou iróniou spacifikovať svojho triedneho nepriateľa. Tretí macher, Milan Majerský z KDH, zase sám v sebe živý antagonizmus medzi vierou v Boha a vierou v bezbožný Liberalizmus. O pánovi z Trnavy snáď netreba ani hovoriť. Je to nenahraditeľný úkaz v slovenskej politike, ktorý sa neštíti ani predvolebnej korupcie v rómskych osadách.

V jednom majú všetci opoziční politici pravdu. Sú zhrození a prekvapení (?), že valec Roberta Fica si nezadržateľne razí cestu k upevneniu moci. Tak ako Havla a Čarnogurského kedysi naháňali policajti, dnes policajti a Špeciálna prokuratúra naháňajú Fica. Hľadanie údajnej nezákonnosti v postupe vládne garnitúry predkladajú v pochybnom kritizovaní navrhovaných zákonov a politických krokov na posilnenie moci strany Smer. Určite, bez alte ega Petra Pellegríniho a klubu pronárodných politikov pod hlavičkou SNS by to nešlo. Robert Fico je osobnosť, buldozér a navyše prvotriedny rétor, ktorý zvládne akúkoľvek situáciu doma aj v zahraničí. Vie byť tvrdý, nekompromisný, ale aj ústretový a niekedy aj s lyžičkou humoru. Navyše po troch rokoch uplatňovania útrpného práva, ktoré v dnešných časoch nemá čo robiť v právnom štáte, stvrdlo jeho srdce na kameň.

Ako je možné, že po rokoch „boja“ za liberálnu demokraciu a „právny“ štát toto všetko súčasná opozícia dovolila? Je to rad nesprávnych rozhodnutí, omylov, ale najmä nekritického presvedčenia, že idú správnou cestou. Tá však naopak končí v upevňovaní moci Roberta Fica a jeho strany na Slovensku. Kým bude Miško Šimečka v čele frontu za liberalizáciu Slovenska, dovtedy sa budú opakovať chyby celej opozície. Väčšina voličov na Slovensku jasne ukázala, že s ich cestou nesúhlasí. Chcú snáď dnešní stranícki demonštranti vyprovokovať aj druhú stranu politického spektra, aby stoličky v parlamente vymenili za tribúny na uliciach? Potom už parlament a politikov nebude treba. Občania si to na Slovensku vybavia medzi sebou sami. Dúfam, že nie v pästných súbojoch a streľbe na uliciach. Podobne ako sa začala tragédia na Ukrajine. Komu to prospieva?

Ľubo Belák

15.12.2023

Igor mi ukázal cestu k hudbe

Ďalšia hudobná rozlúčka, tentoraz s mojim priateľom Igorom Bázlikom. Bol jedným z trojice profesionálnych hudobníkov, ktorí mi ukázali, že hudba nie sú iba akordy na gitare a spievanie beatlesoviek. Braňo Hronec, Vieroslav Matušík a Igor. Od každého z nich som dostal do daru zručnosť pri práci s hudbou. Najmä aranžovanie pre orchester, tajomstvá harmónií a zápis do nôt. To bola pre bigbíťáka v šesťdesiatych rokoch jedna veľká neznáma. Už v čase našej beatovej skupiny The Players som sa podujal zachytiť naše skladby do notovej osnovy. Cesta späť už bola nemožná. Objavovanie hudby ako vzduchu, ktorý dýchame nie je možné bez pochopenia jej existencie.

S Igorom Bázlikom som neraz presedel pri klavíri, kde mi len tak na kus notového papiera ukázal ako sa zapisujú do nôt sláčiky, klavír, gitary, dychové nástroje a ľudský hlas. Robil to nezištne. Vážil som si, že si aj on mňa považoval za hudobného partnera, aj keď pôvodom amatéra bez hudobného vzdelania. Viedlo to k spolupráci. On ako skladateľ a ja ako aranžér, gitarista a spevák. Bol som mladý, neskúsený, ale s optimizmom pri pohľade do budúcnosti mojej hudobnej kariéry. Zostalo mi to až podnes.

Igor ďakujem a určite na teba v svojich spomienkach nezabudnem.

Pieseň Záľuby – hudba: Igor Bázlik, slová: Kamil Peteraj hrá skupina Ľuba Beláka