Pozývam všetkých na okružnú cestu po mojom živote. Nie že by bol niečím výnimočný, ale nechcem byť na tejto ceste sám.
Internet je dnes pre mnohých jediným spôsobom ako sa stretávať s ľuďmi, vymieňať si názory a tak trochu si aj posťažovať. Pre mňa je to jeden z novodobých spôsobov poznania. Keď sa chcem porozprávať s priateľom tak ho radšej pozvem na pohár vína, prípadne kávy.
Preto je moja webová stránka tak trochu zrkadlom mojej práce a názorov, ktoré nemusia a ani neboli geniálne, naopak niekedy až zarážajúco naivné. Ale taký je človek. Géniovia žijú iba v memoároch a v tradícii.
Niekedy mám pocit, najmä keď sa pozriem späť, že som prežil niekoľko životov a už ma na tomto svete nič neprekvapí. Viem, je to len nostalgia za tým, čo bolo, pri čom som bol aj ja a kde som stretol veľa nových ľudí, v nových prostrediach a situáciách. Je stále čo objavovať, čomusi sa priučiť. Práve vtedy mám pocit, že som malé dieťa a priznám sa, veľmi rád sa tajne vo vnútri správam ako puberťák.
Ponúkam informácie nielen o tom, čo som vytvoril, ale aj práce svojich priateľov alebo ľudí, ktorých si vážim. Viem, že tu nebudeme naveky a je dobre si zalistovať v denníku osudov každého človeka.
BIGBÍŤÁK
SLOVÁ
Ľubo Bálak kvintet
Ľubo Belák kvintet
Boli to krásne šeťdesiate roky. Ako stredoškolák, ktorý sa pomaly chystal na maturitu, som po rokoch bigbítu založil orchester, kde už neboli len gitary. Pribudol klavír a saxofón. Zo skupiny Players som do partie so sebou zobral basgitaristu Ďura Korenka, zvaného Kofa. Za bicie si zasadol Marián Kleis, alias Karol, Otto Meluzín si vybral klavír a saxofón Fero Majbo. Nacvičili sme tanečný repertoár a o pár mesiacov sme už žali úspech v Bernoláčke, terajšom vysokoškolskom internáte Juraja Hronca. K mikrofónu sa postavila šarmantná mladá speváčka Evička Kostolányiová. Svet sa pre mňa otvoril. O rok nato som si mohol vo Švajčiarsku kúpiť môj vysnený hudobný nástroj - Fender Stratocaster.