Pozývam všetkých na okružnú cestu po mojom živote. Nie že by bol niečím výnimočný, ale nechcem byť na tejto ceste sám.
Internet je dnes pre mnohých jediným spôsobom ako sa stretávať s ľuďmi, vymieňať si názory a tak trochu si aj posťažovať. Pre mňa je to jeden z novodobých spôsobov poznania. Keď sa chcem porozprávať s priateľom tak ho radšej pozvem na pohár vína, prípadne kávy.
Preto je moja webová stránka tak trochu zrkadlom mojej práce a názorov, ktoré nemusia a ani neboli geniálne, naopak niekedy až zarážajúco naivné. Ale taký je človek. Géniovia žijú iba v memoároch a v tradícii.
Niekedy mám pocit, najmä keď sa pozriem späť, že som prežil niekoľko životov a už ma na tomto svete nič neprekvapí. Viem, je to len nostalgia za tým, čo bolo, pri čom som bol aj ja a kde som stretol veľa nových ľudí, v nových prostrediach a situáciách. Je stále čo objavovať, čomusi sa priučiť. Práve vtedy mám pocit, že som malé dieťa a priznám sa, veľmi rád sa tajne vo vnútri správam ako puberťák.
Ponúkam informácie nielen o tom, čo som vytvoril, ale aj práce svojich priateľov alebo ľudí, ktorých si vážim. Viem, že tu nebudeme naveky a je dobre si zalistovať v denníku osudov každého človeka.
BIGBÍŤÁK
SLOVÁ
Nevšednosť všednosti v divadle Aréna
Už dávno sa slovenská divadelná scéna potkýna na zlovestných koľajniciach všednosti v uvádzaní divadelných a tanečných predstavení. Pod vlajkou diváckej “úspešnosti” sa tak strácajú hodnoty, ktoré si zaslúžia väčšiu pozornosť. Príkladom je osud Milana Sládeka stvárnený v dokumente Martina Šulíka - Milan Sládek (2020). Príbeh umelca európskeho formátu, ktorý skončil v Bratislave na periférii záujmu tých, ktorí by sa mali starať o umenie. Najmä o také, ktoré ašpiruje na medzinárodné výslnie živého umenia, umenia jedinečnosti, originality, ale zároveň aj reprezentanta krásy a úprimnosti, ktorá súčasnému svetu nesvedčí. Jediným meradlom záujmu je komerčný úspech na verejnosti, predané lístky, plné hľadiská divákov, burácajúce potlesky a priemernosťou napáchnutá divadelná obec. Aby sa to na Slovensku nestalo samozrejmosťou, treba veľa odvahy a snáď aj korektnej drzosti, aby sa všetko nevšedné pravidelne nestrácalo vo víre podpriemerného karnevalu.
Pečie celé Slovensko
Ak si myslíte, že nasledujúci text bude o zábavnej televíznej relácii, mýlite sa. Presnejšie, tému skôr vystihuje zvolanie nášho národného hrdinu Jánošíka, ktorý sa s nami rozlúčil výkrikom: „Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!“ Súčasnosť na Slovensku naozaj vyzerá tak, akoby každý niečo piekol, niekomu sa niečo prepieklo, alebo niekto chce niekoho upiecť. Samozrejme, že sa to týka aktualít našej politickej scény.
Protest v divadle Aréna
Svet sa zbláznil? Hrá s nami nepoctivú hru? Alebo sa pripravuje na svoj Armagedon? Stále viac a viac sa prepadávame do stavu iracionálneho sveta nenávisti. Navzájom sa obviňujeme z nenásytnosti, revanšizmu, stratofóbii (strachu zo sveta kde žijeme), či krutosti. Jednoducho západný svet sa stal globálnym aktivistom svetovej sebevraždy. Hľadá sa liek. Dnešné poznanie samých seba však na to nestačí. Sme otrokmi vlastných vášní bez toho, aby sme sa na chvíľu zastavili a spoločne našli riešenie.