Čo to bolo?

Silvestrovský večer strávený pri televíznej obrazovke.

Nie som úchyl. Možno si to o mne pomyslíte, keď Vám prezradím, že patrím do čeľade silvestrovských televíznych divákov. Mám však jeden veľký hendikep. Pred rokmi som sa aktívne podieľal na tvorbe televíznych programov, aj silvestrovských. Preto je mi blízka depresia, ktorá zavládne v televíznych štúdiách, keď sa blíži záver roka.

Odišiel televízny džezmen

Bobby Novan bol pre mňa človekom, ktorého som od prvého momentu poznal ako televizáka. Píšem to v minulom čase, pretože Bobby Novan odišiel do televízie večnosti, kam sa nedostane každý. Musí si odrobiť tu na zemi stovky relácií. Spoznal som ho ešte ako muzikant v štúdiu Československej televízie v Bratislave. Bol hudobník, takže aj jeho televízna tvorba bola úzko spätá s hudbou rôznych žánrov. Ale jeho srdcovka boli Džezové dni v Bratislave. Tu sme, ja ako hudobný režisér pre sálu a on ako režisér pre televíziu spoločne strávili nejeden ročník.

Václav Havel, prepáčte nám

Nie každý má súdené odísť do večnosti. Dramatikovi, Václavovi Havlovi, ale najmä morálnej autorite sa to podarilo. Použil som slovo podarilo, pretože k tomu, aby sa niekto stal symbolom ideálov spoločnosti za spravodlivosť a lásku, treba mať za sebou veľa konkrétnych činov. Nestačí si na večnosť len počkať. Večnosť je prísľubom, že človek neumiera. Ľudská podstata má šancu na večný život. Nepotrebuje telo. Potrebuje pamäť a hodnotu. To sú poslovia večnosti. Akýsi predplatený lístok tam, kam sa chce dostať každý, len jeho cena je vysoká.

Bol to práve Havel, človek prichádzajúci z divadelnej scény, ktorý ani na chvíľu nezaváhal a postavil sa otvorene na stranu bezmocných. Nebola to však bezmocnosť blízka k nevládnosti. Bola to bezmocnosť v dobe, keď nám diktovali, čo máme robiť, čo si máme myslieť, ako sa máme správať a koho si ctiť. Bezmocnosť niečo urobiť pre zmenu, pre oslobodenie sa pred samým sebou, pre zbavenie sa strachu z vlastného názoru.

Kultúrny Buratino Daniel Krajcer

Tak sa nám náš minister opäť vyfarbil. Lepšie povedané zafarbil v efektových svetlách televízneho prenosu Legendy Popu. Slovenská televízia, ako súčasť brontosaura RTVS aj tentoraz musela pánovi ministrovi zaplatiť za štedré dary v podobe finančných injekcií. Jednoducho si už dnes predplatil na politickú volebnú kampaň, ktorú spustil v piatok večer na Jednotke. Žoviálne si sadol medzi obecenstvo v štúdiu a vehementne ťapkal ručičkami, aby národ, ale najmä jeho potenciálni voliči videli, že aj on je súčasťou fan-klubu Legendy slovenskej populárnej hudby, Elánu. To, že je to politická fraška a  neustále vstrihávanie jeho detailu pri potlesku do výsledného zostrihu nebolo náhodné, trčalo z obrazovky ako smutný gag dreveného panáka za asistencie celého televízneho štábu. Čudujem sa len Jožovi Rážovi, že dovolil, aby on, jeho spoluhráči a meno Elán bolo zneužité na politické ciele. Určite nič netušil, pretože by s tým rázne sekol.