S Elánom v divadle

(premiéra muzikálu Ôsmy svetadiel)

Do divadla chodievam s pribúdajúcimi mesiacmi stále menej. Nie, že by som nemal záujem o tento druh umenia, ale ekonomická situácia nepraje ani umelcom ani divákom. Tí prví potrebujú na inscenovanie svojich predstáv viac peňazí a tí druhí, diváci, musia platiť za lístky stále viac. Sú však výnimky . Jednou z nich bol voľný lístok od mojej dcéry na premiéru nového muzikálu Ôsmy svetadiel.

Umiestnenie názvu pesničky skupiny Elán na divadelných plagátoch dávalo na známosť, že ide o divadelné predstavenie s pesničkami hudobnej skupiny, ktorá prežila nielen svoju generáciu poslucháčov, ale zasiahla aj priaznivcov mladších ročníkov. Hudba Elánu znie dodnes vo vysielaní rádií a televízií a jej členovia stoja pevnými nohami na koncertných pódiách.

Pre mňa je Elán aj kúskom môjho profesionálneho života. Ešte ako dramaturg Československej televízie v Bratislave som dal život asi prvej televíznej inscenácii, ktorá stavala na pesničkách. Doteraz si pamätám situáciu, kedy som sa po prvý krát dotkol myšlienky použiť úspešný repertoár populárnej hudby v televíznom príbehu. Ako elév dramaturg som si sadol za stôl, ktorý deň predtým opustil Boris Filan. Ten sa po čase rozlúčil s televíziou, aby sa oslobodil nielen od neraz nezmyselnej dramaturgickej práce, ale zároveň sa oslobodil od závislosti na každodennom navštevovaní výškovej budovy televízie v Mlynskej doline. Vtedy som jeho kroku nerozumel. Plný očakávaní som si sadol za ten istý stôl v malej kancelárii, kde som sa o priestor podieľal s dvoma kolegami o generáciu a skúsenosti staršími a tým pádom aj skeptickejšími ako som bol vtedy ja. Pootváral som si „šuflíky“ a povyhadzoval zbytočné papiere. Zrazu som medzi nimi objavil pár stránok útleho scenára. Len tak, bez  akéhokoľvek zámeru, som si ho prečítal. Moja muzikantská minulosť mi okamžite zablikala dramaturgickými žiarovkami. Bol to príbeh chlapca vo Véčku. V-klub bol  vysokoškolský klub, kde sa „narodil podstatná časť vtedajšej mladej generácie“. Krátka epizóda stála a ležala na pesničkách Elánu a textoch Borisa Filana. Intuícia mi hovorila, že to je tá pravá téma pre televíziu. Tak sa stalo, že sa po čase televízna hra s pesničkami  „Papierové lásky“ objavila vo výrobnom pláne. Až vtedy som sa stretol s Borisom a celé som mu to „polopate“predložil. Jeho prvá reakcia bola typicky Filanovská. Vynadal mi.

„Čo som si si to dovolil, bez môjho vedomia niečo vyrábať?! „

Ešte šťastie, že som bol jeho priateľ a navyše som bol v priazni jeho úžasnej mamy, pani Filanovej. Možno aj to zavážilo a Boris sa s tým zmieril. Inscenácia sa začala pripravovať. Réžiu vzal na seba môj ďalší priateľ ešte z čias bigbítu Juraj Lihosit. Zdal sa mi tým pravým, ktorý by vedel skĺbiť príbeh a hudbu. Na post hlavného kameramana nastúpil Starý Ďábel, vlastným menom Paľko Horečný. To, prečo sa mu hovorilo Starý Ďábel malo svoju históriu, ale o tom niekedy inokedy. Hlavnú postavu prevzal Pigi, vtedy mladý nádejný herec Igor Krempaský. Jeho partnerku vytvorila  Ľuba Mruškovičová, neskôr  manželka Dušana Pašeka, slávneho lídra HC Slovan Bratislava.Výroba vo V-klube nebola bez problémov. Tým prvým bol dym. Vtedy nebolo možné vytvoriť hustejšiu svetelnú atmosféru inak, ako zadymiť celý priestor. Samozrejme vo Véčku nebola klimatizácia a tak všetci, televízny štáb a účinkujúci, sa museli naučiť žiť chrchľajúc a kašľajúc v smradľavom dyme po celý čas nakrúcania. Možno práve preto vznikol incident, ktorý mal aj dohru. Zadymený Paľo Horečný tlačený požiadavkami dramaturgie, režiséra a samozrejme produkcie , ktorú personifikoval Miki  Gucman, nestíhal svetelne a záberovo pripravovať  jednotlivé prostredia, stratil nervy. Vybuchol v momente, keď po dobrej klapke (ucelený záznam realizovanej sekvencie – časti príbehu) zvukár oznámil, že nestihol vytiahnuť mikrofóny a tak dobrú klapku mohli hodiť do koša a ísť ešte raz. Paľo sa rozbehol priamo cez okno Véčka do prenosového vozu ku zvukárovi a veľa nechýbalo, aby mu  jednu nevypálil. Po tejto fyzickej inzultácii samozrejme nastala prestávka, vyvetralo sa a pokračovalo vo výrobe. Najukáznenejšími umelcami boli muzikanti. Jožo Ráž, Jano Baláž, Martin Karvaš a Gabo Szabó. Poslušne čakali, hrali a účinkovali. Veď išlo o ich hudbu. Papierové lásky boli vo vysielaní zaradené do vianočného vysielania v roku 1986.

Odvtedy ma môj dramaturgický a producentský život neraz spojil s Elánom. Veľkou témou boli videoklipy. Niektoré som scenáristicky a režijne urobil ja, k iným som sa dostal až po tom, keď vznikli. Nespokojný s výsledkom, Jožo Ráž prišiel za mnou s prosbou, aby som s tým niečo urobil. Tak, aby to bolo použiteľné. Nikdy som nepovedal nie. Sadol som do strižne a strihal hotové dielo. Niečo sa podarilo, niečo nie. Nezabudnuteľná bola spolupráca na hudobných videofilmoch Detektívka a Nebezpečný náklad. Ten prvý som robil s filmovým režisérom Dušanom Trančíkom. Mal tiež zaujímavú históriu. Po roku nakrúcania, keď sme s Borisom Filanom boli nešťastní, že dielo nemalo konca kraja, som prevzal iniciatívu a videofilm som režijne dokončil ja. Nepripísal som sa ako druhý režisér. Nechal som to na Dušanovi. Poďakoval mi. Dúfam, že to myslel úprimne.

Nebezpečný náklad bol pre mňa dôležitým projektom. Bolo to obdobie, keď som sa akosi prebudil v spoločnosti mladých bratislavských bohémov na čele s režisérom Martinom Valentom. Akýmsi generačným premostením  bol môj priateľ Juraj Galvánek, slovenský filmový kameraman, známy najmä vďaka svojej spolupráci s Janom Švankmajerom.  Práve on si sadol za kameru. Videofilm zostavený z pesničiek  uvedených na rovnomennom CD mal na tú dobu kvality, ktoré mali len niektoré televízne hudobné diela. Nebolo to len bohaté scénické stvárnenie, ale aj pokus o voľné pretlmočenie príbehu mladej generácie. Ako dramaturg som bol zodpovedný za všetko. Dokonca aj za prípadné hudobné dohrávky, ktoré boli súčasťou hraných predelov medzi jednotlivými piesňami. Do hudobného štúdia som si priniesol syntezátor a na chvíľu som sa stal neviditeľným členom skupiny. Premiéra filmu v roku 1988 nebola bez problémov. Po schvaľovačke (vtedy každé dielo muselo byť schválené vedením redakcie) som sa zúčastnil na hodnotení  vtedajšej odbornej skupiny hudobných a televíznych kritikov, ktorí ma  obvinili, že som ako dramaturg dovolil pustiť na obrazovku dielo s pochybnou slovenčinou, správaním mladých na hrane vtedajšej predstavy o morálnom profile socialistickej mládeže a neadekvátnou kritikou spoločenského života. Pokúsil som sa o obhajobu proti etablovanej kritike. Videofilm sa nakoniec vysielal. Roky ukázali, že pravdu som mal ja a Elán. O tých kritikoch sa dnes už ani nehovorí.

Na divadelnú scénu sa neskôr pesničky člena Elánu, Vaša Patejdla dostali v scénickom projekte Fontána pre Zuzanu. Priznám sa, predstavenie divadelnej podoby rovnomenného filmu Dušana Rapoša, ktorého autorom bol scenárista a režisér  Karol Vosátko, ma sklamalo. Spolu s producentmi Ivanom Ladižinským a Paľom Ruskom vytvorili akúsi scénickú fériu s pesničkami, kde filmový príbeh nemal dostatočný dramatický náboj. Navyše motivácie konania hlavných postáv boli nepravdepodobné. Chýbala tomu aj jedna dôležitá črta – mladosť. To, čo vo filme fungovalo, na scéne Novej scény vyznelo ako ponáška na mladosť, jednoducho hudobný gýč.

Dnešná, nová podoba pesničiek Elánu v muzikáli Ôsmy svetadiel ma nesklamala. Určite by som túto hru s pesničkami neodporúčal tým, ktorí hudbu Elánu nemajú radi a sú programovo proti uvádzaniu populárnej hudby na scéne divadla. Pre nich by som mal niečo úplne iné. Naopak, odporúčam Ôsmy svetadiel všetkým, ktorí s hudbou Elánu vyrastali a tým, ktorí nie sú ortodoxnými návštevníkmi svetovej dramatickej tvorby na doskách slovenských divadiel. O tom predstavenie nie je.

A o čom je? Je to predovšetkým o prerozprávaní textov Borisa Filana a melódií Elánu, ktoré spracoval jediný profesionálny skladateľ v skupine, Vašo Patejdl. Nemyslím tým, že by ostatní členovia boli akýmisi skladateľmi druhej kategórie. Vašo prepracoval a doplnil piesne o to, čo by v scénickej podobe hudbe chýbalo. Z pesničiek sa stali monológy a dialógy, ktoré neoddeliteľne patrili príbehu o láske. Scenáristovi Petrovi Pavlacovi sa podarilo „prinútiť“ (aspoň ja si to tak predstavujem) Borisa nielen pomôcť svojimi textami, ale aj „zavážiť“ vahadlami svojej osobnosti. Takto sa texty piesní a divadelný text stal rozprávaním, ktoré cez postavy umocnilo príbeh. Dobrá remeselná práca scenáristov, režiséra  a choreografa Jána Ďurovčíka spolu s realizačným tímom vyústila do uceleného diela. Pestrosť, dramatickosť, dostatočná zrozumiteľnosť, ale najmä dostatok spontánnej energie účinkujúcich ponúkal návštevníkom premiéry dostatok materiálu pre reakcie v podobe neutíchajúcich aplauzov, výkrikov, pozitívneho pískania a hulákania. To všetko patrí na úspešný koncert Elánu.  Prenieslo sa to aj na scénu Novej scény.

Pre mňa predstavenie Ôsmy svetadiel bolo príležitosťou vrátiť sa do minulého storočia a prelistovať si zážitky, ktoré ma spájali s Elánom. Nielen s ich hudbou, jej členmi, ale aj generáciou dnes už dospelých, ktorí majú svoje dospelé deti. Tie deti, ktoré dnes hudbu minulého storočia spievajú a na ktorú tancujú rovnako radi ako ich rodičia. A o tom je kultúra, aj keď „len“ uchovaná v pesničkách. Tie i napriek všetkému prežili a s nimi sme „našťastie prežili aj my“.

Ľubo Belák

30.10.2011