Vyrobila amatérska RTVS – alebo spomienková besiedka v historickej budove Národnej rady SR

Poviete si, čo už je to len za titulok. O čom chce autor hovoriť? Čo tým chce povedať? Poviem vám to. Ide o Slávnostné zasadanie Národnej rady SR z príležitosti osláv 1150 výročia príchodu Cyrila a Metoda na územie dnešného Slovenska.  Podotýkam, som Európan, Slovák, narodil som sa v Bratislave a moji rodičia ma vychovávali k láske ku svojej domovine. Avšak to, čo som dnes videl na vlastné oči na vlastnom televíznom prijímači ma utvrdilo, že nie každý je taký. Určite takými nie sú v RTVS. Kto nevie, o akú značku ide, prekladám. Rozhlas a televízia Slovenska, verejnoprávna inštitúcia, zrkadlo stavu demokracie na Slovensku a v neposlednom rade kultúrna inštitúcia. Kultúru som spomenul až na koniec, pretože tej sa chcem venovať. Určite však priamy prenos RTVS zo slávnostného zasadania nemal s kultúrou nič spoločné. Neviem, kto robil dramaturgiu a réžiu tohto slávnostného popoludnia, no som presvedčený, že to bol treťotriedny analfabet bez štipky kultúrneho povedomia a umeleckého cítenia. Spolu s  televíznym štábom RTVS a prenosovým vozom vytvorili originálnu „besiedku“ začínajúcich kultúrnych nadšencov, ktorí zatiaľ netušia, ako sa robí profesionálna oslava takého výročia, akým je príchod Cyrila a Metoda na Slovensko. Možno sa to ani doteraz nedozvedeli. Aspoň tak vyzeral celý priebeh, scénická realizácia a v neposlednom rade televízna podoba diela. Robili to amatéri.

Menzlovinky

(pár viet o najnovšom filme oskarového režiséra DONŠAJNI)

„Myslím, že je to film přístupný každému, kdo absolvoval aspoň osm let školy. Pro každého, kdo je gramotný.“ Sú to slová scenáristu a režiséra ovenčeného americkou filmovou cenou za Ostře sledované vlaky, alebo dnes už kultového filmu Vesničko má, středisková, Jiřího Menzla. Tí, čo sa prehupli cez sedemdesiatku, vedia, čo to v živote tvorcu znamená. Najmä filmoví režiséri, kameramani, ale aj herci. Je to čas bilancovania, zbierania vavrínov a spomínania. Jiří Menzel si svoju rozlúčku s aktívnou filmovou réžiou necháva na neskôr. Dôkazom je jeho najnovšia „roztopašná komédia“ Donšajni.

Tentoraz si vybral prostredie opery. Nie v tej reprezentatívnej podobe. Svoj pohľad zamieril do malého českého mestečka, kde dožíva operný súbor a jeho režisér Vítek (Jan Hartl). Práve cez neho Menzel prerozprával vlastný príbeh provinčného divadelného ansámblu a jeho režiséra. Pokiaľ sa Menzel v minulosti opieral o overené literárne predlohy z pera Vančuru, Hrabala alebo Svěráka, tentoraz sa do písania námetu a scenára za pomoci Terezy Brdečkovej pustil sám režisér. Menzel priznáva: „Ale nejsem ani Hrabal ani Svěrák… A je to na tom znát.“

(premíéra muzikálu Oliver!)

Tí skôr narodení majú určite v spomienkach uloženú pesničku Chubbyho Checkera „Let´s twist again“. Všetci sme sa na tanečnom pódiu zvíjali v rytme twistu, ktorý nám popri rock´n ´rolle vyhovoval. V tom istom roku (1961) vo wimbledonskom divadle v Londýne mal premiéru muzikál Oliver! Trojica divadelníkov, režisér Peter Coe, choreograf Malcolm Clare a výtvarník Sean Kenny inscenovali muzikál Lionela Barta. Skladateľ a libretista v jednej osobe vytvoril nesmrteľné dielo na ešte nesmrteľnejší príbeh Charlesa Dickensa Oliver Twist. Takto sa stala značka TWIST spolu s menom Oliver európskym kultúrnym dedičstvom. Píše sa rok 2024, šesťdesiattriročný muzikál sa nechystá do dôchodku. Naopak, po neuveriteľne úspešnej ceste po svete zavítal už po druhýkrát na Slovensko. Takže titulok článku neklamal. 8 marca sa takmer stočlenný divadelný ansámbel predstavil bratislavskému publiku na Novej scéne, divadle, ktoré si tiež už za roky svojej existencie počas 77 divadelných sezón niečo pamätá. Je pre každé divadlo vzácne, ak sa o ňom tvrdí, že nestarne. Herci prichádzajú, odchádzajú, menia sa scény, riaditelia, ale duch, ktorý mu vdýchol divadelný Boh nezostarol. A práve spomínané divadlo si „Nové“ zachovalo nielen v názve, ale aj v predstaveniach, tisíckach inscenácií a stotisícoch spokojných divákov, ktorí sa aspoň na chvíľu prídu do divadla nadýchať čerstvého divadelného vzduchu. Platilo to aj na premiére britského muzikálu s originálnou slovenskou divadelnou krvou začiatkom marca.

Ak by si niekto myslel, že v Banskej Bystrici zaúradovala umelá inteligencia (AI), tak je na omyle. Nová inscenácia opery AIDA v štátnej opere bola v rukách živých, nefalšovaných ľudí z mäsa a kostí. Stalo sa to v piatok 24. mája o pol siedmej večer. Všetko nasvedčovalo, že pozvané publikum bude svedkom ďalšej reinkarnácie AIDY po slovensky v taliančine. Veď čo už možno očakávať od ďalšej premiéry  diela majstra Giuseppe Verdiho po vyše stopäťdesiatich rokoch. Po desiatkach, možno stovkách premiér a tisícok repríz v najprestížnejších operných domoch na svete. Navyše aj mnohí Slováci si myslia, že všetko dôležité sa odohráva v Bratislave, presnejšie v Slovenskom národnom divadle. Je to umelecká mantra, ktorá hneď na úvod deklasuje všetko, čo nevzniklo v hlavnom meste Slovenskej republiky. V tento májový piatok banskobystrickú operu nekompromisne zasiahla kreativita.

Hollywoodske SND

...alebo telenovela Hamlet

Ak by sa dnes niektorý z veľkých filozofov snažil vyjadriť charakter doby, asi by veľmi neuspel. Najskôr by ho nikto nepočúval a keby aj, porovnávali by jeho názory s tými, čo videli a počuli včera v televízii. Jednoducho doba nežičí veľkým myšlienkam ani zovšeobecňujúcim definíciám. Pritom je jedno, či sme v Užhorode, na Kamčatke alebo v  Drietomej.

Chromovaná Krútňava

Keď sa majster Suchoň v minulom storočí rozhodol napísať naozaj slovenskú operu, mal tie najčestnejšie úmysly ako priniesť na javisko opery Slovenského národného divadla príbeh z krajiny, v ktorej sa narodil a v ktorej tvoril.  Preto každá generácia pristupovala k obnoveniu hudobno-dramatického diela zodpovedne a s plnou vážnosťou.

Strata pamäti na doskách Štúdia SND

Každá doba prináša niečo, čo je pre ňu typické, signifikantné, akási nálepka, piktogram, ktorý jej ostáva aj pre budúcnosť. Práve takúto brandingovú úlohu si dali dramatik Peter Pavlac a režisér Patrik Lančarič. Tandem, ktorý , a dnes sa to dá už povedať, beží na dlhé trate preteky o slovenské dramatické umenie.

ROZHOVOR S NEPRIATEĽOM

Nie je zvláštnosťou, že sú veci, ľudia a situácie, ktoré vedľa seba existujú, vzájomne sa priamo neovplyvňujú, ale vo finále sú pôvodcom zrodu niečoho nového. Asi tak nejako by som charakterizoval dnešné stretnutie Štvrtého druhu. Na rozdiel od Blízkeho stretnutia tretieho druhu, je tento poznačený ľudskosťou.

Čarovná flauta rozosmiala SND

Nestalo sa vám, že ste sa zrazu dostali do situácie, ktorá bola niečím zvláštna? Čosi sa zrazu zmenilo a ocitli ste sa i napriek zdravému rozumu vo svete, ktoré len okrajovo pripomína každodenný život. Mne sa takéto niečo stalo predvčerom. Bol som na premiére v novej budove Slovenského národného divadla.

Už sme si zvykli, že pri slove bomba sa mimovoľne prikrčíme a zapcháme si uši. V súčasnosti je to pre hrozbu atentátov na miestach určených divadlu a hudbe o to aktuálnejšie. Môžem vás však uistiť, že na javisku bratislavského divadla Nová scéna žiadna trhavina, ktorá by fyzicky niekomu ublížila nebola a ani nevybuchla. Bombu uvádzam len v súvislosti s uvedením nového naštudovania svetoznámeho muzikálu MAČKY - CATS . 30. apríla som mal možnosť dostáť do tela poriadnu dávku bombovej explózie pohybu a divadelnej energie, ktorá ma zasiahla nepripraveného na výkon našich spevákov, tanečníkov a hercov. Analógiu s bombou v divadle som si nevymyslel sám. Skutočne, tesne po svetovej premiére muzikálu v londýnskom West Ende v roku 1981 niekto zatelefonoval, že je v divadle bomba. Aj keď sa žiadna nenašla, anonym mal pravdu.