(premíéra muzikálu Oliver!)

Tí skôr narodení majú určite v spomienkach uloženú pesničku Chubbyho Checkera „Let´s twist again“. Všetci sme sa na tanečnom pódiu zvíjali v rytme twistu, ktorý nám popri rock´n ´rolle vyhovoval. V tom istom roku (1961) vo wimbledonskom divadle v Londýne mal premiéru muzikál Oliver! Trojica divadelníkov, režisér Peter Coe, choreograf Malcolm Clare a výtvarník Sean Kenny inscenovali muzikál Lionela Barta. Skladateľ a libretista v jednej osobe vytvoril nesmrteľné dielo na ešte nesmrteľnejší príbeh Charlesa Dickensa Oliver Twist. Takto sa stala značka TWIST spolu s menom Oliver európskym kultúrnym dedičstvom. Píše sa rok 2024, šesťdesiattriročný muzikál sa nechystá do dôchodku. Naopak, po neuveriteľne úspešnej ceste po svete zavítal už po druhýkrát na Slovensko. Takže titulok článku neklamal. 8 marca sa takmer stočlenný divadelný ansámbel predstavil bratislavskému publiku na Novej scéne, divadle, ktoré si tiež už za roky svojej existencie počas 77 divadelných sezón niečo pamätá. Je pre každé divadlo vzácne, ak sa o ňom tvrdí, že nestarne. Herci prichádzajú, odchádzajú, menia sa scény, riaditelia, ale duch, ktorý mu vdýchol divadelný Boh nezostarol. A práve spomínané divadlo si „Nové“ zachovalo nielen v názve, ale aj v predstaveniach, tisíckach inscenácií a stotisícoch spokojných divákov, ktorí sa aspoň na chvíľu prídu do divadla nadýchať čerstvého divadelného vzduchu. Platilo to aj na premiére britského muzikálu s originálnou slovenskou divadelnou krvou začiatkom marca.

Bratislavský Oliver! napriek postave siroty má svojich divadelných rodičov. Tí neboli len dvaja, ako sa na pravých rodičov patrí. V divadle je to v prvom rade generálna riaditeľka Ingrid Fašiangová, umelecký riaditeľ Karol Čálik, režisér Stanislav Slovák, tandem choreografov Ladislav Cmorej, Silvia Hudec Beláková, dirigent a hudobná duša divadla Ľubomír Dolný, kostymérka Ľudmila Várossová, scénografi Petr Hloušek a Jaroslav Milfajt, zbormajsterka Iveta Weis Viskupová a dramaturgička Andrea Bučko.

Príbeh malého chlapca, siroty, ktorý sa odohráva v tieňoch londýnskych ulíc devätnásteho storočia, je obrazom vtedajšej mestskej spoločnosti plnej protikladov, krutosti, zločinu, odpadkov, chudoby, hladu, plaču a umierania. Charles Dickens, po Shakespearovi hádam najslávnejšia britská umelecká osobnosť, vkladal svoje literárne príbehy do prostredia, ktoré dobre poznal. Preto aj jednotlivé postavy deja majú výrazný a nezameniteľný charakter, hĺbku a farbu duše. Oliver Twist je prerozprávanie zážitkov opusteného chlapca v čase jeho dozrievania, ale najmä hľadania miesta, ktoré mu poskytol sám osud. Napriek krutej realite je príbeh kryštálovo čistý, dokonca aj špina ulíc a domov spodiny ľudských charakterov má niečo pekné, či skôr očisťujúce. Preto sa zrazu prichytíme, že aj ten najväčší zloduch je nám niečím sympatický. O tom je Dickensov román a o tom je aj divadelná inscenácia muzikálu Lionela Barta. Cesta k naplneniu tohto obrazu na Novej scéne nebola jednoduchá.

Na začiatku bol zámer po muzikáli Bedári (Les Misérables) Victora Huga, Alain Boublila a Claude-Michel Schönberga priniesť na javisko Novej scény opäť veľký literárny príbeh. Nie tak dávno sme boli svedkami boja divadla za svoju riaditeľku Ingrid Fašiangovú, ktorú chcela napriek víťazstvu v konkurze na miesto generálnej riaditeľky bývalá ministerka kultúry odvolať. Snáď v histórii slovenského divadla sme takýto súboj kvality na jednej strane a nekompetentnosti na strane druhej nezažili. Možno aj to posilnilo vieru samotnej Ingrid Fašiangovej zabojovať pri presadzovaní nových divadelných cieľov. Nezľakla sa venovať svoju, ale aj silu svojho kolektívu do inscenácie, v ktorej sa stretne takmer sto účinkujúcich, z toho tridsaťpäť detí od šesť do štrnásť rokov.  Slovenskí tvorcovia inscenácie sa mohli oprieť o skúsenosti košického divadla, ktoré muzikál Oliver! v roku 1997 zverilo do rúk divadelnej legendy, režisérovi Jozefovi Bednárikovi. Bola to najmä slovenská predloha, preklad Jána Štrassera a nebohého Petra Petišku (v.m. Peter Kliment). Obaja renomovaní básnici vtedy preložili a tvorivo upravili text pre slovenského diváka. Verše aj pri interpretácii piesní na javisku boli priezračné a zrozumiteľné. Vyznieval v nich príbeh, ale aj humor, ktorý bol zašifrovaný už v pôvodnom Dickensovom diele. Muzikál stojí a padá na hudbe, inštrumentácii, interpretácii a zvukovosti, takzvanom sounde. Bartovu hudbu už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia označili ako prelomovú a autora ako otca britského moderného muzikálu. Dirigent Ľubo Dolný si mohol vybrať inštrumentáciu pre malý alebo veľký orchester. Zvolil si aranžmán pre dvadsaťsedem členný orchester. Verziu, ktorá sa hráva všade na svete. Aj preto  hudba na Novej scéne, aj vďaka dobrému ozvučeniu, plynula celistvo, konsonantne a farebne. Netvorila len sprievod k pesničkám. Dotvárala atmosféru scény a jednotlivých výstupov. Živý orchester, spevácky zbor za scénou a herci na javisku s armádou malých chlapcov a dievčat. To všetko musel svojou dirigentskou paličkou ovládnuť Ľubo Dolný z jedného miesta a v jednom čase. Práve to je jedným z kúziel živého umenia. Najmä na scéne, kde sa odohráva dej a herci dávajú do pohybu texty v kostýmoch. V prípade bratislavského Olivera mali niečo naviac. Aj zafúľané šaty, obnosené kabáty boli niečím pekné, krehké, akoby vymodelované s dobrým úmyslom. Okolo dvesto kostýmov navrhnutých Ľudmilou Várossovou ušili zručné krajčírky krajčírskej dielne DAB Nitra. Podobný výraz mala pohyblivá scéna Petra Hlouška a Jaroslava Milfajta. Jednoduchou zmenou priamo počas deja sa plynulo menili priestory od ulice až po suterén pohrebníctva s rakvou. Zaujímavé bolo použitie projekcie Petra Hlouška priamo na scénický materiál. Tak ožili aj panely a pohyblivé praktikáble, na ktorých boli umiestnené rekvizity.

Život postavám muzikálu vdýchla trojica, ktorá vyrastala na muzikálovej scéne. Dokonca sám režisér Stanislav Slovák nie je len dieťa muzikálu, ale aj ozajstným dieťaťom herca, speváka a bigbiťáka Mariána Slováka. Nezabudnuteľné sú Marošove postavy v muzikáloch na nitrianskej divadelnej scéne. Tovje vo Fidlikantovi na streche, Grék Zorba, Ján v Evangéliu o Márii, všetko v réžii muzikálového guru Jozefa Bednárika. Stano Slovák zakotvil v brnianskom Mestskom divadle. Spočiatku ako herec, neskôr režisér a dnes ako umelecký riaditeľ. Ak si niekto predstavuje, že réžia muzikálu je podobná maľovaniu obrazu alebo komponovaniu hudby pri klavíri, hlboko sa mýli. Nie je to len umelecká práca a duša naplnená vznešenými obrazmi. Je to drina, pri ktorej režisér musí zápasiť so všetkým a so všetkými, čo chce preniesť na javisko. Práve Oliver! So svojou náročnou divadelnou predlohou, hudbou a množstvom postáv potrebuje aj umelca-manažéra. A to Stano na doskách Novej scény zvládol na jednotku. V prvom rade si našiel spôsob ako spolu s tandemom choreografov,  Ladislavom Cmorejom a Silviou Hudec Belákovou oživiť príbeh plný zmien a scén, kde sa pohybuje množstvo hercov, tanečníkov, ale aj detí, ktoré po prvý krát zažili vzrušenie divadelnej tvorby. Navyše pri živom speve je dôležité, aby všetci videli na dirigenta. Ten určuje rýchlosť, ktorou sa pohybuje inscenácia od začiatku po finále. Práve to bolo motorom Olivera! na Novej scéne. Vyše dvoch hodín sa pre diváka zdalo, akoby tento čas strávil v jednom nádychu pozornosti. Bez zaváhania sa tento muzikálový kolos, a Oliver! je kolosálne dielo, posúval so všetkými technickými zmenami bez výpadku motora až k úspešnému koncu deja. Bez absencie pokory tvorcov k životu, bez ohľadu na tvorivé krízy a sklamania. Aj vďaka úcte k umeniu. A tá u všetkých, čo sa na inscenácii zúčastnili, bola prítomná.

Pokiaľ určujúcim telesom pri tvorbe a príprave inscenácie sú režisér, choreografi, výtvarníci, na javisku sa počas premiéry stanú herci a tanečníci nositeľmi zodpovednosti takmer za všetko, čo divák prijíma. Jediný, koho na scéne nevidieť, je hudobné teleso a dirigent, ktorý má inscenáciu v rukách. Na premiére bola pevnosť rúk dirigenta preukázateľná. V jednom momente stíchnu pokyny realizátorov bez šance vracať sa a zopakovať si jednotlivé scény. Všetko sa odohráva v reálnom čase, ktorý určuje príbeh a hudba. Tím hercov a tanečníkov, a detskí účinkujúci k tom patria, to na premiére zvládol na výbornú. Pretlmočili celý hudobno-dramatický svet Olivera! divákovi v hľadisku Novej scény.

Len ťažko možno určiť, ktorá z postáv muzikálu je dominantná. Herecké úlohy sú v Oliverovi! rozdelené do viacerých rolí, ktoré paralelne tlmočia príbeh malého chlapca Olivera Twista. Na prvej premiére si ho zahral mladý Gregor Horák (alternujú Arthur Haverda a Tomáš Novák). Napriek neskúsenosti na scéne pôsobil suverénne. Ak si uvedomíme, že sa Gregor musel popasovať nielen s textom, ale aj spevom a náročným pohybom na scéne najmä v masových scénach, potom mu treba pogratulovať. Zvládol aj vlastný part v piesni s vokálnym kvartetom, ktorý určite patril k dominantným speváckym zážitkom (úvod piesne v anglickom origináli Who Will Buy?). Podobne si svoju postavu obhájil Jonáš Tóda v postave Lišiaka (alternujú Leonard Bíró a Dávid Surmak). Na opačnej generačnej rampe stoja nestori divadla Nová scéna. Určite je to v prvom rade umelecký šéf divadla Karol Čálik v úlohe Grimwigta (v alternácii Ján Mistrík). Spolu s Jankom Mistríkom sú verní farbám Novej scény, čo sa dnes medzi divadelníkmi nenosí. Generačný nasledovník je Csongor Kassai, a.h. Jeho cit pre humor a autentický výraz dokonale vyhovoval postave šéfa detského gangu Fagina (v alternácii Lukáš Pišta). Rovnako Paľo Topoľský so zmyslom pre zveličovanie vlastné karikatúre, vytvoril postavu majiteľa pohrebníctva Sowerberryho (v alternácii Marián Labuda) . Dnes už klasik slovenského dramatického umenia, všestranný herec Peter Kočiš s eleganciou jemu vlastnou stvárnil postavu ozajstného britského gentlemana v postave pána Brownlowa (v alternácii Róbert Halák). K mladšej generácii muzikálových hercov patrí Dárius Koči. Prekvapujúco zvládol úlohu zloducha Billa Sikesa (v alternácii Patrik Vyskočil). Sám je skôr určený pre úlohy romantického charakteru, dokonca aj svojim speváckym prejavom. Napriek tomu bravúrne stvárnil najzápornejšiu postavu muzikálu. Generačným partnerom je mu Peter Makranský. Jeho Bumble (v alternácii Jaroslav Rusnák, a.h.), šéf chudobinca bol vtipný a pikantný. Ženské postavy putovali dejom bez akejsi kľúčovej úlohy v deji. Určite netreba pripomínať kvality Lucie Vráblicovej, herečky s dostatočnou dávkou nadhľadu a zmyslom pre humor a spoločenskú karikatúru. Stvárnila postavu pani Sowerberryovej (v alternácii Monika Drgáňová). V kúzelnej postave, ktorá romantizuje celý dej, Nancy, sa predstavila Lenka Machciníková (v alternácii Jana Labajová, a. h.). Zaskvela sa v muzikálovej árii (v anglickom origináli As Long as He Needs Me) a krčmovej pesničke (v anglickom origináli Oom-Pah-Pah) so zborom. Keď spomíname profesionálny herecký ansámbel, nemôžeme nevyzdvihnúť 35 členný detský herecký súbor, ktorý zvládol najdôležitejšiu úlohu v celej inscenácii. Neustále pripomínal, že sa na príbeh pozeráme očami Olivera Twista, ich rovesníka. Ich nasadenie a presvedčivosť naplnila muzikál tým, čo by malo obsahovať každé umelecké dielo. Pozitívnou energiou spolupatričnosti ľudí, ktorý sa ocitli v nezávideniahodnej životnej situácii. Bratislavské deti, či skôr mládež stvárňujúca spodinu londýnskej spoločnosti nám odkázala, že stojí za to žiť a zápasiť o vlastné miesto na Zemi. Pod vedením asistenta réžie Michala Candráka sa z ambicióznych detí stali rovnocenní členovia hereckej skupiny Novej scény.

Bratislava má vďaka Novej scéne za sebou ďalší umelecký zážitok. Bez zbytočných siláckych slov a politických prejavov časti dnešných hercov divadelníci Novej scény dostatočne nahlas vyjadrili svoje presvedčenie, že majú na to, aby na špičkovej umeleckej úrovni priniesli domácemu obecenstvu kus sveta. Presvedčili nielen Slovensko ale určite aj ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú, ktorá sa na premiére zúčastnila, že sa oplatí investovať do živej tvorby slovenského divadelného umenia. V prípade inscenácie muzikálu Oliver! sa mohla presvedčiť, že napriek zahraničnej predlohe má divadelná scéna interpretačne domáce korene. Je to vďaka našej muzikálovej generácie, ktorá je dnes rovnocenným partnerom svetovej divadelnej tvorby.

Nemáme síce náhradu za Chubbyho Checrera s jeho „Let´s twist again, ale máme vlastného „slovenského“ Olivera!

Ľubo Belák

13.3.2024