Jedným z najčastejšie spomínaných slov v politike je nesporne termín DEMOKRACIA. Iste, kto by nevedel, čo to je. Vláda ľudu. Stačia nám dve slová, aby sme vedeli, o čom hovoríme? Už samotný termín “ľud” nás privedie k dileme. Sú to ľudia, občania, pracujúci, naši, vaši, ich, všetky ľudské bytosti čo žijú na zemi? Ak by sme všetky pochybnosti zahodili, tak podľa zjednodušeného výkladu slova DEMOKRACIA je to spôsob odovzdania moci skupinke ľudí na určité obdobie. Akej moci? Nad kým? Má vôbec ľudstvo, národ, etnikum niečo rukolapné, čo odovzdáva? Pamätné výkriky študentov na Národní tříde  v roku 1989 „máme holé ruce“, asi najlepšie vystihujú tú bezmocnosť moci väčšiny. Pán Machiavelli, ktorý žil na prelome pätnásteho a šestnásteho storočia nám ponúka vysvetlenie, o akú moc ide. Je to akási premena človeka na vládcu. V demokracii by to mala byť súťaž tých najlepších, ktorí sa uchádzajú o dôveru väčšiny. Teda prevzatie moci podlieha spôsobu, ako tú moc získať. Max Weber, nemecký sociológ, to zaklincoval upresnením, že rozhodujúcim prostriedkom získania moci je násilie. Hmmm, žeby sa ľud mal pobiť o moc? Túto pochybnosť doplnil podmienkou legality. Spočíva v dôvere v zákonnosť stanovených poriadkov a v právo tých, ktorí sú na ich základe povolaní vykonávať moc. Ak by sme mali chirurgicky rozpitvať termín „moc ľudu“, nestačila by nám ani kniha o veľkosti Starého zákona.

Tento teoretický zájazd do minulosti je potrebný, aby sme si uvedomili, že súčasnosť demokracii nežičí. Už privlastňovaním jej technológie s prívlastkom ľudová alebo liberálna demokracia je podozrivá z nečestných úmyslov. Tak ako sa hovorí že šťastie je prchavé, tak dvojnásobne to platí o demokracii. Tá ako „muška zlatá“ na pár dní pred voľbami priletí a pár dní po nich odletí do neznáma. Na isté obdobie zabudne na ľud, ktorý ponechá osudu. Určite by stálo za to poučiť sa z chýb a omylov a pri tých nasledujúcich, naozajstných „demokratických voľbách“ dať moc do rúk tomu, kto verejne dokáže svoje kvality. „Som to ja, ktorý vás nesklame, bude presadzovať vašu vôľu, riešiť vaše potreby, plniť vaše požiadavky,“ jednoducho adept na prevzatie moci niečo sľúbi a ľud mu uverí. Tí, čo stihli zažiť niekoľko politických systémov vedia svoje. Z demokracie sa stala nálepka, ktorú si lepia na čelo najmä tí, ktorí o politickú moc bojujú len pre naplnenie vlastných, neraz súkromných ideálov. Navyše boj o moc v demokracii nie je lacná záležitosť. Človek s mesačným priemerným platom na boj o moc ani nemôže pomyslieť. Ten je určený len „bohatým“. Teda nie duchom bohatým, ale vlastníkom tučných bankových účtov a majiteľom obchodných spoločností. Jednoducho moc v demokracii si treba kúpiť. Kedysi skupina Lojzo spievala „Anča si drahá ako Volvo“. Tak je to aj s demokraciou. Je ešte jedna možnosť, ako prísť k peniazom na uchopenie moci. Podvodom. V našej neďalekej minulosti máme žiarivý príklad bývalého prezidenta, ktorý pre nedostatok miliónov na voľby chcel okradnúť štát o DPH. A ako to už v demokracii býva, doteraz si behá po slobode. Tak ako sa z moci ľudu stal obyčajný kšeft, tak aj z konštatovania, že „pravda víťazí“ sa stal len lacný námet pre televízny seriál. A ani heslo „lož má krátke nohy“ v politike neplatí. Pravda nevíťazí a lož má dostatočne dlhé nohy.

K demokracii sa v moderných dejinách sveta pridružil voňavý, farebný, ale aj krehký pojem „ĽUDSKÉ PRÁVA“. Už podľa významu týchto slov ide o práva pre Homo sapiens sapiens. Že vraj je to poddruh Homo sapiens, človek rozumný, neraz chápaný ako „dnešný“ človek. To, čo sa pod pojmom ľudské práva skrýva, sme si vlepili aj do našej Ústavy Slovenskej republiky. To asi preto, aby sme nezabudli, že sme ľudia. Keďže aj výklad Ústavy býva neraz sporný, aj výklad ľudských práv podliehajú víťazom, väčšine, ktorá prevzala moc.

Pojmy demokracia a ľudské práva sú dnes v rukách pár ľudí, ktorí vstupujú do politiky za rôznym účelom. Tí chudobnejší vidia v dvíhaní ruky v parlamentnej lavici spôsob dobrého mesačného príjmu na štyri roky. Bohatším väčšinou nestačí, čo majú a chcú od politiky stále viac. Je len pár postavičiek, ktoré vstupujú na parlamentnú či obecnú pôdu s presvedčením, že niečo zmenia. Zatiaľ sa podarili len dve veci. Nakradnúť si zo štátneho, alebo čestne „prerozdeliť“ štátny dlh svojim priateľom, pätolizačom, straníckym fanúšikom a sebe do vrecka. „Máte, čo ste si zvolili“ šepkajú si potajme tí, ktorí z politiky žijú. Patri k nim aj dobre platení „nezávislí“ novinári.

Horšie je, keď sa dialóg o demokracii a ľudských právach prenesie na ulicu. Tam sa ich chytajú podozrivé postavičky, neraz s kriminálnym, alebo nečestným úmyslom. Je to varovanie, že v spoločnosti nie je všetko v poriadku. Neraz sa stane, a sme toho svedkami, že sa tento dialóg zmení na spor s ničivými dôsledkami. Vyhrážanie, nenávisť a agresia. Stačí málo a nenávisť prerastie do pästných súbojov. Výsledkom takéhoto súboja o výklad pojmu demokracia neraz v histórii končil revolúciou. Ale aj na ňu bolo treba peniaze.

Konečným štádiom sporu o demokracii a ľudských právach je vojna. To už nie sú žiadne žarty. Výklad pojmov si za svoje berú všetky zúčastnené strany, štáty, národy. Všetci a nikto nemá pravdu. Preto náhradou za úprimnej snahy o spravodlivosť, suverenitu a rovnosť je pokrytectvo a lož, ktorá sa postupne stáva pravdou a prerastá spoločnosť ako rakovina. Pokiaľ by to bol nezmieriteľný dialóg na úrovni spoločenskej konvencie, bolo by to len panské huncútstvo. Žiaľ vo vojne umierajú ľudia, ničí sa všetko, čo človek vybuduje a bičuje sa nenávisť na úrovni susedov, národov, krajín a svetadielov.

Po druhej svetovej vojne sa zdalo že Homo sapiens sapies sa konečne umúdri, poučí sa o nezmyselnosti vojny a začne po novom budovať svet. Nestalo sa. Už pár rokov po porážke jedného zla a spoločného nepriateľa sa narodilo súperenie východu a západu. Opäť sa začala skloňovať demokracia a ľudské práva podľa toho, kto je práve pri moci. Ideál slobody sa v medzinárodnom mariáši vymieňal za pravdu víťaza. Západ ju zamenil za zisk a spotrebu a východ za pravdu pracujúcej triedy. Duel dvoch mocenských táborov pod vedením USA a ZSSR rozdelili nielen územia a politické systémy, ale aj ľudí. Vzájomné súperenie mocností vyústilo do vojenských konfliktov. Kórejská a Vietnamská vojna, Karibská kríza na Kube, boj o Falklandské ostrovy, hanebná agresia v Iraku, Srbsku, Líbyi, Sýrii, Afganistane, Jemene sú dôkazom toho, že je stále stojí mocným za a proti niečomu bojovať. Pritom to nie je boj občanov či národov za slobodu. Staromódny termín imperializmus nahradil pojem „záujem krajiny“. Neraz len ťažko je možné určiť, čo sa za ním skrýva. Namiesto medzinárodnej pomoci sa začala vyvážať ideológia. Koncepcia globalizácie sveta priniesla bezcharakterný liberalizmus, ktorý pod zástavou slobody šíril svetonázor neznášanlivosti. Slobodou sa začala nazývať  genocída národov a etník. Opäť sa pojmy demokracie a ľudských práv napĺňajú novými prívlastkami. Vlastenectvo a kultúra sa zamieňa za militantný nacionalizmus. Prirodzenosť človeka a rodiny nahradila teória rodovej rovnoprávnosti, kde muž a žena už nie sú základom spoločnosti. Právo na osobnú slobodu sa stalo právom skupinových záujmov s politickými požiadavkami. Politika nahradila spoločenský život. Dokonca aj zákony prírody v podmienkach spoločenského života sa stali zákonmi manipulácie a sociálneho inžinierstva. Prirodzený spoločenský vývoj a reálne podmienky života nahradila propaganda. Orwellovský Big brother a newspeak sa stali spôsobom života ľudskou rečou.

„Život už nie je ten, ktorý naozaj žijete. Je taký, ako vám ho interpretujeme. Pretože my, čo máme v rukách moc, vlastníme aj právo na pravdu.“ Presadzovanie nového svetového poriadku sa stalo rozbuškou konfliktov. Takým je aj vojna na Ukrajine. Nemilosrdný súboj ideológií, lži ale najmä pokrytectva je príčinou utrpenia ľudí. Tých, ktorí žijú svoj každodenný život. Je im jedno, čo je napísané v ústavách a medzinárodných zmluvách. Pretože im nepatria. Sú len literatúrou, ktorá je v rukách mocných. Mávajú s ňou aktéri konfliktov. Medzinárodné právo, sloboda, ľudské práva suverenita? Určite by ich mamy, otcovia a starí rodičia okamžite vymenili za mier, teplo, jedlo a vodu. Chýba im jedno jediné. Mať tú moc zastaviť bláznov, ktorí sa hrajú na demokraticky zvolených pánov sveta. Sveta, ktorý im nepatrí.

Ľubo Belák

6.6.2022