Pozývam všetkých na okružnú cestu po mojom živote. Nie že by bol niečím výnimočný, ale nechcem byť na tejto ceste sám.
Internet je dnes pre mnohých jediným spôsobom ako sa stretávať s ľuďmi, vymieňať si názory a tak trochu si aj posťažovať. Pre mňa je to jeden z novodobých spôsobov poznania. Keď sa chcem porozprávať s priateľom tak ho radšej pozvem na pohár vína, prípadne kávy.
Preto je moja webová stránka tak trochu zrkadlom mojej práce a názorov, ktoré nemusia a ani neboli geniálne, naopak niekedy až zarážajúco naivné. Ale taký je človek. Géniovia žijú iba v memoároch a v tradícii.
Niekedy mám pocit, najmä keď sa pozriem späť, že som prežil niekoľko životov a už ma na tomto svete nič neprekvapí. Viem, je to len nostalgia za tým, čo bolo, pri čom som bol aj ja a kde som stretol veľa nových ľudí, v nových prostrediach a situáciách. Je stále čo objavovať, čomusi sa priučiť. Práve vtedy mám pocit, že som malé dieťa a priznám sa, veľmi rád sa tajne vo vnútri správam ako puberťák.
Ponúkam informácie nielen o tom, čo som vytvoril, ale aj práce svojich priateľov alebo ľudí, ktorých si vážim. Viem, že tu nebudeme naveky a je dobre si zalistovať v denníku osudov každého človeka.
BIGBÍŤÁK
SLOVÁ
Zomrel herec s úsmevom na tvári
Jaro Ďuríček, herec, kabaretiér, ale najmä komik. V divadelnej brandži je veľa charakterových, dramatických, pekných, škaredých, múdrych a sprostých profesionálov. Ale len poniektorí sú komici. Tých je na Slovensku napriek malej krajne nedostatok. Myslím tým komikov, ktorí sa humorom živia poctivo. Nestačí súkať vtipy v dobrej spoločnosti, či robiť grimasy na verejnosti. Ozajstný komik musí mať odvahu postaviť sa na javisko a predviesť svoje umenie komiky. Už v antickom divadle boli komici vysoko považovaní. Preto aj veselohier, komédií je podstatne menej ako tragédií, eposov, melodrám, alebo takzvaných príbehov zo života. Jedným z tých, ktorý komiku na javisku ovládal s nadhľadom, úprimne a talentovane, bol Jaro Ďuríček.
Poznal som ho z čias bratislavského kabaretu Tatra revue. Ako mladý vyštudovaný herec sa stal okamžite posilou hereckého ansámblu, kde kraľovali Jozef Hanúsek a Michal Belák. Áno, ten Michal bol môj otec. Napriek dobe robili ozajstný kabaret aj s politickými narážkami a satirou. Tá im bola osudná. Po okupácii Československa v 1968 roku ich tvrdá čižma komunistickej kultúry na čele s básnikom Miroslavom Válkom rozdrvila. Dodnes sa podobné divadlo, či herecká skupina na Slovensku neobjavila.
Jaro na scéne Tatra revue dostal množstvo príležitostí a možno povedať, že po rokoch tam dorástol medzi slovenskú špičku komediálnych hercov. Komike a humoru zostal verný po celý život. Vedel sa smiať cez slzy a život brať tak ako sa patrí. S úsmevom na tvári. Ten úsmev nechal na pamiatku nám, čo si ho pamätáme.
Jaro, ďakujem ti za nás, divákov, ktorých si vedel nielen rozosmiať, ale aj naučiť brať život z tej lepšej stránky.
Česť tvojej pamiatke.
7.4.2023
Ľubo Belák
VIDEO spomienka
Error loading skin:
Skin image not found: 
Obchodníci so smrťou
Dočasne poverený predseda vlády Eduard Heger a poverený minister obrany Jaroslav Naď spolu s prezidentkou Slovenskej republiky Zuzanou Čaputovou začali podnikať so smrťou. Má to logiku?
Aby toto tvrdenie malo zmysel musíme sa nakrátko pristaviť pri logike. Presnejšie pri výrokovej logike a semiotike. Dve vedné disciplíny, ktoré sa zaoberajú jazykom. V našich podmienkach je to slovenský jazyk, aj keď vo vede sú všetky jazyky umiestnené v Babylonskej veži. Noemovi potomkovia vo viere, že sa rovnajú bohu, s pýchou naplnenou zlom sa rozhodli vyrovnať tomu najvyššiemu. Nevyšlo to. A tak dodnes hľadáme významy slov, viet, znakov a úvah, o ktorých tvrdíme, že sú pravdivé. Prípadne, že sú bohapustou lžou. Dnes sú k logike a semiotike najbližšie IT-čkári, aj keď pre nich je pravda a lož iba systém zložený z núl a jednotiek. Jednotka je pravda, nula znamená nepravdu, lož. Od Aristotela, cez Tomáša Akvinského, až po Ludwiga Wittgensteina, sa mnohí zamýšľali, ako sa logicky dopátrať pravdy, aj keď len pravdy slov, výrokov a úsudkov. Výroková logika a semiotika sa tak stali matematikou jazyka, ľudskej reči, ktorá nemá vo svete živočíšnej ríše obdoby. Teorémy zložené z formúl odrážajú „pravdu o pravde“ našich tvrdení. Preto je načase hľadať aj s pomocou logiky a semiotiky odpoveď na to, o čom sa dnes hovorí, kto-čo tvrdí a kde je pravda, prípadne pravdivý úsudok, aby sme boli vedeckejší. Tento súboj sa odohráva na scéne potulujúcich sa hoaxov a fake news, ktoré spoločnosť rozdeľuje na šíky dezolátov (mizerákov) a haterov (nenávistníkov) na jednej strane a „autoritárskych demokratov“ na strane druhej. Aby sme boli úplní, treba spomenúť aj konšpirátorov, teda tých, ktorí na základe hoaxov a fake news konštruujú zaručene pravdivé tvrdenia. Takým príkladom logického tvrdenia, či skôr teorémy je veta: „New York“ je meno mesta New York, alebo: „Keď nie je mŕtvola, tak nebola vražda”. Pre účely tohto blogu, v ktorom sa tvrdí, že: „Heger s Naďom a Čaputovou sú obchodníci so smrťou to bohato stačí.
Ukradnuté Slovensko, alebo správa o republike 2023
U nás je to raz tak. Kradne sa nielen hotel, televízia, ale aj republika. Akosi sme si na to zvykli. Stále platí - Kto nekradne, okráda svoju rodinu.
Najprv nám, myslím tým občanom Slovenskej republiky, rozkradli majetok štátu. Volalo sa to malá a veľká privatizácia. Zrazu od Bratislavy po Michalovce vzniklo pár milionárov, ktorí nelenili a jednoducho si vzali to, čo im nepatrilo. Pamätné sú slová vtedajšieho predsedu parlamentu, keď na otázku či je spôsob privatizácie spravodlivý, odpovedal stručne: “Neviem či je privatizácia spravodlivá, ale je určite zákonná”. Odvtedy uplynulo veľa rokov a vymenilo sa veľa milionárov, ktorým pravidelne na štátnych kortešačkách papaláši požehnávali “čestne nadobudnuté” fabriky, firmy, banky, vlastne všetko, čo sa dalo predať, či jednoducho za korunu darovať. Nakoniec už nezostalo nič, a tak sa začalo moderné rozkrádanie z vybratých daní. Ak si niekto myslí, že to boli poctiví zlodeji, čo deň čo deň v pote tváre s maskou vylamovali zámky na trezoroch, mýli sa. Oveľa ľahšie bolo dohodnúť sa na malých stotisícových balíčkoch, ktoré roznášali poštári ukrytí v bavorákoch a mercedesoch. Začalo sa tomu hovoriť klientelizmus a korupcia. Chceš štátu niečo predať, rád sa zapojíš svojimi službami do budovania našej spoločnosti? Nech sa páči, stačí málo. Navonok všetko fungovalo, len akosi drahšie s pridanými percentami na cene, ktoré išli do vreciek politikov a úradníkov. Potichu, elegantne a “cnostne”. Nikomu to nevadilo. Snáď len zdravotníctvu, poľnohospodárstvu, sociálnej poisťovni a ďalším životne dôležitým orgánom spoločnosti. Neskôr sa tento kolobeh nezdanených príjmov obohatil o podvody s DPH. Ako príklad slúži romantický príbeh Dobrého anjela Andreja Kisku, ktorý si na prezidentskú kampaň zarobil podvodom. Rovnako zázračne údajne zbohatol nedávno odvolaný premiér Igor Matovič počas svojej podnikateľskej minulosti.
Čítať ďalej: Ukradnuté Slovensko, alebo správa o republike 2023
Odišiel posol zvuku minulého storočia
Žijem vo veku, kedy je každá spomienka na priateľov, ktorí tu už nie sú, oveľa bolestivejšia. Tentoraz sa so mnou na večnosť rozlúčil Janko Červenka. Mnohým asi jeho meno nič nepovie, ale mne áno.
Spojila nás jedna vášeň – hudba. Nebolo to však pri spoločnom muzicírovaní, ale pri spoločnom počúvaní. Viem, že to vyzerá čudne, ale je to tak. Hudba bez toho, aby sme ju počuli neexistuje. Od čias rock´n´rollu, keď nastúpili elektronické nástroje, najmä gitary vznikla nová profesia. Zvukár. Stretli sme sa v nahrávacom hudobnom štúdiu v Slovenskej televízii. Bol tam aj ďalší zvukový fanatik, Jožko Krajčovič. Žili sme v analógovej dobe. Tí, ktorí nevedia o čo ide, pripomeniem, že hudobníci hrali na hudobných nástrojoch a v štúdiu sa všetko zaznamenávalo na magnetofónový pás. Žiadne samplery, digitálne prevodníky, servery a počítače tam neboli. Bol to náš svet analógovej slobody, ktorý sme dostávali po dávkach od najvyššieho. Aj toho sme brali do partie, určite bol gitaristom.