Premiéra inscenácie Bonviván na Novej scéne

Na Slovensku máme niekoľko osobností, ktoré sa stali symbolmi. Takými boli Štefánik, Jánošík, ale aj Tiso, Husák a Matovič. Táto nesúrodá zbierka symbolov charakterizuje nielen ich osobité povahy, ale aj dobu, v ktorej žili, a spoločnosť, ktorá sa im neraz obrátila chrbtom. V umení sa symbolmi stali najmä tí, na ktorých sa nedá zabudnúť. Na rozdiel od politiky nepoznám umelca, ktorý by sa preslávil svojou podpriemernosťou, netalentovanosťou, prípadne nekompetentnosťou vykonávať svoje remeslo.   Króner, Machata, Filčík, Vášáryová, Duchoň, Kostolányiová, Hikysch, Ballek, Rúfus, mená na ktoré sa nezabúda. K nim bez pochybností patrí František Krištof Veselý. Jeho životný osud sa stal aj symbolom doby, v ktorej žil a pracoval.

ĽUBOMÍR BELÁK: Žijeme v krajine s umlčanou PRAVDOU

Skutočnú cenu slobody slova si vďaka tomu, čo kedysi zažil jeho otec, uvedomil ešte v mladom veku.  Po rokoch sa nakoniec sám ocitol v rovnakej spoločenskej situácii – v dobe nálepkovania, ostrakizovania a prenasledovania „nepohodlných“, v dobe plnej jednostrannej a lživej propagandy. Aj preto sa stal iniciátorom petície za slobodu prejavu a práva na informácie. Slová z jeho úst sú šípmi, ktorými triafa presne. Sami posúďte. Hudobník, skladateľ, televízny producent, dramaturg, scenárista, textár a bloger ĽUBOMÍR BELÁK. Básnik v politickej publicistike. Človek, čo nemlčí.

Divadelná inscenácia je živý organizmus. Rovnako sa narodí, dospieva, starne a umiera. Sprevádza ju obdiv, prípadne zatratenie divákov, ktorým je určená. Občas tvorcovia s nekritickým egom sa na divákov vykašlú a stačí im, že dielo vzniklo a zostane po nich zmienka v pamätníku divadla, ktoré im načas poskytlo svoj domov. Preto je dobré, keď sa na živý organizmus, dielo, divadelnú hru, divadelnú inscenáciu počase pozrieme a otestujeme, ako je na tom so životnou energiou, ale najmä so záujmom divákov. Takýmto divákom som bol aj ja. V apríli tohto roku som si išiel pozrieť Shakespearovho Macbetha do Slovenského národného divadla. Bol som prekvapený. Napriek avizovanému Shakespearovi som uvidel Čičvákovho Macbetha.

Jaro Ďuríček, herec, kabaretiér, ale najmä komik. V divadelnej brandži je veľa charakterových, dramatických, pekných, škaredých, múdrych a sprostých profesionálov. Ale len poniektorí sú komici. Tých je na Slovensku napriek malej krajne nedostatok. Myslím tým komikov, ktorí sa humorom živia poctivo. Nestačí súkať vtipy v dobrej spoločnosti, či robiť grimasy na verejnosti. Ozajstný komik musí mať odvahu postaviť sa na javisko a predviesť svoje umenie komiky. Už v antickom divadle boli komici vysoko považovaní. Preto aj veselohier, komédií je podstatne menej ako tragédií, eposov, melodrám, alebo takzvaných príbehov zo života. Jedným z tých, ktorý komiku na javisku ovládal s nadhľadom, úprimne a talentovane, bol Jaro Ďuríček.

Poznal som ho z čias bratislavského kabaretu Tatra revue. Ako mladý vyštudovaný herec sa stal okamžite posilou hereckého ansámblu, kde kraľovali Jozef Hanúsek a Michal Belák. Áno, ten Michal bol môj otec. Napriek dobe robili ozajstný kabaret aj s politickými narážkami a satirou. Tá im bola osudná. Po okupácii Československa v 1968 roku ich tvrdá čižma komunistickej kultúry na čele s básnikom Miroslavom Válkom rozdrvila. Dodnes sa podobné divadlo, či herecká skupina na Slovensku neobjavila.

Jaro na scéne Tatra revue dostal množstvo príležitostí a možno povedať, že po rokoch tam dorástol medzi slovenskú špičku komediálnych hercov. Komike a humoru zostal verný po celý život. Vedel sa smiať cez slzy a život brať tak ako sa patrí. S úsmevom na tvári. Ten úsmev nechal na pamiatku nám, čo si ho pamätáme.

Jaro, ďakujem ti za nás, divákov, ktorých si vedel nielen rozosmiať, ale aj naučiť brať život z tej lepšej stránky.

Česť tvojej pamiatke.

7.4.2023

Ľubo Belák

VIDEO spomienka

Dočasne poverený predseda vlády Eduard Heger a poverený minister obrany Jaroslav Naď spolu s prezidentkou Slovenskej republiky Zuzanou Čaputovou začali podnikať so smrťou. Má to logiku?

Aby toto tvrdenie malo zmysel musíme sa nakrátko pristaviť pri logike. Presnejšie pri výrokovej logike a semiotike. Dve vedné disciplíny, ktoré sa zaoberajú jazykom. V našich podmienkach je to slovenský jazyk, aj keď vo vede sú všetky jazyky umiestnené v Babylonskej veži. Noemovi potomkovia vo viere, že sa rovnajú bohu, s pýchou naplnenou zlom sa rozhodli vyrovnať tomu najvyššiemu. Nevyšlo to. A tak dodnes hľadáme významy slov, viet, znakov a úvah, o ktorých tvrdíme, že sú pravdivé. Prípadne, že sú bohapustou lžou. Dnes sú k logike a semiotike najbližšie IT-čkári, aj keď pre nich je pravda a lož iba systém zložený z núl a jednotiek. Jednotka je pravda, nula znamená nepravdu, lož.  Od Aristotela, cez Tomáša Akvinského, až po Ludwiga Wittgensteina, sa mnohí zamýšľali, ako sa logicky dopátrať pravdy, aj keď len pravdy slov, výrokov a úsudkov. Výroková logika a semiotika sa tak stali matematikou jazyka, ľudskej reči, ktorá nemá vo svete živočíšnej ríše obdoby. Teorémy zložené z formúl odrážajú „pravdu o pravde“ našich tvrdení. Preto je načase hľadať aj s pomocou logiky a semiotiky odpoveď na to, o čom sa dnes hovorí, kto-čo tvrdí a kde je pravda, prípadne pravdivý úsudok, aby sme boli vedeckejší. Tento súboj sa odohráva na scéne potulujúcich sa hoaxov a fake news, ktoré spoločnosť rozdeľuje na šíky dezolátov (mizerákov) a haterov (nenávistníkov) na jednej strane a „autoritárskych demokratov“ na strane druhej. Aby sme boli úplní, treba spomenúť aj konšpirátorov, teda tých, ktorí na základe hoaxov a fake news konštruujú zaručene pravdivé tvrdenia.  Takým príkladom logického tvrdenia, či skôr teorémy je veta: „New York“ je meno mesta New York, alebo: „Keď nie je mŕtvola, tak nebola vražda”. Pre účely tohto blogu, v ktorom sa tvrdí, že: „Heger s Naďom a Čaputovou sú obchodníci so smrťou to bohato stačí.