Verejná poprava totality

Mladé dievča z portálu Aktuality.sk ma požiadalo o pár spomienok na nezabudnuteľnú Bratislavskú lýru 1989. Tu je celý článok

Fanúšikovia ju nosili na rukách, komunistickým pohlavárom narobila hlboké vrásky. Joan Baez v priamom prenose štátnej televízie podporila disidentov a pozvala na pódium zakázaného pesničkára, ktorému vypli zvuk. Autentické spomienky účinkujúcich, ľudí zo zákulisia aj priamych účastníkov malej hudobnej revolúcie, ktorá pred 30 rokmi prevalcovala ČSSR.

„Mám pripravený krátky príhovor, ale jediný spôsob, ako ho dokážem povedať, je ten, že ho zároveň budem počúvať,“ hovorí speváčka po anglicky, ukazujúc na walkman, ktorého slúchadlá si vložila do uší. „Tak so mnou majte strpenie. Ďakujem.“
Americká pesničkárka so striebrom vo vlasoch rozprestrie papier a pred niekoľkotisícovým publikom začne - takmer slabikujúc - čítať: „Chcela by som venovať túto pieseň Charte 77.“ Skôr ako dopovie, ozve sa ohlušujúci potlesk.
„Ešte som neskončila,“ upozorňuje a opäť sa nadýchne, aby mohla pokračovať: „Nezávislému mierovému združeniu a Petrovi Cibulkovi. Zároveň tu vítam priateľov Charty 77 vrátane Václava Havla.“
Je 10. jún 1989. Joan Baez, drobná žena so silným hlasom v rozsahu troch oktáv, práve so širokým úsmevom a povestnou gráciou postrčila naklonenú budúcnosť režimu.
Len niekoľko minút po verejnom pozdrave Václava Havla, „prominentného“ nepriateľa režimu a budúceho prezidenta slobodného Česko-Slovenska, ktorému nezabudla poslať vzdušný bozk, pozvala americká folková ikona na pódium slovenského pesničkára Ivana Hoffmana.
Vtedy 36-ročný umelec, ktorému dal režim v 80. rokoch definitívnu stopku, svoju pieseň „Nech mi nehovoria“ nedohral. V mene totality mu vypli zvuk.
30 rokov od malej revolúcie na Bratislavskej lýre 1989

Ticho vynútené totalitou

Folková rebelka, ktorá už v roku 1976 podporila väznených členov skupiny The Plastic People of the Universe, prelomila tabu. V priamom prenose, na celoštátnom okruhu komunistami kontrolovanej televízie podporila zakázaných nepriateľov režimu a antikomunistické postoje.
Búrlivá reakcia obecenstva bola jasným signálom, že prehnité základy socializmu už neuniesli ťarchu nánosu lží a pretvárok predchádzajúcich dekád.
Vzdušné zámky, ktoré sa prorežimní funkcionári snažili vytvárať, sfúkla v priamom prenose speváčka spoza veľkej mláky. Krajiny komunistického bloku vrátane Československej socialistickej republiky pritom považovali Spojené štáty americké za ústredného nepriateľa v studenej vojne so Západom.
V pamätnú júnovú sobotu 1989 nahlodala americká pesničkárka socializmus v jednej z jeho výkladných skríň – na Bratislavskej lýre, najpopulárnejšom hudobnom festivale v socialistickom Československu.

Prvá dáma Woodstocku

Kľúčová tvár amerického folku a hviezda festivalov, ktorú v divokých 60. rokoch preslávili protestsongy, sa priatelila s bojovníkom za ľudské práva Martinom Lutherom Kingom (4. apríla 1968 ho zavraždil nájomný vrah, pozn. red.) aj disidentom Václavom Havlom.
V pokročilom štádiu tehotenstva spievala na legendárnom predchodcovi všetkých festivalov - Woodstocku 1969 a neraz hrala aj po boku svojho dlhoročného partnera, svetoznámej hudobnej legendy Boba Dylana.
Joan Baez poslala jasný odkaz aj československej verejnosti a zneistenej garnitúre, ktorá viac ako štyri desaťročia držala vlastných občanov v okovách.
A spôsobila hurikán, na ktorý sa spomína aj o 30 rokov neskôr.

Mesiace plánovania

Umelkyňa plánovala akciu niekoľko mesiacov dopredu. V Bratislave zorganizovala stretnutie s disidentmi - Václavom Havlom či Janom Urbanom, signatárom Charty 77 a neskorším spoluzakladateľom Občianskeho fóra.
Na Slovensku ju okrem disidentov privítali aj nadšení fanúšikovia. Patril medzi nich aj hudobník Ľubo Belák.
„Spolu s Martinom Valentom (slovenský režisér a scenárista, pozn. red.) sme boli v eufórii, že do Bratislavy doletela prvá dáma Woodstocku. Keď pred hotelom vystupovala z auta, schmatli sme ju a odniesli na rukách až na recepciu,“ spomína hudobník Ľubo Belák.
Spomína si, že speváčku neplánovaná akcia dvoch mladých mužov v krajine za Železnou oponou zaskočila. Nemenej zaskočená bola aj Bratislava.
„V tom časom sa mestom rozniesla správa, že Havel je na ceste do Bratislavy,“ dodáva hudobník.
Ľubo Belák Zlatou lýrou doslova žil. Najprv ju navštevoval ako divák, neskôr ako hudobník a napokon aj ako hudobný režisér festivalu. Napokon sa stal dokonca šéfdramaturgom televíznej zábavy. To všetko bez straníckej knižky.
O večeri s Joan Beaz hovorí ako o jednom z tých zážitkov, ktoré zostanú v pamäti na celý život.

Predčil aj Martina Luthera Kinga

Baez provokovala mocných nielen v Česko-Slovensku, ale aj USA, Chile či bývalej Juhoslávii. Hoci obdivovala mnohých vzbúrencov a oponentov, pre českého dramatika a disidenta Václava Havla mala vyhradené špeciálne miesto. Považovala ho za prototyp správneho lídra.
„Bol nielen básnik, spisovateľ a politik, mal aj výnimočný mozog,“ zaspomínala si pre The Guardian. Nahrávka s pozdravom signatárov Charty 77 na Bratislavskej lýre bola podľa umelkyne práve jeho nápadom.
Keďže Havel bol pred Bratislavskou lýrou vonku z väzenia iba krátky čas, a teda pod drobnohľadom agentov komunistickej tajnej polície, musel byť opatrný. Až do samotného koncertu sa skrýval v izbe speváčky a následne sa všetci siedmi pozvaní disidenti previezli do hokejovej haly Pasienky v mikrobuse organizátorov Bratislavskej lýry.
Havel sa obával, že by ho ŠtB opäť mohla zatknúť, preto sa tváril ako „bedňák“. Práve vtedy vznikla aj legendárna fotografia Havla s Baez, na ktorej nesie jej gitaru.
Z „bedňáka“ sa už o sedem mesiacov stal prezident slobodnej Československej republiky.

Čo je Zlatá lýra?

Bratislavská lýra bol československý festival populárnej piesne, ktorý sa konal každoročne od roku 1966.
Hudobníkom na festivale odovzdávali zlaté, strieborné a bronzové ocenenia, neskôr aj Cenu kritiky či Cenu novinárov.
Festival bol špecifický aj tým, že na ňom vystupovali aj interpreti zo západných krajín. Okrem Joan Baez na ňom vystúpili Joe Cocker či Boney M.
Víťazom prvého ročníka bola československá hudobná legenda - Karel Gott, v pamätnom roku 1989 zvíťazil Richard Müller.
Bratislavská lýra sa skončila krátko po páde socialistického režimu v roku 1990.

Náhodní hrdinovia

Tesne pred koncertom na 23. ročníku Bratislavskej lýry sa Baez stretla aj s pesničkárom Ivanom Hoffmanom, autorom ikonickej piesne Novembra '89 - Sľúbili sme si lásku.
Baez mu v šatni ponúkla ovocie a oznámila mu, že by mu chcela dať priestor počas jej vystúpenia.
„Pre mňa, lokálneho amatérskeho protestného speváka, bolo výnimočné stretnúť sa s profesionálnou rebelkou, dnes by sa povedalo s ,globálnou celebritou'. Bolo jasné, že z toho bude škandál,“ spomína Hoffman.
Baezová ho pozvala na pódium v druhej polovici koncertu. Vysoký mladík vtedy prišiel pred tisíce ľudí a naoko pevným hlasom začal spievať svoj protestsong „Nech mi nehovoria“.

Bratislavská lýra sa pritom doslova hemžila agentami ŠtB.

„Koncert bol výborne nazvučený, publikum folkové, pomiešané s tajnými, atmosféra elektrizujúca. Cítil som, že som sa ako náhodný hrdina v správnu chvíľu ocitol na správnom mieste a sústredil som sa, aby som to nepokazil,“ popisuje Hoffman atmosféru výnimočného večera.

O pár mesiacov nato padla Železná opona.

Tsunami

Ľubo Belák sedel počas koncertu vedľa riaditeľa Slovkoncertu Ladislava Ondruša. Muža priamo zodpovedného za celý festival.
„Patril k tým naivným funkcionárom, ktorí si mysleli, že pozvaním speváčky na festival jasne preukážu, že v Česko-Slovensku je sloboda. Dokonca sa môžu spievať protestsongy... Proti USA,“ vysvetľuje Belák.
Nervozitu na ňom bolo vidieť už po pozdrave chartistov a Havla. „To už riaditeľ presmeroval pohľad do stredu haly, kde pri mixpulte kraľoval zvukár Paľo Prockl, môj priateľ a spolupracovník na koncertoch,“ spomína Belák.
Panika však nastala až po uvedení pesničkára Hoffmana. Bradatý mladík bol podľa Beláka neznámy. Stačilo však pár slov z piesne a každému muselo byť jasné, „koľká bije“.
„Hoffman spustil. ,Nech mi nehovoria, že mám vravieť hlasno, tí, čo tichým včera rozbíjali ústa...' Riaditeľova biela, krásne vyžehlená košeľa okamžite zmokla. Pot a panika ho zaliali ako cunami.“
Pohľadom sa snažil zachytiť zvukára Prockla. „Ten sa obrátil k nemu a gestom ukázal, že nemôže nič robiť. Odpoveď riaditeľa, tiež gestom, bola jasná. Okamžite stiahnuť mikrofón a zastaviť prevrat, ktorý sa zatiaľ udial iba na pódiu.“

Šéf zvuku a ticha

Zvukárovi Paľovi Procklovi sa spočiatku zdalo, že pri koncerte Joan Baez všetko prebieha tak, ako pri iných vystúpeniach.
„Po anglicky som nevedel, takže som jej vlastne ani nerozumel. Spozornel som až vtedy, keď začala hovoriť po slovensky. Pozdravila Chartu 77 a menovite Václava Havla.“
Koncert však prebiehal normálne. Zlom nastal, až keď na pódium pozvala Ivana Hoffmana. „Hoffmann začal spievať niečo v duchu, že ,pravda je v okovách'. V tom momente ku mne dobehol neznámy človek, ktorý sa mi nepredstavil a kázal mi vypnúť zvuk.“
Procklovi nepomohlo, keď sa tváril, že požiadavke nerozumie. Navyše, niekto neznámy mu prikazoval urobiť to, čo je v rozpore so základnou pracovnou náplňou každého zvukára.
„Mojou úlohou bolo zabezpečiť ozvučenie, hlavne, keď šlo o priamy televízny prenos. A nie ticho. Nakoniec ma neznámy donútil zvuk vypnúť,“ uzatvára Prockl.
Čakal, čo sa bude diať
„Tí, čo lásku kruto pribíjali k drevu, nech nedvíhajú drzo k nebu palce..,“ nieslo sa zaskočeným hľadiskom.
Hoffman svoju pieseň nedospieval a sálu zaplnilo protestné kričanie a piskot nespokojných divákov.
Neznámy, ktorý prikázal vypnúť zvuk, čupel podľa pamätníkov vystrašený pod zvukárom pri pulte a čakal, čo sa bude diať.
Hoffman odišiel z pódia a Baez pokračovala v koncerte. „Joan začala spievať bez ozvučenia,“ spomína Prockl. „V hľadisku nastalo absolútne ticho a ona v tom tichu spievala.“

Tvrdé tresty za iróniu

„Pre provokatéra je také vypnutie zvuku splnený sen. Skvelá reklama,“ opisuje svoje pocity po koncerte Ivan Hoffman. „Myslím, že som urobil dojem aj na svojich vyšetrovateľov, ktorí neboli zvyknutí, že sa o ich klientoch hovorí na Hlase Ameriky a píše v Rudom práve.“
Ak chcel mladý Hoffman provokovať, treba mu len uznanlivo pogratulovať.
Nahnevaní tajní sa v spisoch ŠtB zmieňujú aj o tom, že získali celý text piesne. Ich krátka „recenzia“ sa zachovala dodnes: „hrubo napáda stranícke a štátne orgány, v súvislosti s demonštráciami v Bratislave a v Prahe a ironizuje našu prestavbu spoločnosti.“
Ľubo Belák vnímal celý koncert ako jasný signál: „Táto verejná poprava totalitného systému na Bratislavskej lýre za peniaze režimu bola dôkazom, že končí. Nedôstojne a bez rešpektu. Papierové hlavy funkcionárov už nikto nebral vážne. Boli vlastne na smiech.“
Dodáva však, že podľa neho išlo o nebezpečnú akciu: „Určite v tom čase možno hovoriť o hrdinstve, kedy nehrozila smrť tela, ale duše. Nikto nevedel, ako sa bude správať zdochýnajúci komunistický režim.“

Neutekala pred zodpovednosťou

Spis z ŠtB prezrádza, ako celý proces dopadol. Americká umelkyňa pred odchodom odovzdala organizátorom prehlásenie, že celá udalosť bola výsledkom jej osobnej iniciatívy.
„Bola si plne vedomá, že tak robí v rozpore s pokynmi zástupcu usporiadateľa, ktorý ju upozorňoval, aby na pódiu nebola politická,“ konštatuje sa v spise.
Baezová mohla spokojne odletieť domov. Jej úloha v socialistickom Česklo-Slovensku bola splnená: zhodila ďalšiu kocku pomyselného domina.
O necelého polroka sa režim definitívne zrútil. Joan Baez sa na Slovensko niekoľkokrát vrátila. Prišla sem v roku 2008 na festival Pohoda i v roku 2014 počas rozlúčky s jej kariérou.
Baezovej hlas znel aj na námestiach po vražde Jána Kuciaka, keď aspoň na diaľku nahrala slovenskú hymnu spoločne s Jurajom Benetinom.
Ivan Hoffman na Bratislavskú lýru spomína ako na svoje najkrajšie vystúpenie: „Dodnes sa mi stáva, že stretnem neznámeho človeka, ktorý mi povie, že tam vtedy bol,“ uzatvára príbeh jedného malého víťazstva, ktoré možno o pár mesiacov neskôr pomohlo naštartovať znormalizovanú spoločnosť k činu.

https://www.aktuality.sk/clanok/697557/verejna-poprava-totality-ako-hviezda-woodstocku-vystrasila-papalasov/