Dnes 25. januára 2020 o 22,19 na Rádiu Slovensko

Každý má svojho anjela. Ja som ho stretol ako šesťročný v detskej nemocnici. Priviezli ma tam po autonehode s diagnózou – tragická smrť. Priletel do nemocnice, aby ma vrátil z dlhej cesty späť. Volal sa doktor Grunnert. Ďakujem mu za úžasné roky života až dodnes, keď oslavujem sedemdesiatku.

Ľubo Belák, 5. januára 1951 - 2021

(august 1957)

Dvakrát som sa narodil

(text z knihy Čierne na bielom)

Na začiatku bolo slovo. Úplne sa s týmto tvrdením stotožňujem. Podobne aj s predsavzatím "Od slov k činom", budovateľským sloganom, ktorý ma nepriamo prinútil sadnúť si ku klávesnici môjho počítača a začať so zaznamenávaním toho, čo zostalo uložené v mojej pamäti. A to vám poviem, pamäť je u mňa veľmi chúlostivé miesto, ktoré sa nachádza niekde medzi končekmi vlasov a pätami. Naozaj je to s mojou pamäťou biedne. Asi to spôsobil môj prílišný záujem celý život si vymýšľať. Dnes môžem konštatovať, že s tým vymýšľaním som mal úspech. Dokonca mi za moje výmysly zaplatili. Niekto tomu hovorí šťastie. Ja tomu hovorím materializovaná vďaka za moju prácu. Vymýšľanie je naozaj pracovná činnosť, aj keď navonok tak nevyzerá. Už ste niekedy videli človeka, ktorý si vymýšľa? Je to zvláštny stav. Vlastne také vymýšľanie navonok ani veľmi nevidieť. Človek sa dokonca pri vymýšľaní môže tváriť, že mu nič neprichádza na myseľ. Preventívne zatají stav intenzívneho vymýšľania. "Čo keby to, čo si teraz vymyslím, bol a úplná blbosť? A v tom je ukrytá podstata rozdielu medzi tými, ktorí si vymýšľajú pracovne, a tými, ktorí si vymýšľajú len tak, ako príjemný stav mysle. V mojom prípade som si vymýšľal oboma spôsobmi. Musím sa priznať, že z toho zväčša nič nebolo, ba niekedy z toho vyliezla poriadna kravina. Ale zábava to bola, je a bude neustále. Dôkazom toho je aj toto literárne cvičenie, ktoré som preventívne nazval Pamäti spamäti. Navyše mi tieto slovíčka poskytujú alibi, keď si namiesto rozpamätávania začnem vymýšľať. Som presvedčený, že mi to prepáčite. Veď čo môže byť nudnejšie ako čítať pamäti zo zápisníc schôdzí, pamätných listín a memoránd. Oveľa šťavnatejšie je vpliesť do spomienok trochu adrenalínu a kde tu povoliť uzdu snom. Preto ešte raz prosím, nebite ma, ak niektorá spomienka sa bude podobať skôr snu ako ozajstnému zážitku. Buďte si istí, že som Vás chcel v prvom rade upútať a zabaviť. Ak však i napriek tomu vo vetách nájdete niečo nezaujímavé, nezáživné, pridlhé, kostrbaté, tak s tým urýchlene skoncujte a preskočte na ďalší odstavec. Prisahám, o nič neprídete. Všetko na čo si spomeniem má svoj vlastný život anekdoty, v lepšom prípade aforizmu. Nechcem písať poviedky, aj keď sa neraz pristavím pri príbehu. Nechcem filozofovať, aj keď niekedy uletím ku hviezdam a hlavne nechcem nudiť, pretože viem aký je čas cenný.