Spomínanie s Jankom Lehotským...

Spomínanie s Rišom Müllerom...

Dušan zomrel. Poviete si „Čo už len je na tom zvláštne?“. Každý raz zomrie. Smrť je nedočkavá partnerka, ktorá je vždy poruke. Potiaľto sú všetky príbehy rovnaké.

Dušan Bol a už Nie je. Bodka.

Môj príbeh o priateľovi sa vlastne odohral až potom, keď nešťastnou náhodou počas večernej jazdy na bicykli spadol do Šúrskeho kanála a zomrel. Bol pri tom sám, len s priateľkou Smrť. Tá bola k nemu milostivá a nedovolila telu, aby trpelo. Sú všelijaké vysvetlenia, čo sa deje po smrti. Mnohí smrteľníci veria na to, že duša každého ide do očistca a odtiaľ podľa zásluh putuje do Neba alebo do Pekla. Aj tu sa nájdu optimisti, že Peklo je fajn, pretože sa až príliš podobá pozemskému živou. Až nato, že sa nebožtíkovia varia v kotloch. Naopak Nebo ponúka slastný odpočinok, žiaľ bez nerestí pozemského života. Ťažko si vybrať. Našťastie o tom nerozhodujú ľudia. Ani tí, ktorí si zatiaľ naživo užívajú slastné neresti pozemského života. Takí sme a asi aj zostaneme.

Smrť má však jednu zvláštnu výsadu. Vie zabezpečiť, že aj po smrti človeka sa jeho duch, nie dušička, začne správať neočakávane. Smrť nie je konečným riešením akejkoľvek živej bytosti. To sa nepodarilo ani počas dejín ľudstva. Hitler nevyriešil konečnú otázku „Čo so Židmi“, komunisti nevyriešili otázku „Čo s kapitalistami“ a kapitalisti nevyriešili otázku „Čo s robotníkmi a roľníkmi“. A otázku „Čo s pandémiou Corona vírusu“ nevedia v súčasnosti, v dobe rozkvetu vedy a technológií, vyriešiť ani žiadni lekári, imunológovia, a to nehovorím o politikoch, ktorí sľubujú nesplniteľné a hrozia ukameňovaním všetkých kritikov protipandemických opatrení. Sme úplne bezmocní? Nevieme v sebe vygumovať nenávisť, čiernobiele videnie sveta, neustále vytváranie vnútorných a vonkajších nepriateľov? V konečnom dôsledku ani nenávisť voči samému sebe?

Zrazu zomrie človek, priateľ, vlastník malej auto opravárne, o ktorom poniektorí machri hovorili, že mal neustále ruky od oleja a motorovej nafty. Športovec, ktorý nikomu nevedel povedať nie a vždy bol pripravený pomôcť. Neriešil konečné otázky ľudstva, bytia a nebytia. Len žil život naplno. V práci, ktorú mal rád, v športe, ktorému odovzdal syna, elitného futbalistu, a medzi priateľmi, ktorým rozdával všetko, čo mohol. Bol plný optimizmu a elánu do života.  Hľadel do budúcnosti s rukami otvorenými pre nové výzvy. Ale čo smrť? Jedna osudná cesta na bicykli a všetkému je koniec? Nebola táto smrť zbytočná?

Pohreb.

Ivanka pri Dunaji.

Zlepené domčeky s úzkou rovnou cestou, ktorá vedie priamo k obecnému cintorínu. Sobota predpoludním. Napriek jeseni sa slnko vyhrieva na predných sklách áut, ktoré pomaly zapĺňajú uličku. Vystupujú z nich ľudia v čiernych plášťoch, dámy v klobúkoch, všade plno kvetov v náručiach pokojného sprievodu na cintorín. Ako v spomalenom filme sa odvíja príbeh rozlúčky. Mám ťažký krok. Je to odkaz desiatok rokov na nohách. Konečná. Kaplnka v areáli cintorína pripomína skromný stánok, akúsi zastávku na ceste... Sadám si na lavičku , ktorú mi poskytla náhoda.

A vtedy to začalo.

Hudba napĺňa priestor pokojom, pokorou a láskou. Tí ktorí obsadili priestranstvo pred kaplnkou zrazu stíchli a akoby znehybneli. Stojí tam aj kamarát Vlado. V prežiarenom vzduchu počuť tlkot sŕdc a dýchanie smútiaceho davu. Postupne som začal chápať Dušana, ktorý ležal len pár metrov odo mňa v hnedej rakve. To nebol pohreb, to len Dušan svojim nebytím ovládol prírodu, slnko, hroby a smútiaci dav. Akoby to, čo vládne každodenne na uliciach, pri rozhovoroch, na pracovisku, v televízii a novinách sa zrazu vyparilo. Prestalo existovať. Bolo len jedno, súzvuk toho, ktorý už nemohol nič povedať a ostatných, ktorí zabudli, že sa ešte včera hádali na ulici, či nosiť rúška, alebo sa dať zaočkovať proti vírusu. V Ivanke pri Dunaji začal pôsobiť len jeden vírus. Covid porozumenia, úcty a pokory. To sa Dušan klaňal všetkým, ktorí sa prišli rozlúčiť s tichým odkazom, aby sa svet spamätal. Aby sa vrátil tam, kam bol určený. Do lona súzvuku prírody a človeka, harmónie rodiny, úžasu pri vzniku čohokoľvek krásneho a potrebného, čo človek urobil, povedal, alebo napísal. Tento zázračný okamih jednoduchej ľudskosti sa vznášal nad hlavami všetkých. Bez nálepiek a transparentov. Sedím na lavičke, hľadím na smútiaci dav a usmievam sa. Vznášam sa spolu s Dušanom a je mi dobre. Jeho smrť stála za tento okamžik  vytriezvenia. Do očistca vstúpil nielen on, ale spolu s ním aj my ostatní. Spolu s Dušanom, ktorého smrť nebola zbytočná.

Ľubo Belák a tí, ktorým nie je všetko jedno.

V Bratislave, dňa 13.11.2021

Toto nie je nekrológ.

Jednoducho preto, lebo Meky nemohol zomrieť a ani nezomrie. Správa, ktorá obletela zemeguľu, bol len nemiestny žart smrteľníkov, ktorí sa boja smrti.

Práve som sa chystal zatelefonovať Katke, ako je na tom Meky. Vedel som, že bol v nemocnici. Už v júli sme dohadovali termín, kedy príde do Bratislavy, aby som si s ním v televíznom štúdiu zaspomínal na „staré časy“. Vedel som, že už má za sebou výborný dokument, pravidelne v ČT svoje Doupě,  a aj v bratislavskej televízii sa stihol objaviť u Eni Vacvalovej v Zlatých časoch. Ale sadnúť si spolu ako dvaja muzikanti je niečo iné. „Kde bolo, boli...“ pesničky Mekyho Žbirku a kde sú pesničky a živý Žbirka, tam je aj sranda a dobrá nálada. Určite by sme si zaspomínali na spoločné stretnutia vo Švajčiarsku, kde hrával s Modusom a kde mi modusáci z mojej kapely „ukradli“ Janka Lehotského. Bral som to ako službu slovenskému popu. Vtedy boli tehotní na nový štart Modusu a pôvodné pesničky. Rovnako slnkom ožiarené spomienky mám na naše pravidelné lety do holandského Hilversumu, kde sme odštartovali  zbrusu nový hudobný program Rhytmick. Po polstoročí sa v televízii otvorili dvere svetu a svet sa otvoril nám. Vtedy opäť zasiahla „vyššia“ moc a ja som pri prvých dvoch vydaniach relácie musel Mekyho zaskakovať dokonca v jeho novom kostýme. Stratil hlas, a tak som si sadol do štúdia a „odpálil“ rozhovor s Candy Dulfer. Viete si predstaviť moju angličtinu... Našťastie už ďalšie pokračovania prevzal Meky a po niekoľko rokov uvádzal novinky zo svetovej produkcie populárnej hudby. V Holandsku, pri výrobe Rhytmicku som si od Mekyho vytrpel typickú britskú iróniu. Tá nie je nepriateľská, len vyzlieka obeť donaha. Naučil som sa to nielen znášať, ale aj kontrovať. Zišlo sa mi to pri ďalšom stretnutí s Mekym v Londýne, kde som pár mesiacov blúdil po BBC a učil som sa anglickej demokracii v médiách. Meky mal v Londýne rodinu, strýka, a tak sme si spolu dali na Trafalgar Square alebo Madisom Square Garden pár pív. S Mekym som nikdy nezažil mlčanie. Vždy bolo o čom hovoriť. Naposledy sme sa stretli na koncerte k sedemdesiatke Ľuboša Zemana. Zdal sa mi trochu rozladený, ale bral som to ako daň za neustále cestovanie z Prahy do Bratislavy.

Do štúdia v Mlynskej doline už nepríde. S tým sa musím vyrovnať. Mekyho telo dalo Goodbye pozemskému životu a oslobodilo muzikantskú dušu pre Večnosť. Človek sa skladá z mäsa, kostí, tekutín a DUŠE. Preto ak chýba len časť z ľudskosti, tá telesná, človek neumiera. Nie, nemyslím tým, že sa duša zoberie a uletí do neba. Mekyho duša sa nemá prečo od nás ponáhľať. Existuje stále v jeho pesničkách, televíznych záznamoch, ale najmä v spomienkach, ktoré nevyprchajú ako bublinky z odstáteho piva.

Meky je tu a naďalej budeme spolu kráčať časom. On o niečo ľahší o telo a bez stresu a ja spokojný, že sa nemusím lúčiť. Veď o nejaký čas si za ním zájdem do jeho Doupěte vo Večnosti a tam si pokecáme v mojej nebeskej televíznej relácii Kde bolo, tam BOLI...len to práve teraz dosť BOLÍ.

Ľubo Belák

10.11.2021

Bratislava

BECAUSE MEKY

(video)

Tentoraz spomínanie v tandeme... s Dodom a Marcelou