Pozývam všetkých na okružnú cestu po mojom živote. Nie že by bol niečím výnimočný, ale nechcem byť na tejto ceste sám.
Internet je dnes pre mnohých jediným spôsobom ako sa stretávať s ľuďmi, vymieňať si názory a tak trochu si aj posťažovať. Pre mňa je to jeden z novodobých spôsobov poznania. Keď sa chcem porozprávať s priateľom tak ho radšej pozvem na pohár vína, prípadne kávy.
Preto je moja webová stránka tak trochu zrkadlom mojej práce a názorov, ktoré nemusia a ani neboli geniálne, naopak niekedy až zarážajúco naivné. Ale taký je človek. Géniovia žijú iba v memoároch a v tradícii.
Niekedy mám pocit, najmä keď sa pozriem späť, že som prežil niekoľko životov a už ma na tomto svete nič neprekvapí. Viem, je to len nostalgia za tým, čo bolo, pri čom som bol aj ja a kde som stretol veľa nových ľudí, v nových prostrediach a situáciách. Je stále čo objavovať, čomusi sa priučiť. Práve vtedy mám pocit, že som malé dieťa a priznám sa, veľmi rád sa tajne vo vnútri správam ako puberťák.
Ponúkam informácie nielen o tom, čo som vytvoril, ale aj práce svojich priateľov alebo ľudí, ktorých si vážim. Viem, že tu nebudeme naveky a je dobre si zalistovať v denníku osudov každého človeka.
BIGBÍŤÁK
SLOVÁ
Rockovanie v Juvente alebo konečne sa našiel komik
Po čase absencie divadelného života v Bratislave konečne rozkvitli scény, ale najmä hľadiská. Napriek hladomoru, ktorý nastal v umeleckej brandži bola vynútená prestávka na niečo dobrá. Bol čas, pripraviť sa na otvorenie kohútika, z ktorého by mala začať vytekať kvalita, úspech a našetrená energia. Až na spisovateľov a výtvarníkov, ktorí osamotene, bez divákov, tvoria v priestoroch s naplnenými chladničkami a plnými domácimi barmi. Divadlo potrebuje hlad javiska, ale najmä smäd divákov po kumšte.
Určite takto pôsobilo otvorenie arény Juventy, ktorá sa aj napriek ministerskému vykopnutiu Ďurovčíkovho Slovenského divadla tanca z grantového systému nevzdala a poskytla priestor novému muzikálu School of Rock. Po slovensky Škola Ro(c)ku. Čo spôsobilo výbuch na pomníku padlých divadiel počas pandémie? Príčin bolo viac.
V prvom rade to bola úspešná filmová komédia School of Rock z roku 2013. Jack Black v úlohe gitaristu Deweya Finna dokázal napriek banálnemu romantickému príbehu nadchnúť nielen deti, ale aj ich rodičov v kinách. Bol to hlavne scenárista Mike White, ktorý Jackovi ušil príbeh na mieru. Sám o Blackovi hovorí: „Jack je skvelý herec, fantastický muzikant a perfektný antihrdina."
Po pár rokoch sa nápadu chytil preslávený autor Jesus Christ Superstar a Cats (Mačky) Andrew Lloyd Webber. Vo svojej sieni slávy sa môže popýšiť siedmimi oceneniami Tony, tromi Grammy a Oscarom. Britská umelecká verejnosť ho štrnásťkrát ocenila prestížnou Ivor Novello Awards a v roku 2006 k tomu pridal jedno z najvyšších ocenení za prínos pre americkú kultúru, Kennedy Center Honors. Spolu so Zlatým glóbusom sa tak zaradil do panteónu nesmrteľných. Je rovnako známy ako Mozart, Beethoven alebo Čajkovský. Právom mu patrí prvenstvo medzi osobnosťami hudobného divadla. Zároveň je však aj šikovný producent a divadelný impresário. Preto sa nemožno čudovať, že okrem svojho majetku v odhade asi 740 miliónov libier (uvedené v Sundays Times) vlastní aj šesť divadiel. „Ani pesnička nazmar!“, mohlo by byť jeho mottom skladateľskej práce. Veď už v roku 1969, spolu s libretistom a textárom Timom Riceom, napísal pesničku určenú do súťaže Eurovision Song Contest s názvom "Try It and See". Napriek prepadáku sa neskôr, už ako King Herod's Song, objavila v nezabudnuteľnom muzikáli Jesus Christ Superstar. Rovnako megahit Memory, ktorý pôvodne ležal v skladateľovom šuflíku, uzrel svetlo sveta až v muzikáli Cats. A to aj s umiestnením v Top Ten UK.
Webberov príbeh lúzra, rockového gitaristu Deweya Finna, ktorý urobil revolúciu na hudobnom gymnáziu, zvýraznil najmä vzťah detí a ich rodičov. Možno to vyjadriť veršom z textu pesničky: „ Keby ste len počúvali to, čo chceme, a nie to, čo by ste od nás chceli počuť! “ Finn nie je len tak trochu šialenec, skrachovanec a svojim spôsobom aj podvodník. Má v sebe gén slobody. A ten sa v príbehu šíri ako vírus dvadsiateho prvého storočia. Nekompromisne očkuje svojim žiakom, študentom vychovaným na akademickom spôsobe života a vnímaní hudby, vírus slobody. Cez Finna deti nájdu to, čo v hudbe vždy bolo. Nenahraditeľný elixír života, môcť rozhodnúť sami o sebe. Tak trochu kopíruje známu pieseň skupiny Pink Floyd „We don´t need no Education“.
Slovensko sa na úspechu School of Rock určite podpíše najmä osobitou realizáciou a posilnením komediálnosti témy. Nie je to absurdný humor, ktorý sa všetkému vysmieva. V Ďurovčíkovej inscenácie vládne pochopenie, zmier a najmä láskavý humor, ktorý neraz pohladí dušu každého. Aj toho, kto do divadla na komédiu chodí len z donútenia. Pritom postavy sa nemusia obliekať do ženských šiat, hovoriť s maďarským prízvukom a v najhoršom ukazovať holé zadky. To prenechali súčasným stand-up machrom s oplzlým humorom a nechutnými pointami.
Slovenská podoba School of Rock nevznikala ľahko. Pokiaľ na anglo-americkom muzikálovom trhu možno hľadať detské talenty medzi miliónmi, na Slovensku je ich ani nie sto. Napriek tomu si tvorcovia, a nie je to len Ďurovčík, dali námahu a hľadali po celom Slovensku. Neraz zaznie: „Zase tí východniari!“ Áno, dôležitým partnerom režiséra a choreografa Jána Ďurovčíka bol Miro Tásler, kľúčový člen skupiny IMT Smile. Multiinštrumentalista úspešnej slovenskej rockovej skupiny prevzal úlohu tvorcu slovenskej verzie hudby Webberovho muzikálu. Nebola to len interpretácia toho, čo sa objavilo v londýnskom West Ende, alebo na Broadwayi v New Yoorku. Bola to aj práca stalkera, ktorý hľadal detských hrdinov školského príbehu. Pritom jednou z požiadaviek bolo, aby chlapec či dievča malo hudobnú skúsenosť. Či už ako hráč na hudobný nástroj, spev alebo tanec. To všetko si vyžaduje svetový muzikál. Po roku sa podarilo nájsť, naštudovať a odpremiérovať divadelný kus, ktorý nemá na Slovensku obdobu. Ide najmä o mladosť, nasadenie, energiu a muzikalitu, ktorá ovládla na celý večer Juventu. Aby celé dielo šťastne pristálo medzi divákmi, nesmel chýbať humor. A ten znásobil Martin Hudec.
Na domácej muzikálovej scéne sme si už zvykli, že naši divadelníci vedia spievať, tancovať, hrať, ale povýšiť svoje remeslo na humor je určite niečo, čo sa na scéne neobjavuje každý deň. Tentoraz sa na scéne objavil Martin Hudec, ktorý padol ako rozpálený meteorit doprostred pokojného námestia. Jeho meno je po dlhé roky spojené s väčšinou zahraničných, ale aj domácich muzikálov. Dostal množstvo príležitostí od rôznych režisérov. Možno o ňom povedať, že je vždy oporou divadelného ansámblu, či už je to na doskách Novej scény alebo inscenácií pod taktovkou Jána Ďurovčíka. Po rokoch strávených v zahraničí (austrálska Sydney) natrvalo zakotvil v Bratislave. Napriek rokom stráveným na scéne sa až dnes objavil v úlohe, s ktorou presvedčil, že sa konečne na Slovensku zrodil komik najvyššej triedy. Je ľahko udržať divákov v strachu pri melodráme s dlhými uplakanými monológmi Hamletov a kráľov Learov. Od dôb Chaplina však vieme, že komická situácia, gag, vydrží nie viac ako dvadsať sekúnd. Ak komédia trvajúca takmer tri hodiny má udržať diváka na stoličke, potom tých komických situácií musí byť stovka. Navyše ani to nestačí. Ak tomu, kto je nositeľom humoru v príbehu chýba humor v duši, nie kopírovanie nedosiahnuteľných vzorov, potom je každá námaha márna. A to sa zrazu na scéne Juventusu narodilo. Martin Hudec možno práve cez úlohu skrachovaného antihrdinu zrazu v sebe objavil to, čo v ňom stále bolo. Zmysel pre humor, komické situácie a istá miera nadhľadu, ktoré robí z herca majstra. Ak k tomu pridáme spevácke a tanečné schopnosti, môžeme hovoriť o všestrannej hereckej osobnosti. Spozornieť by mali najmä slovenskí producenti a režiséri. Takéto talenty sa na Slovensku rodia raz za sto rokov.
Rovnako dôležitou súčasťou úspechu slovenského School of Rock boli mladí umelci vo veku od desiatich rokov až po pätnásťročných. Na jednej scéne v jednej inscenácii sa stretli deti z celého Slovenska, aby zažiarili nielen pred svojimi rodičmi, ale aj pred muzikálovým obecenstvom. Napriek svojmu veku museli divákov presvedčiť, že vedia hrať, tancovať a muzicírovať. Hneď skraja treba spomenúť juniorské rockové kvarteto s gitaristom Zackom ( Simon Kuciak, v alternácii Ján Bena), bubeníkom Freddym (Nikolaj Čuvara), keyboardistom Lawrencom (Jakub Glasa, v alternácii Michael Kaľavský) a neuveriteľne talentovanou hráčkou na basovú gitaru Melissou Mandy Maruškovou (v alternácii Ema Bučková) v úlohe Katie. Detských úloh je podstatne viac. Speváčky Nela Náhla, Karolína Tkáčová, odvážny Marcel Mondočko ml. ako kostymér Snake, Sára Suchová ( v alternácii Lima Prágerová) ako nežná a ustráchaná speváčka Tomika. Medzi účinkujúcimi sa objavujú mená Jana Prágerová, Michal Choma, Veronika Lackovičová, Kristína Vrecková, Mária Šuplatová a ďaší.
Pod School of Rock sa podpísali okrem režiséra a choreografa Jána Ďurovčíka aj scénograf Marek Hollý, kostýmová výtvarníčka Eva Kranich a prekladateľ piesní a libreta Ján Štrasser. Pod hudobné naštudovanie sa podpísal Ľubomír Dolný.
Divadlo sa nezaobíde bez peňazí. Je to kolektívne umenie náročné na technické podmienky, scénu, osvetlenie, zvuk, kostýmy, masky. To všetko stojí peniaze. Akosi sme si už zvykli frflať na tých, čo ich majú. Dali sme im nálepku oligarchovia a všetkých hádžeme do jedného mecha s podvodníkmi, ktorí sa ocitli v kolúznej väzbe. Tento národný šport, ktorý zhubne prerástol až do vrcholovej politiky, úspešne odrádza kohokoľvek, kto nemá v domácom trezore nakradnuté peniaze, aby investoval do umenia. V prípade School of Rock sa stal taký malý zázrak. Producentkou (RDS ART-GROUP) celého projektu sa stala manželka významného „oligarchu“ Patrika Tkáča, Iveta Tkáčová, ktorá poskytla umeleckému tímu realizačné podmienky hodné svojej dôležitosti. Bodaj by takýchto „oligarchov“ bolo na Slovensku čo najviac.
Škola Ro(c)ku – School of Rock nie je len o hudbe. Je to komédia, ktorá sympaticky oslovuje verejnosť, aby sa konečne prebudila, prestala sa navzájom na seba škaredo pozerať a venovala sa užitočným veciam. Určite takýmto počinom je starostlivosť o zdravý a slobodný vývoj vlastných detí a prebudenie zo zlého sna. Každý úprimný úsmev, potlesk a nadšené ovácie sú liekom na šťastie. Bez nich sa udusíme vo vlastnom pesimizme. Choďte si pozrieť School of Rock a nadýchnite sa ozajstného ducha slobody.
Ľubo Belák
V Bratislave, dňa 13.9.2021
Rozlúčka s Milanom
Nečakal som, že tento rozhovor bude aj poslednou rozlúčkou s Milanom Lasicom a neohlásenou predpremiérou televízneho spomínania
KDE BOLO, TAM BOLA.
A je na čo spomínať....
Dnes vecer na Trojke
VIDEO
OTVORENÝ LIST SLOVENSKEJ KULTÚRNEJ OBCE
OTVORENÝ LIST SLOVENSKEJ KULTÚRNEJ OBCE: OBNOVA SLOVENSKA NIE JE MOŽNÁ BEZ KULTÚRY
predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, podpredseda EK Valdis Dombrovskis,
podpredseda EK Frans Timmermans, komisár pre ekonomiku Paolo Gentiloni, generálny riaditeľ DG ECFIN Marco Buti, generálna riaditeľka RECOVER Celine Gauer, predseda Európskeho parlamentu David Sassoli,
predsedovia pracovnej skupiny EP pre RRF Irene Tinagli a Johan Van Overtveldt
predseda Európskej rady Charles Michel
Na vedomie:
Predseda vlády Slovenskej republiky Eduard Heger
Vláda Slovenskej republiky v apríli 2021 predložila Európskej komisii Plán obnovy a odolnosti Slovenskej republiky, v ktorom definuje rozdelenie a spôsob použitia viac ako 6 miliárd Eur určených pre Slovensko z mechanizmu RRF (Recovery and Resilience Facility) s cieľom zmierniť ekonomické a sociálne dopady pandémie ochorenia COVID-19 a podporiť udržateľnosť a odolnosť európskej ekonomiky a spoločnosti a jej pripravenosť na zelenú a digitálnu transformáciu.
Predložený návrh reforiem a investícií zahŕňa viaceré oblasti ekonomiky a spoločnosti na Slovensku, ale úplne ignoruje oblasť kultúry a kreatívneho priemyslu, ktorá patrí v celej Európe k pandémiou najväčšmi postihnutým a zdecimovaným oblastiam. Podľa údajov Národnej banky Slovenska utrpel tento sektor najväčšie ekonomické škody aj na Slovensku, pričom už desaťročia čaká na zásadné štrukturálne reformy a investície.
Uznesenie Európskeho parlamentu o kultúrnej obnove Európy (2020/2708(RSP)) zo dňa 17.septembra
2020 zaväzuje členské štáty vyčleniť najmenej 2% z finančných prostriedkov alokovaných v národných
Plánoch obnovy a odolnosti na obnovu kultúrnych a kreatívnych odvetví, aby bola zabezpečená ich ekonomická a spoločenská kontinuita a ďalší rozvoj.
Výbor pre kultúru a médiá NR SR vo svojom uznesení zo dňa 23.septembra 2020 odporučil vláde SR, aby toto uznesenie EP rešpektovala a vyčlenila minimálne 2 % z prostriedkov Mechanizmu obnovy a odolnosti na kultúrne a kreatívne sektory.
Vzhľadom na to, že počas prípravy slovenského Plánu obnovy a odolnosti nebol kultúrny a kreatívny sektor nijakým spôsobom zahrnutý do jeho tvorby či zapojený do konzultácií, vznikla následne po zverejnení materiálu v apríli 2021 hromadná pripomienka v rámci legislatívneho procesu, v ktorej viac ako 2000 prestížnych signatárov z kultúrneho a kreatívneho sektora žiadalo vládu o prehodnotenie priorít RRF a zaradenie kapitoly týkajúcej sa kultúry a kreatívneho priemyslu. Táto pripomienka nebola vládou SR akceptovaná.
Argumentáciu predstaviteľov slovenskej vlády o tom, že kultúra nebola súčasťou usmernení Európskej komisie pre prípravu RRF, nepovažujeme za primeranú. Príklady toho, aké reformy a investície v oblasti kultúry môžu a majú byť zahrnuté v Pláne obnovy a odolnosti, nájdeme v predložených dokumentoch iných európskych krajín (napr. Francúzsko či Česko), ktoré v nich rešpektujú uznesenie EP o finančnej alokácii pre kultúrne a kreatívne sektory.
Sme presvedčení, že projekty v oblasti kultúry by výrazne napomáhali plneniu základných kritérií pre RRF, ktorými sú boj s klimatickými zmenami a digitálna transformácia. V nadväznosti na projekt predsedníčky EK s názvom Nový európsky Bauhaus považujeme za veľmi dôležité, aby obnova Európy a Slovenska mala aj svoju kultúrnu a estetickú podobu. Navyše, stav kultúrnej infraštruktúry, či potreba radikálnej zmeny distribučných modelov kultúrnych produktov a prechod kultúrneho sektora do digitálneho veku patria k tým najpotrebnejším reformám a investíciám v tomto sektore na Slovensku. Preto by zahrnutie kultúry a kreatívneho priemyslu nielen významne prispelo k digitálnej a zelenej transformácii Slovenska, ale prinieslo aj vysokú hodnotu za peniaze pri obnove ekonomiky a zvyšovaní kvality života.
Zmyslom plánov obnovy je obnoviť sektory postihnuté krízou a dať im nové rozvojové impulzy. Hierarchia priorít, ktoré jednotlivé krajiny vo svojich plánoch predkladajú, hovorí o tom, čo je pre ne dôležité. Slovenský návrh RRF ignoruje rozsah poškodenia kultúrnych a kreatívnych sektorov spôsobený pandemickými opatreniami, neberie do úvahy jednoznačné ekonomické dáta a nevníma spoločenskú dôležitosť obnovy týchto sektorov a ich kľúčovú úlohu pri obnove krajiny, ekonomiky a spoločnosti.
Ako zástupcovia kultúrneho a kreatívneho sektora, reprezentujúci mnohé inštitúcie a aktivity v tejto pre život a obnovu spoločnosti nesmierne dôležitej oblasti, preto žiadame Európsku komisiu a európske inštitúcie, aby pri schvaľovaní Plánu obnovy a odolnosti Slovenskej republiky venovali pozornosť chýbajúcim investíciám do kultúry a kreatívneho priemyslu a viedli dialóg s vládou SR o zaradení kultúry do predložených reforiem, najmä čo sa týka inštitucionálnych reforiem štátnej kultúrnej infraštruktúry, verejných investícií do novej kultúrnej infraštruktúry, konsolidácie sektora prostredníctvom verejných nákupov diel a obsahov a podpory vzniku nových modelov tvorby a distribúcie kultúrnych produktov.
Veríme, že ako zástupcovia európskych inštitúcií budete brať stanovisko kultúrnej obce na Slovensku do úvahy pri finálnom schvaľovaní slovenského Plánu obnovy a odolnosti. Za pochopenie vopred ďakujeme.
S úctou
pripájam sa svojim podpisom k výzve
Ľubo Belák
Aj vy sa môžete pridať
pošlite svoje osobné údaje (meno, profesia) na "zora.jaurova (@)iclou.com"