Doteraz sa mi nepodarilo dešifrovať názov podujatia, na ktoré ma pozval Peter Peci Uherčík, pre väčšinu muzikantov, ale aj nemuzikantov jednoducho Peci, rockový gitarista a skladateľ. V piatok 27. mája po prvých horúčavách som sa spleťou električiek a trolejbusov dostavil do SD Nivy. My sme to miesto za čias originálneho bigbítu v šesťdesiatych rokoch volali kulturákom na Nivách. Bol to, a tak sa mi zdá, že dnes aj je, jeden z kultových priestorov Bratislavy, kde sa občas objaví nefalšovaný rock. Tu som začiatkom sedemdesiatych rokov absolvoval legendárne muzikantské prehrávky Slovkoncertu, kde namiesto o hudbe sme sa s previerkovou porotou bavili o politike. Určite ma zaskočila otázka, či poznám Vladimíra Iľjiča Lenina. Mal som chuť odpovedať otázkou „a v ktorej skupine hral?“. Samozrejme chcel som naďalej účinkovať a živiť sa ako muzikant, tak som radšej držal hubu a krok – ako takmer všetci. Inak to bolo, keď sme sa dostali na pódium. Tam s nami žiadny kontrolór ani Lenin nebol, tak sme si hrali, čo sme chceli.

Anketa Spolku slovenských spisovateľov: Čo pre vás Literárny týždenník znamenal a znamená, nebude to strata pre celú spoločnosť, keby sa vytratil z nášho verejného kultúrneho priestoru?

Čo pre mňa Literárny týždenník znamenal a znamená? Takmer nič. Asi takto by zostala osihotená odpoveď na anketovú otázku o Literárnom týždenníku. Za strohou odpoveďou sa však skrýva viacero otáznikov, nielen o samotnom periodiku, ale o stave literatúry na Slovensku. Spolok slovenských spisovateľov, vydavateľ,  má za sebou v novodobej histórii viacero výziev, akou bola „ZACHRÁŇME KLUB SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV!“, „ZACHÁŇME DOM SPISOVATEĽOV NA LAURINSKEJ 2!“. Ani z jednej nič nevzišlo. Klub zanikol a budova na Laurinskej sa naďalej rozpadáva. Hneď v úvode však treba podotknúť, že pri otázke existencie kultúrneho priestoru „Čo pre vás znamená...“ podobnú odpoveď „Takmer nič“ si zaslúži viacero javov vo sfére slovenskej literatúry, ale aj celkovej kultúry.

Slnečné počasie, sobota popoludní, pri vode v Senci. Nie je to ideálny čas a miesto na dovolenku? Určite áno. Pre mňa to však bol výlet za Martinom. Neviem čo som zmeškal, ale má už za sebou štyridsať rokov života. Pre mňa je stále malým chlapčekom, ktorý chodieval na naše kapelové skúšky a raz si sadol za ozajstnú biciu súpravu. Akosi rýchlo starnem, prípadne čas predbieha moju mentálnu zrelosť. Malý chlapček vyrástol nielen na statného chlapa, ale aj statného muzikanta.

Akokoľvek to chcem zľahčovať, Martin Valihora, môj synovec oslavoval svoje štyridsiate narodeniny. Pripravil veľkolepú párty. Nepreháňam. Naozaj sa v Senci u Martinovho otca Dušana stretlo nekonečne veľa ľudí. Starých, mladých, najmladších, priateľov, rodín a muzikantov. To posledné malo byť vlastne na začiatku. Martinova jarná slávnosť patrila muzike. Nič nenechal na náhodu a rozbalil dve bicie súpravy, zosilňovače keyboardy a mikrofóny, čo naznačovalo, že sa bude hrať. A hralo sa, excelentne. Dokonca poniektorí gratulanti si s Martinom zahrali a zaspievali. Anita Soul, Ivan Vereš, Igor Kmeťo, Rytmus, dokonca za bicie si sadol aj David Koller a spolu s Martinom to odpálili ako na koncerte.

Vlastne som mu nestačil ani zablahoželať, také obrátky nabral senecký koncert. Tak aspoň dodatočne mi napadlo, keď som okolo seba videl desiatky známych, neznámych, slávnych aj menej slávnych gratulantov, že som v dobrej spoločnosti, v spoločnosti môjho Martina.

Takže Martin, želám ti, aby si život strávil iba v DOBREJ SPOLOČNOSI. Takej, aká bola v sobotu v Senci.

                                                                                                                                   Ľubo Belák

                                                                                                                                                           8.5.2016

Už sme si zvykli, že pri slove bomba sa mimovoľne prikrčíme a zapcháme si uši. V súčasnosti je to pre hrozbu atentátov na miestach určených divadlu a hudbe o to aktuálnejšie. Môžem vás však uistiť, že na javisku bratislavského divadla Nová scéna žiadna trhavina, ktorá by fyzicky niekomu ublížila nebola a ani nevybuchla. Bombu uvádzam len v súvislosti s uvedením nového naštudovania svetoznámeho muzikálu MAČKY - CATS . 30. apríla som mal možnosť dostáť do tela poriadnu dávku bombovej explózie pohybu a divadelnej energie, ktorá ma zasiahla nepripraveného na výkon našich spevákov, tanečníkov a hercov. Analógiu s bombou v divadle som si nevymyslel sám. Skutočne, tesne po svetovej premiére muzikálu v londýnskom West Ende v roku 1981 niekto zatelefonoval, že je v divadle bomba. Aj keď sa žiadna nenašla, anonym mal pravdu.

Často v spomienkach nadávame na socializmus minulého storočia, kedy cenzúra a strach zatvárali nielen ústa umelcom, ale celým divadlám.

Mám na to osobnú spomienku, kedy pre nežiadúcu politickú satiru divadla Tatra revue, boli začiatkom sedemdesiatych rokov všetci herci spolu s mojim otcom Michalom Belákom vyhodení na dlažbu a dvere kabaretu sa na večnosť zavreli. Socializmus sme vymenili za demokraciu, ale v slobode slova sa na javisku a televíznej obrazovke takmer nič nezmenilo. Tu sú príklady.

Demokratka Merkelová a extrémista Kotleba sa zrazu stretli. Kde? Na poli umenia, kultúry, literárneho textu. Aj keď sa osobne nepoznajú, obaja stáli a stoja pred rovnakým problémom moci. Načo sú nám politici? Odkiaľ pokiaľ by si mali prisvojovať právo na pravdu?