Juraj Takáč

Nie je nič nezvyčajné, keď ľudia už pár rokoch po smrti niekoho z blízkych, priateľov alebo spolupracovníkov jednoducho zabudnú na jeho tvár, na jeho prácu, alebo na meno. Myslím si, že takýto osud stihol aj Ďura Takáča, televízneho režiséra, ktorý sa už dávnejšie ako jeden z prvých pobral na opačný breh. Osobne si na neho neraz spomeniem, keď vidím naše populárne hviezdy zo slovenského šoubiznisu. Elán, Žbirka, Gombitová, Tublatanka, Müller, a veľa ďalších môžu ďakovať Ďurovej tvrdohlavosti pri vzniku vtedy nového televízneho žánru VIDEOKLIP. Práve on povýšil televízne spracovanie pesničky na televízny žáner. Iste, pred ním ich bolo viac, ktorí začali inscenovať piesne a tak vytvorili druhý život melódii a interpretom. Janko Roháč už v relácii 6+1 inscenoval v štúdiu Československej televízie v Bratislave skladby, ktoré dramaturgia zaradila do súťažnej pesničkovej relácie. Bratislavské štúdio / vtedy ešte Slovenská televízia neexistovala/ bolo celoštátne uznávané nielen dramatickými Pondelkami, ale aj videoklipmi. Dokonca aj českí speváci a skupiny s radosťou chodili do bratislavského štúdia na nakrúcanie. Vedeli, že bude o ich dielko dobre postarané.

Ďuro, Juraj, Takáč sa však nevenoval len pesničkám. Bol výraznou osobnosťou aj v dramatickom umení. Režíroval nejednu televíznu inscenáciu. Pamätný je jeho Šétafi, televízny dramatický cyklus o slávnom bratislavskom detektívovi z minulého storočia / ak nie z predminulého/.  Pod jeho rukami vznikali humoristické relácie s Lasicom a Satinským, MIlanom Markovičom, Jarom Filipom, Rasťom Piškom, Štefanom Skrúcaným a Mirom Nogom. Bol priekopníkom nových televíznych technológií. I napriek nechuti vtedajších šéfov presadzoval mladosť do televíznej tvorby, experimentoval, ale hlavne sa nebál.

Posledná spomienka patrí Jurajovi Takáčovi, ako búrlivákovi, vždy nespokojnom, otvorenom, nekompromisnom človeku, ktorý sa nevedel vyrovnať takmer s ničím. Práve táto povahová črta ho stiahla do víru zmien v roku 1989-1990. V Bratislavskej televízii sa zapojil do skupiny ľudí, ktorí otvorili brány novému spoločenskému poriadku. Ako člen Organizačného výboru riadil niektoré zmeny vo vnútri televízie a navonok vystupoval ako jedna z tvárí novej histórie Slovenskej televízie.

Ako každý, mal aj svoje neresti. Tou smrtonosnou bola chuť po alkohole. Tá ho nakoniec aj zabila. Ďuro odišiel, zostalo po ňom veľa práce. Bolo by dobré, aby po ňom zostalo aj viac tých, ktorí si na neho spomenú.

Ľubo Belák

1.2.2010

Bratislava

Tomáš Janovic

spisovateľ, aforista, epigramatik, básnik, textár, dramatik a prekladateľ

* 22.05.1937 Bratislava
motto

„Vrážame si nože do chrbta, aby sme mohli obedovať strieborným príborom.“

vzdelanie

Základnú školu navštevoval v Bratislave, kde začal chodiť aj do gymnázia. Zmaturoval však na Gymnáziu v Košiciach v roku 1954.
1954 - 1960 študoval slovenský jazyk a dejepis na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.

životopis

Narodil sa v úradníckej rodine. Publikovať začal hneď po nástupe na vysokú školu v satirickom týždenníku Roháč, kde sa neskôr zamestnal. Knižne debutoval básnickou zbierkou Život je biely holub, v ktorej reagoval na vojnové zážitky z detstva. Už tu prejavil svoj aforistický talent, ktorý naplno rozvinul v neskorších epigramoch a aforizmoch. Účinnosť svojej poetiky postavil na voľnom priraďovaní faktov, ktoré ústia do nečakanej metafory a kontrapunktickej pointy. Konštrukcia takejto poetiky má blízko ku krátkym satiricko-humoristickým žánrom, čo nakoniec ovplyvnilo celú jeho ďalšiu tvorbu.

Je predovšetkým satirikom a múdrym a posmutnelým klaunom našej literárnej scény, generačný druh Lasicu a Satinského. Vždy dokáže objaviť pár najvýstižnejších slov, do ktorých zahalí konkrétne metafory zrkadliace chybičky krásy ľudskej duše aj defekty vzťahov. Jeho mnohostranné literárne záujmy smerujú od satirickej poézie a prózy pre dospelých, deti a mládež , k textom piesní, až po rozhlasové hry a scenáre televíznych hudobno-zábavných programov. Jednoduchosť a priezračnosť bez zložitých abstrakcií je doménou v jeho tvorbe. Dokáže využívať a kombinovať aj prvky absurdného humoru a nonsensu. Hravosť, poeticko-humoristický nezmysel, irónia a sebairónia sú prostriedky, ktorými dokáže veľmi účinne a presvedčivo navodiť komické situácie. Sám neraz povedal, že na vystihnutie prostých právd netreba veľa, iba talent a otvorené oči.

Zameriava sa na spoločenské neduhy spoločnosti (ako sú spoločenská pretvárka, byrokratický stereotyp, protekcionizmus, rodinkárstvo, absolutizácia kádrových princípov a pod.), ktoré vyjadruje bohatou metaforikou, slovnými hrami, využívaním dobovej frazeológie, ale aj posunom k nadrealistickej bizarnosti a dadaistickej absurdite. Iróniu a satiru využíva na zachytenie našej národnej povahy – slabosť, zápecníctvo, zakomplexovanosť, ale aj pozitívnejších čŕt našej povahy.
Ani pri zobrazovaní najzávažnejších tém, akými sú vojnové reminiscencie, rasové prenasledovanie, koncentračné tábory, nevolil silné slová. Emotívny účinok dosahoval jednoduchým radením slov a faktov.

Rovnocennú pozornosť venoval aj literárnym žánrom pre deti, pričom sa sústredil na najmladších čitateľov. Najmä v dramatickej tvorbe okrem hravosti, humoru a fantázie podnetne uplatnil partnerstvo rozprávača-autora s deťmi s lyrickým ladením. Tým sa mu podarilo navodiť dramatické napätie s vtipne komponovanými príbehmi, ktoré umocnili pútavosť.

Jeho rozprávky boli preložené do češtiny, slovinčiny a srbčiny.

Pôsobenie:

1960 - 1990 redaktor satirického týždenníka Roháč
1990 profesionálny spisovateľ

Ocenenia:

1979 Cena vydavateľstva Mladé letá za knižku Drevený tato 1982 Cena Zväzu slovenských spisovateľov za knihu Jeleňvízor
1984 zápis na Čestnú listinu IBBY s knihou Drevený tato a jeho rozprávkové varechy
1985 Cena Haškovej Lipnice
1985 zápis na Čestnú listinu H.CH. Andersena
1987 Cena trojruža
2006 Cena Dominika Tatarku za rok 2005 za knihu Maj ma rád

tvorba

Próza:

1965 Podpisy analfabetov (zbierka aforizmov, epigramov, bájok)
1969 Posledná večera (kniha próz, aforizmov a dialógov)

Poézia:

1959 Život je biely holub
1962 Epigramatika (zbierka aforizmov, epigramov, bájok)
1983 Óda po Zet (zbierka aforizmov a anekdot)
1986 Ko(z)mické piesne (zbierka aforizmov a anekdot)
1987 Od ucha k /d/uchu (široký výber textov publikovaných v zborníkoch a časopisoch)
1991 Moje najmilšie hriechy (zbierka aforizmov a anekdot)
1993 Smutné anekdoty (zbierka aforizmov a anekdot)
1995 Najsmutnejšie anekdoty (zbierka aforizmov a anekdot)
1997 Ruka majstra (zbierka aforizmov a anekdot)
1998 spolu s Pavlom Vilikovským vydal knihu Okrídlená klietka, ktorá obsahuje texty a aforizmy autora publikované v týždenníku Domino-fórum
2001 Dostal rozum (zbierka aforizmov a anekdoty)
2003 Nikoho nezabije
2004 Je taký
2005 Maj ma rád

tvorba pre deti

Próza:

1968 (Ne)ukradni tri vajcia (spoluautor M. Vanek; humoristické rozprávky)
1985 Snehuliaci (spoločne s Vladom Bednárom)

Poézia:

1963 Malá samoobsluha
1965 O cestovaní nosa Dlhonosa z paneláku na Island (leporelo)
1973 Zakopol som o kalamár (zbierku básničiek zo školského prostredia),
1975 Zvieratká na dvore (leporelo) , Čítanie z ruky (leporelo)
1975 Rozprávkové varechy
1977 Dín a Dán
1979 Drevený tato (neskôr vyšli uvedené tri básničky spoločne pod názvom Drevený tato a jeho rozprávkové varechy 1982)
1982 Jeleňvízor
1986 Kráľovná krásy (verše pre deti)
1983 My sme majstri nad majstrov (spoločne s Vladom Bednárom)
1986 Kto sa nehrá, z kola von (verše pre deti)
1987 Les (kniha poézie i krátkych próz s tematikou prírody a jej zázračných premien)
2001 Veselá knižka do prvej ľavice (verše pre deti)

Rozhlasové hry:

1972 O žuvačkovom kráľovstve (spolu s V. Bednárom)
1974 Vzducholoď (spolu s V. Bednárom)
1977 Požičaná gitara (spolu s V. Bednárom)
1979 Kľúčikové kráľovstvo (spolu s V. Bednárom)
1982 Rozprávkový šľabikár (spolu s V. Bednárom)

Scenáristika:

Soľ zeme
Husle a cimbál
Drevený program (scenáre televíznych hudobno-zábavných programov a iné texty)
My sme malí muzikanti (piesne do seriálu, spolu s V. Bednárom)
Snehuliaci (spolu s V. Bednárom)

Preklady:

1988 výber z poézie J. Čejku Čítanie z ruky (z češtiny)
prekladal aj sovietsku literatúru (S. J. Maršak a iné)

Preložené diela:

1976 Zvieratká na dvore (po slovinsky)
1981 Čo je väčšie (po slovinsky, srbsky)

Iné:

1987 zostavil antológiu českej básnickej satiry Kniha sťažností
Posvieťme si na seba (zostavovateľ zborníka estrádnych materiálov)

články linky Tomáš Janovic skolaboval a na Pohodu neprišiel
Tomáš Janovic bude mať 70 rokov
Tomáš Janovic držiteľom Ceny Dominika Tatarku za rok 2005

Staršie články o osobnosti >>

Milan Lasica
herec, dramatik, prozaik, textár, režisér, humorista, moderátor

* 03.02.1940 Zvolen
vzdelanie

VŠMU - dramaturgia

životopis

Milan Lasica už počas štúdia začal vystupovať s J. Satinským v autorských dialógoch v bratislavskej Tatre.

V Divadle na korze pôsobil koncom 60.-tych rokov.

Roku 1970 mu normalizačná štátna moc znemožnila pôsobenie na Slovensku (spolu so Satinským vystupovali v kabarete Večerní Brno), o dva roky neskôr aj v Čechách.

Dlhší čas účinkovali v spevohre Novej scény, potom v činohre.

V roku 1982 sa stal neoddeliteľnou súčasťou novozaloženého Štúdia S, kde je v súčasnosti riaditeľom. Známym sa stal predovšetkým ako herec v autorských divadelných predstaveniach spolu s J. Satinským.

Ich spoločný knižný debut Nečakanie na Godota, ale i ďalšie knihy sú súbormi dramatických scénok a poviedok. Komika je založená na ironickom posunutí tých najbanálnejších životných situácií do absurdity. Ich texty sú venované slovenskej národnej mentalite, ku ktorej sa vyslovujú so skeptickým humorom.
M. Lasica zdramatizoval román V. Mináča (Výrobca šťastia) a mnohých hier (niektoré sa stali súčasťou knihy Tri hry), spolu s J. Satinským je aturom muzikálového prepracovania hry J. Soloviča (Žobrácke dobrodružstvo).

Samostatnú autorskú tvorbu predstavujú najmä Lasicove piesňové texty. Časť z nich vyšla knižne (Bolo nás jedenásť, Piesne o ničom). Jeho texty nenápadne reflektujú smutno-smiešne stránky ľudskej povahy, malosť a radosť a spokojnú obmedzenosť. Iné sú zasa lyricko-komickým odhaľovaním drobných potešení každodenného života.
V roku 2008 získal Milan Lasica prestížne ocenenie Cena Dominika Tatarku za knihu Bodka.

Spolu s J. Satinským oslávili štyridsať rokov spolupráce v Štúdiu S 20. decembra 1999.

Je ženatý s Magdalénou Vášáryovou.

články linky Vášáryová, Kňažko a Lasica. Hviezdne trio v novej hre
Milan Lasica odstráni nudu
Milan Lasica: Som reklamnou značkou
Cenou Dominika Tatarku poctili Milana Lasicu a Jozefa Jablonického
Milan Lasica a Bolek Polívka sú starci, ktorí utekajú z nemocnice
Milan Lasica a Bolek Polívka na úteku v Štúdiu L+S
Milan Lasica: "Julo Satinský ma vždy podržal"

Stanislav Štepka

Dramatik, textár, herec, režisér. Narodil sa 26. júla 1944 v Radošine (okres Topoľčany). Po maturite na SVŠ študoval na Pedagogickej fakulte v Nitre, ktorú absolvoval roku 1965. Ako učiteľ pôsobil šesť rokov v Bojnej (1964-1969), potom bol redaktorom Učiteľských novín (1970-1975), odkiaľ prešiel do redakcie zábavných programov Československého rozhlasu (1976-1983). Od roku 1983 pôsobí vo svojom domovskom Radošinskom naivnom divadle, ktorého je zakladateľom, pôvodcom jeho poetiky, autorom hier a umeleckým šéfom.

Radošinské naivné divadlo vzniklo v šťastnom podhubí tvorivej klímy na začiatku 60. rokov, pod vplyvom nástupu divadiel malých javiskových foriem a moderného kabaretu. Premiérové vystúpenie RND s prvou hrou Stanislava Štepku Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z sa uskutočnilo v Radošine - 25. decembra 1963.

Stanislav Štepka vytvoril pre Radošinské naivné divadlo nezameniteľný, originálny divadelný štýl, ktorým predurčil svojmu autorskému divadlu osobité, skrz-naskrz jedinečné miesto a postavenie v slovenskom divadelníctve - s výrazným ľudovým i ľudským zástojom. Jedným z najcharakteristickejších znakov tvorby Stanislava Štepku je originálny slovenský humor, prameniaci nielen z ľudovej a pseudoľudovej frazeológie, ale najmä z hlbokého poznania národnej mentality; Štepka takisto funkčne využíva rodný radošinský dialekt, ktorým vtipne a obratne nahrádza, ale miestami i vytvára súčasnú slovenskú hovorovú reč. Dramatická, ale i textárska a herecká tvorba Stanislava Štepku sa stretáva s mimoriadne priaznivým diváckym, ale i kritickým ohlasom.

Predstavenia Radošinského naivného divadla s hrami Stanislava Štepku, v kongeniálnej réžii Juraja Nvotu a Ondreja Spišiaka, s hudbou skladateľa Melkoviča sú permanentne vypredané a vo väčšine dosahujú niekoľko stoviek repríz (komédia Jááánošííík drží pôvodný slovenský činoherný a divadelný rekord - 501 repríz). Radošinské naivné divadlo pravidelne vystupuje na svojej stálej scéne v Bratislave (Škultétyho ul. 5), ale aj v divadlách po celom bývalom Česko-Slovensku a často i v zahraničí (USA, Kanada, Taliansko, Nemecko, Rakúsko, Maďarsko, bývalá Juhoslávia).

Stanislav Štepka napísal a uviedol v Radošinskom naivnom divadle tieto hry: Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z (1963), Pitva (1966), Z duba padol, oddýchol si (1968), Pŕŕŕ (1969) Jááánošííík (1970), Človečina (1971), Alžbeta Hrozná (1975), Hrob lásky (1977), Rozprávka o tom, ako žijeme dodnes, ak sme nepomreli (1978), Slovenské tango (1979), Kúpeľná sezóna (1980), Svadba (1982), Čierna ovca (1983), Pavilón B (1984), O čo ide (1985), Nebo, peklo, raj (1986), Ženské oddelenie (1987), Loď Svet (1988), Vygumuj a napíš (1989), Pokoj domu tomuto (1990), Lás-ka-nie (1992), Delostrelci na Mesiaci (1992), Hostinec Grand (1993), Dohoda možná (1994), Malá srdcová príhoda (1994), Štedrý divadelný večer (1994), Materské znamienko (1995), Kino Pokrok (1995), Tata (1996), Konečná stanica (1997), Ako som vstúpil do seba (1998). V spolupráci s Jiřím Suchým vznikol pre Semafor a RND "federálny insitný muzikálik" Nevesta predaná Kubovi (1984), text vyšiel aj knižne (1987), s Milanom Lasicom a Júliusom Satinským sú autormi javiskovej kabaretnej koláže pre RND a Štúdio S Kam na to chodíme (1991), ktorá v tom istom roku vyšla aj knižne.

Pre Trnavské divadlo napísal voľnú trilógiu Ako som vstúpil do seba (1981), Ako sme sa hľadali (1983), Ako bolo (1984), komédiu Hotel Európa (1988) a koláž z trilógie Ako� - Ako áno - ako nie (1990). Niektoré jeho hry hrali aj iné profesionálne divadlá (Martin, Košice, Nitra, Prešov, Zlín). Slovenské národné divadlo uviedlo jeho "veselú správu o trpkom osude cicavcov" Zverokruh (1994)�

Štepka je takisto autorom mnohých filmových (Víno vinovaté, Dedinský sen, Dobrá správa, Ježiško zvoní, otvorte, Čierna ovca ), televíznych (Ženské oddelenie, Výlety v pamäti, Vygumuj a napíš, Hosť do domu alebo radošinci snívajúci 1 - 10 ) a rozhlasových scenárov (Desaťkorunovaný svet, Aj tí naši píjavali, Slová, slová, slová, Čo rok dal, Predposledná bosorka, Radošinské naivné rádio ), je autorom dvadsiatich dvoch rozhlasových úprav svojich hier RND pre Slovenský rozhlas; jeho texty vychádzajú knižne (Radošinské naivné divadlo I - II, Tri správy, Tri sny - a doslov do snov, Otcovské znamienka alebo sedem naivných hriechov ) i na platniach, audiokazetách a kompaktných diskoch (Hry na domáce zvieratá, Jááánošííík, Človečina, Pavilón B, Len do vlastných rúk, Loď Svet, Pesničky RND, Kúpeľná sezóna, Dobrá správa, Pokoj domu tomuto, Otcovské znamienka ).

Ivan Mistrík

(* 15. október 1935, Bratislava – † 8. jún 1982, Bratislava - zastrelil sa) bol slovenský herec. Brat herca Jána Mistríka. Prvá manželka Helena, rod. Kollátová (1932 - 1977), druhá Mária, rod. Klesniaková, speváčka. Z prvého manželstva mal dvoch synov.

V rokoch 1949-1951 študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu. V roku 1951 kultúrnopropagačný referent v Slovnafte, 1951 - 1952 člen Dedinského divadla v Bratislave, 1952 - 1953 činohry Divadla JGT vo Zvolene, 1953 - 1966 činohry Novej scény, 1966 - 1982 činohry SND v Bratislave.

Od roku 1946 vystupoval v Rozhlasovej hereckej družine, kde vytvoril desiatky chlapčenských postáv. V divadle hral najmä senzibilných hrdinov, konfrontovaných s drsným svetom. Jeho herectvo sa rovnomerne uplatňovalo aj vo filme, kde vytvoril od roku 1951 množstvo úloh v slovenských a českých filmoch.

V televízii účinkoval od roku 1959 a vytvoril asi 100 postáv v dielach Balada o Vojtovej Maríne (1964), Mrtvi nespievajú (1965), Canarisova krvavá hviezda (1966), Sedem svedkov (1967), Balada o siedmich obesených (1968), Portrét Doriana Graya (1969), Bašta (1969), Parížskí mohykáni (1971), Vivat Beňovský (1975), Stroskotanie Danubia (1976), Útek zo Zlatej krajiny (1977), Stôl pre štrnastich (1978) a i.

V roku 1977 dostal titul zaslúžilý umelec.

Filmografia

• 1951: Kozie mlieko (krčmárov syn)
• 1952: Mladé srdcia (Brčko)
• 1954: Čert nespí (účtovník)
• 1957: Štyridsaťštyri (Števko Bednárik)
• 1958: Šťastie príde v nedeľu (Miško)
• 1959: Kapitán Dabač (Paľo Dabač)
• 1960: Romeo, Julie a tma (Pavel)
• 1960: Vyšší princip (Vladík)
• 1961: Jarní povětří (Alek)
• 1962: Bílá oblaka (partizán Peter)
• 1962: Neděle ve všední den (Jiří Landa)
• 1962: Polnočná omša (Ďurko Kubiš)
• 1963: Tvár v okne (MUDR. Januška)
• 1964: Dom v Kaprovej ulici (Das Haus in der Karpengasse), SRN, r. Kurt Hoffmann (Milan Šrámek)
• 1965: Archimedov zákon (Javorník)
• 1965: Smrť prichádza v daždi (Fiala)
• 1967: Vreckári (Zlatičko)
• 1967: Zmluva s diablom (Peter)
• 1968: Maratón (čatár Jakubisko)
• 1968: Muž, ktorý luže (Ján)
• 1970: Medená veža ("R")
• 1971: Hľadači svetla (Tomáš)
• 1971: Orlie pierko (Starec)
• 1972: Človek na moste (učiteľ)
• 1974: Do zbrane, kuruci! (kaplán)
• 1974: Trofej neznámeho strelca (Martvoň)
• 1975: Život na úteku (npor. Andrejko)
• 1976: Do posledného dychu (Oto Brunner)
• 1976: Vojaci slobody (dr. Husák)
• 1976: Americká tragédia (rozprávač)
• 1977: Súkromná vojna (Kilián)
• 1978: Poéma o svedomí (Novák)
• 1978: Sneh pod nohami (Chorvát)
• 1979: A pobežím až na kraj sveta (otec)
• 1979: Indiáni z Větrova (primár Václavík)
• 1980: Něco je ve vzduchu (dedo Jeník)
• 1981: Pomocník (Dobrík)
• 1982: Tušenie (Matej Halma)