Juraj Takáč

Nie je nič nezvyčajné, keď ľudia už pár rokoch po smrti niekoho z blízkych, priateľov alebo spolupracovníkov jednoducho zabudnú na jeho tvár, na jeho prácu, alebo na meno. Myslím si, že takýto osud stihol aj Ďura Takáča, televízneho režiséra, ktorý sa už dávnejšie ako jeden z prvých pobral na opačný breh. Osobne si na neho neraz spomeniem, keď vidím naše populárne hviezdy zo slovenského šoubiznisu. Elán, Žbirka, Gombitová, Tublatanka, Müller, a veľa ďalších môžu ďakovať Ďurovej tvrdohlavosti pri vzniku vtedy nového televízneho žánru VIDEOKLIP. Práve on povýšil televízne spracovanie pesničky na televízny žáner. Iste, pred ním ich bolo viac, ktorí začali inscenovať piesne a tak vytvorili druhý život melódii a interpretom. Janko Roháč už v relácii 6+1 inscenoval v štúdiu Československej televízie v Bratislave skladby, ktoré dramaturgia zaradila do súťažnej pesničkovej relácie. Bratislavské štúdio / vtedy ešte Slovenská televízia neexistovala/ bolo celoštátne uznávané nielen dramatickými Pondelkami, ale aj videoklipmi. Dokonca aj českí speváci a skupiny s radosťou chodili do bratislavského štúdia na nakrúcanie. Vedeli, že bude o ich dielko dobre postarané.

Ďuro, Juraj, Takáč sa však nevenoval len pesničkám. Bol výraznou osobnosťou aj v dramatickom umení. Režíroval nejednu televíznu inscenáciu. Pamätný je jeho Šétafi, televízny dramatický cyklus o slávnom bratislavskom detektívovi z minulého storočia / ak nie z predminulého/.  Pod jeho rukami vznikali humoristické relácie s Lasicom a Satinským, MIlanom Markovičom, Jarom Filipom, Rasťom Piškom, Štefanom Skrúcaným a Mirom Nogom. Bol priekopníkom nových televíznych technológií. I napriek nechuti vtedajších šéfov presadzoval mladosť do televíznej tvorby, experimentoval, ale hlavne sa nebál.

Posledná spomienka patrí Jurajovi Takáčovi, ako búrlivákovi, vždy nespokojnom, otvorenom, nekompromisnom človeku, ktorý sa nevedel vyrovnať takmer s ničím. Práve táto povahová črta ho stiahla do víru zmien v roku 1989-1990. V Bratislavskej televízii sa zapojil do skupiny ľudí, ktorí otvorili brány novému spoločenskému poriadku. Ako člen Organizačného výboru riadil niektoré zmeny vo vnútri televízie a navonok vystupoval ako jedna z tvárí novej histórie Slovenskej televízie.

Ako každý, mal aj svoje neresti. Tou smrtonosnou bola chuť po alkohole. Tá ho nakoniec aj zabila. Ďuro odišiel, zostalo po ňom veľa práce. Bolo by dobré, aby po ňom zostalo aj viac tých, ktorí si na neho spomenú.

Ľubo Belák

1.2.2010

Bratislava